Pravý otec verzus skutočný otec.

Je v "najlepších rokoch". Ak povie, že je v polovici života, možno si fandí. Možno je optimistka. Dnešný hektický spôsob života, zhon, stres a civilizačné ochorenia nenasvedčujú tomu, že by sa práve ona mala dožiť viac ako sedemdesiat rokov. Ak ešte zoberie do úvahy jej diagnózu, musela by žiť v rozprávke, aby tomu mohla veriť. Ale verí a preto je teraz asi v polovici svojho života. A polovica života je istý prelom, medzník, kedy má nutkanie isté veci hodnotiť a rekapitulovať.

V žiadnom prípade nemôže povedať , že jej terajšie životné obdobie nie je šťastné, ale ak si položí sama sebe otázku, ktorá časť života bola pre ňu tou najkrajšou, tak by s úplnou istotou a bez váhania povedala , že obdobie detstva. Lebo detstvo sa rovná bezstarostnosti a aj keď v jej prípade to s tou bezstarostnosťou nebolo celkom v poriadku, aj tak vníma svoje detstvo ako šťastné.

Do troch- štyroch rokov veku si dieťa veľa zážitkov asi nepamätá, ale ona si pamätá dosť a to najmä vďaka zážitkom vymykajúcim sa z bežného štandardu bezproblémového detstva. Pamätá si najmä to, že ich otec opustil. Odišiel od nich za inou „ tetou“. Zostali sami. Ona- malé trojročné dievčatko a jej mama. Až teraz, s terajším rozumom a životnými skúsenosťami , dokáže lepšie pochopiť a vnímať vtedajšie mamine pocity a bolesť. Ako dieťa to tak nevnímala. Žila s mamou, občas sa stretávala s otcom a všetko okolo toho jej pripadalo akosi normálne. Veď bola ešte malé dieťa.

Čoskoro sa situácia zhoršila. Mamina na otca zanevrela a vytrestať ho chcela aj tým, že mu za každú cenu bránila v kontakte s dcérou. Nakoniec aj preto sa s dcérou veľmi skoro presťahovali na druhý koniec republiky. Do dnes si pamätá, aká bývala zmätená, keď za ňou prišiel jej otec, ktorého stále ľúbila, ale o ktorom stále od maminy počúvala, aký je zlý a ako ich nemá rád. Často preto plakávala, lebo sama nevedela, čo sa to deje a nedokázala správne urovnať pocity vo svojej detskej duši.

Keď sa mamina druhý krát vydala, ona získala druhého a dobrého otca. Aj to brala ako niečo normálne a prirodzené. Pamätá si, že si pripadala nesmierne bohatá. Všetci rovesníci mali jedného otca, jednu mamu, dvoch starých otcov a dve babičky a ona mala všetkého dva krát viac. Cítila sa šťastná a dva krát tak bohatá, neuvedomovala si nijaké odlišnosti od ostatných detí, nijaké nevýhody, skôr naopak...

Už dávno si uvedomila a vie , že jej skutočným otcom je človek, ktorý síce nie je jej biologickým otcom , ale je to človek, ktorý sa rád a s vďakou ujal mamy a jej, ktorý ich ľúbil, staral sa o nich, vychoval ju , bol s ňou v dobrom i zlom a doviedol ju úspešne do dospelosti. Ona ho vlastne nikdy nebrala ako niekoho iného, cudzieho. To skôr naopak, cudzím sa jej stával pravý otec, ktorý akosi po rokoch prerušil kontakt s ňou . Mal svoju novú rodinu, svoje starosti a cesty osudu ich nadobro rozdelili. Celý svoj doterajší život si ani neuvedomovala, že niekde je, že si žije svoj život, že má svoje starosti. Písomný kontakt sa plynutím času zmenil v kontakt žiadny a jej to akosi vôbec nechýbalo. Otec predsa nie je ten, kto splodí, ale ten, kto vychová dieťa a postaví ho do života. A to bol a je jej druhý otec- pre ňu ten skutočný. A navždy ním aj zostane.

