Už som tu

Keďže ma moja nostalgická nálada ešte stále drží, zase mi po ume chodili rôzne situácie z minulosti. Najmä tie veselé. Tak zase idem pridať na zlepšenie nálady.
Bolo to pred jedenástimi rokmi, keď mi o pól tretej ráno zapípala textová správa. Prebudila som sa nato, ale hneď aj zľakla. Niečo sa stalo. Nikto by mi predsa nepísal o takomto čase. Rozospatá som zdrapla telefón. Odosielateľ- môj brat.
"Už som tu." Stálo v SMS. Vytreštila som oči.
"Kde? A čo tu vlastne robí?! Však nemal prísť...hádam som len nato nezabudla, ale nie...veď také niečo by som nezabudla." Vyskočila som z postele, hodila na seba župan a ponáhľala sa v vchodovým dverám. Otvorím a nič. Nebol tam. Napadlo ma, že možno čaká pred vchodovými dverami do činžiaka. Za dvadsať sekúnd som na seba nahádzala šaty a zbehla dole. Nebol ani tu. Vrátila som sa hore.
"Prepána Jána ten musel zablúdiť a určite niekomu vyzváňa. Však mu zavolajú políciu, ešte bude mať vytriasačky za rušenie nočného kľudu." (Tu vo Viedni sa to berie veľmi prísne) Zdrapla som telefón a vytočila ho.
"Jurko však kde si, aby si nikomu nevyzváňal! Asi si si pomýlil adresu, nie si správne! Nájdi roh ulice a povedz mi meno ja ťa budem navigovať, alebo pôjdem pre teba."
"Čo?!" Ozvalo sa udivene na druhej strane spojenia.
"Však kde si? Aby som ťa našla, napísal si, že už si tu." Odrazu sa rozrehotal.
"Tinka ja som doma, prečítaj si tu SMS do konca." Veselo sa ešte raz zachechtal a prerušil. Úplne popletená som otvorila textové správy.
" Už som tu! Riadok prázdny...
"Volám sa Jakub, narodil som sa pred desiatimi minútami, mám 3,2O kg a 50 cm." Tentoraz som sa rozrehotala ja a opätovne zavolala bratovi, aby som mu po-gratulovala k ďalšiemu prírastku do rodiny.