Práva a povinnosti RODIČOV

Pani Jana bola drobné žieňa s velikánskym srdcom. Prežila si mnohé sklamania, ktoré ju však časom zocelili a po dlhých ťažkých rokoch aj jej bolo dopriate stať sa mamou. Po toľkých márnych pokusoch, po toľkých OBROVSKÝCH stratách sa im, ľuďom vo vyššom veku narodila prvorodená a ako čas dokázal aj jediná dcéra. Vychovávali ju najlepšie ako vedeli, vždy bola čisto oblečená, krásne učesaná a do školy jej nikdy nechýbala desiata. Pani Jana robila v mliečnom bare, bola to tá dobrá víla čo vždy varila ten najlepší puding a všetky deti ju zaň milovali. Svoju robotu si robila poctivo, vždy bola usmiata a nikdy nechýbala. A predsa si našla chvíľu času, aby Beátku odviedla do školy, aby ju vodievala na hodiny klavíra a neskôr nevynechala jediné vystúpenie ľudovej školy umenia. Hoci bola častokrát unavená, sedávala cez obednú prestávku so svojou pýchou- Beátkou pri stole a trpezlivo jej vysvetľovala základy matematiky- hoci častokrát sa ich musela dopredu sama naučiť- predsa jej školské časy boli dávna doba minulá. Chodili všetci spolu na dlhé výlety a zbierali Beátke listy do herbára, nečudo že bol najpeknejší. Keď mala ich dcérka problémy s prírodopisom, zobrali ju na zvieraciu farmu. Beátka bola vzorná žiačka, pani učiteľke vždy na začiatku roka doniesla krásny kvietok a na sviatok dokonca sladkú čokoládku. Hoci bývala chorľavá, prestúpila na gymnázium a aj tam sa jej výborne darilo. Keď zmaturovala, pani Jana sa chválila mojej mame "Zmaturovala s vyznamenaním a už ju prijali aj na vysokú školu. Odjakživa sme na to šetrili. Beátka je veľmi múdre dievča, isto sa po škole zamestná v banke a bude krásne zarábať. Nebude musieť utierať zašpinené stoly" Toľká pýcha z nej vtedy sálala. Akoby celá žiarila, myslím, že tak ľudia vyzerajú, keď sa im splní obrovský sen.
Beátka promovala ako inak bez žiadnych problémov, pani Jana a jej muž si na tú veľkú parádu dokonca kúpili nové oblečenie- otec čierny oblek, ku ktorému si však obul staré hnedé mokasíny, pretože na nové mu nezvýšilo a mama tyrkysovo modrý kostým z ľahunkej vzdušnej látky. Vtedy sa ich Beátka opýtala "ale v tomto nechcete ísť?" a z jej hlasu bolo po prvý raz počuť akési opovrhnutie. Avšak aj tak, keď stáli v tom dave ľudí, taký pyšný na svoju múdru dcéru, nejedna slza im stiekla po líci.
"Beátku prijali na ďalšiu školu. Vraj nebude robiť nejakú radovú úradníčku v banke a poslúchať nejakých ľudí- to ju budú ľudia poslúchať. Určite tam stretne nejakého dobrého chlapca, ktorý ju bude veľmi ľúbiť a snáď sa dočkám aj vnúčat. A potom si už budem môcť vychutnať dôchodok a iba sa tešiť z mojej úžasnej rodiny" Aj teraz pani Jana žiarila, ale akosi inak- už nie pyšne, skôr očakávaním. Po čase však začala chodiť akási zvädnutá, bol to príšerne smutný pohľad- akoby začal vädnúť ten najpeknejší zvonček v záhrade. Neviem prečo zvonček- to snáď tie jej hlboké modré oči, snáď nezábudkové, lenže ona bola zvonček. Jej hlas vždycky cilingal po celom bare a nevdojak navnadil mnohých ľudí pousmiať sa. A vtedy sa jej moja mamina pýtala "Jani, čo sa deje? Máš volaké problémy? Nie si chorá? Si bledá a aj si pochudla" Pani Jana iba zodvihla smutné, nezábudkové oči, pousmiala sa akoby sa ten zvonček slabunko krehunko otriasol a povedala :"nevedela som, že štúdium je také drahé. Minuli sa naň už všetky naše úspory a tak po večeroch šijem, aby som si čosi privyrobila. Som iba unavená, ale Beátka má na budúci mesiac promócie, tak dovtedy sa určite dám doporiadku. Hovorila som, predstavila nám svojho priateľa. Je to milý a rozumný mladík, takého si predstavujem muža pre moju Beátku. No, ktovie" a koketne ma maminu žmurkla a jej úsmev zase na chvíľu zažiaril.
Beátka zpromovala a užívala si svoju lásku. Aj pani Jana v tomto období pookriala. Hoci šiť neprestala, Beátka sa dlho dlho nevedela zamestnať. Až jedného dňa prišla sklamaná, vraj sa s Braňom rozišli a ona zronená sa prihlásila nazad do školy. Vraj iba tam sa cíti šťastná. Nuž čo, nevydržalo im to ani rok a Beátka nastúpila na ďalšiu fakultu.
Pani Jana chradla a chradla. Po troch rokoch tretej Beátkinej školy povedala raz mojej mamine "vieš, ako ti ich závidím? Aj ja už by som prijala vnúčatká, už som taká unavená. Ale snáď sa ich raz dočkám, len dúfam, že Beátka nebude dlho otáľať. Vieš Toti, pre ňu nie je žiaden chlap dosť dobrý. Tak tvrdo na sebe pracovala a teraz má právo vybrať si, nie? Len sa bojím, aby nevyberala príliš dlho, pretože potom už môže byť naozaj neskoro. A ja som už teraz taká unavená"
Pani Jana zomrela dva mesiace pred treťou promóciou svojej dcéry. Až potom sa všetci dozvedeli, že už dlho bojovala s rakovinou, avšak liečbu odmietla aby si Beátka mohla splniť svoje sny- predsa škola je taká drahá a Beátky by bola škoda niekde v banke za prepážkou. Keď sa muž pani Jany rozprával s jej lekárom, povedal jej "nadrela sa až na smrť". Na jej pohreb si Beátka kúpila nový kostým, hoci ich v skrini mala niekoľko. Kráčala povedľa staručkého skrčeného otca ktorý v mozoľnatej dlani zvieral jej drobnú, jemnú rúčku. V čiernom obleku a hnedých, dolámaných mokasínach, do ktorých sa mu cez deravú podrážku naberala dažďová voda. Aj nebo plakalo, keď do zeme pochovávali jeden zvonček s nezábudkovo modrými očami. Aj ja teraz plačem, pretože ten žiarivý úsmev a nákazlivý smiech zabil obyčajný rozmar človeka, ktorého milovala najviac na svete. Ležala si tam, v tyrkysovo modrom kostýme v ktorom jej musela byť zima a nevedela, že jej obeta nikdy nebude ocenená- zvonček, s nezábudkovými očami ktorý sa samou láskou predrel až do zvädnutia
Sú toto povinnosti rodičov?