Lenže ako dospelá žena má aj svoje dospelé pocity, pohnútky, dilemy a starosti. Veľa vecí chápe už zase inak, tak dospelácky a akosi sa dokáže vžívať do oboch strán, čiže do mamy, ale aj do pravého otca. Vidí veci, ktoré sa okolo nej v živote dejú a zrazu dokáže v duchu stolerovať aj také veci, ako je rozchod dvoch dospelých ľudí, rozpad mladej rodiny a rozvod.

Hoci sa mama na ňu pre tie to názory hnevá, ale ona aj tak rešpektuje svojho pravého otca a dokáže pochopiť, že sa môžu stať také veci, ako sa stali jemu, že sa zaľúbil do druhej ženy a chcel byť s ňou. Sme predsa ľudia, omylní a v niektorých situáciách bezbranne slabí.

Nedávno sa s ním skontaktovala cez internet. Nevie sama , čo ju k tomu viedlo, ale spravila to a jeho reakcia bola veľmi kladná. Mala otázky a on ochotne odpovedal, ani po toľkých rokoch ( asi dvadsaťpäť ), čo sa nevideli , nemala pocit, že si píše s niekým celkom cudzím. Cítila to tak, že sa nemá na neho prečo hnevať, čo však jej matka nepochopila a zobrala to, ako jej zradu.

Ale ona sa nemôže naňho hnevať. Prečo aj? Prežila predsa úžasné detstvo a má toho najlepšieho otca na svete. Tento otec jej vynahradil pravého otca možno ešte s väčšou láskou, než by jej dal on sám. Je šťastná, že ho má, je mu vďačná za všetko, čo pre ňu a mamu urobil a čo doteraz robí pre jej vlastnú rodinku.

Je mu vďačná za to, že nikdy v živote nepocítila žiadny psychický deficit a túžbu po pravom otcovi. Nechýbala jej pravá otcovská láska a starostlivosť, nechýbalo jej teplo kompletnej rodiny. Možno práve preto necíti hnev a nenávisť k svojmu biologickému otcovi. Nemá prečo, lebo má skvelého skutočného otca. Je to jeho zásluha, že jej pravý otec nikdy nechýbal, je to veľká pocta jemu samému.

Preto rada prijíma a rešpektuje rozhodnutie pravého otca odísť a založiť si novú rodinu a necíti voči nemu hnev. A vlastne naopak. Je mu vďačná, že jeho pričinením jej cesty osudu priviali do života človeka – skutočného otca , ktorého ľúbi, váži si ho, cení si jeho osobnosť a všetko, čo jej dal a čo dáva aj svojim vnúčatám. Nevymenila by som ho už za nikoho, nemenila by ho za pravého otca. Aj jej mamina by to už mohla pochopiť, že už dávno nemusí mať na jej pravého otca ťažké srdce, ale že mu môže byť tak trochu aj vďačná, že jej životnú cestu namieril iným smerom a že vďaka tomu prežíva šťastný život. Sú skvelá rodina a nič im nechýba.

Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Preto necíti v srdci hnev, ani pocit krivdy k osobe pravého otca, lebo má vďaka nemu niečo oveľa viac . Má predsa skutočného milujúceho otca, dobrého človeka, svoj životný vzor , oporu nielen pre seba, ale aj pre svoju rodinu.

PS:
Ako dospelá žena vníma z celej tejto situácie predsa len aj niečo negatívne. Tým negatívom nie je ani samotný rozchod a rozvod rodičov, keď bola malá. Iba vtedajší postoj matky, ktorá sa snažila o vyvolanie nenávisti k otcovi v malej detskej duši, práve toto vníma ako veľké negatívum. Možno až teraz si začína uvedomovať, kde sú korene jej precitlivenej povahy a večnej neistoty a malej viery v seba samú. Je presvedčená, že nie samotný rozvod, ale skôr postoj a správanie rodičov v tejto situácii , dokáže veľmi ovplyvniť emocionálne prežívanie detí, ktoré si potom s následkami nesú celým životom, aj keď si to často ani neuvedomujú.