Najhoršie je za nami

Ahojte naničmamy,
tak sa vraciam späť do života. Po presmútenom týždni a totálnej izolácii od okolia sa vraciam s novým nádychom. Ešte je len slabý a plytký, ale viem, že sa bude každým dňom už len prehlbovať a silnieť, a jedného dňa sa nadýchnem z plných pľúc a zasa bude svietiť slnko.
Je za mnou asi najťažšie obdobie v mojom doterajšom živote. Až teraz som naplno pochopila, o čom život je. Človek sa môže snažiť všemožne uchrániť od bolesti, musí si ňou prejsť, každý jeden z nás, pretože len keď spoznáme to zlé, čo bolí, môžeme sa naučiť vážiť si to dobré. Ja mám dobrého veľa (vďaka Bohu), dobré zdravie, dobré miesto na život, dobrú rodinu a toho najlepšieho muža. Veľmi mi pomohol, stál pri mne po celý čas, a keď som ho vyháňala, nech si ide oddýchnuť odo mňa a mojej bolesti niekam na kávu, povedal: "ja nechcem. Sľúbil som Ti v kostole v dobrom, aj zlom, tak teraz držím sľub". Bola som strašne vďačná za tieto slová, za celý jeho postoj. Neviem, či som to tu dávnejšie spomínala, môj manžel má na Cirkev (nie na Boha) dosť vyhranený názor, a v kostole súhlasil so sobášom vlastne kvôli tomu, že to bolo moje želanie, pre mňa ten sľub Bohu znamenal strašne veľa. A teraz som zistila, že aj pre neho.
Už sa vrátili aj moji rodičia z dovolenky, snažia sa správať tak, že sa nič hrozné nestalo, ale vidím, ako ich to zožiera. Čas zahojí...
Najhoršie je to s okolím, žijem v malom meste a správa o mojom tehotenstve sa rozšírila rýchlosťou blesku. A takisto aj správa o mojom potrate. Takže teraz, keď vystrčím noc z bytu. na mňa väčšina ľudí hľadí súcitne. Všetci sa ma snažia presviedčať, že nevadí, že to bude dobré, že sa to stáva bežne... a pritom nechápu, že ja to nepotrebujem počúvať. Potrebujem ísť ďalej.
Boh, alebo osud, nazvite si to, ako chcete, mi v nemocnici nadelil ďalšiu skúšku. Ráno po zákroku som sa na chodbe stretla s kolegyňou. V ten deň, čo sa to stalo mne, sa jej narodila krásny chlapček o izbu vedľa. Bolo mi strašne smutno, keď som sa pozerala na to malé nádherné stvorenie, ako si ho otec túli k sebe a je hrdý na svojho potomka. Možno ma to malo niekam posunúť, ale neetuším kam, nezávidela som im, ani nežiarlila, iba mi bolo smutno...
Počkám ešte na kontrolu, mám ju budúci týždeň, a ak bude všetko ok, začnem zasa plávať a cvičiť, do leta už je len skok a ja chcem aspoň vyzerať k svetu A hlavne potrebujem litre endorfínov.
Takže tak, potrebovala som sa ozvať, napísať, čo je nové. Ostatným tehuľkám veľmi, veľmi držím palce, naozaj na vás myslím, nech vám to všetko dobre dopadne a čoskoro sa budete tešiť zo svojich zdravých šťastných detičiek doma.