Uzavrela sa mi jedna životná kapitola a ja zažívam zvláštne bezvládie. Stále som si neodpovedala na kardinálnu otázku- je kríza stredného veku šancou? Už ako malá som vedela, že chcem umrieť ako stará, zjazvená a škaredá pani, na ktorej je vidieť, čím si musela prejsť. AAAle, zároveň je na nej dobre vidieť, že život stál za to.
A tiež, že tú svoju " ženskosť" má už vyriešenú. Svoju ženskú rolu som si predĺžila s mužom o 10 rokov mladším. Pokiaľ to pochopím a chápem ako ďalšiu životnú etapu, ktorá prináša nové šance, tak je úplne jedno koľko mám rokov. Je to výraz vnútornej pýchy? Alebo len túžba postúpiť niekam ďalej? Som v období, kedy by som chcela ešte niečo v sebe prebudiť, urobiť, ale cítim, že na to musím zohnať ešte veľký kus odvahy.
Keď som mala tridsať tiež som chcela veľa vecí prežiť i dokázať. Vtedy mi veľmi záležalo ako dokážem obstát v spoločnosti, teraz mi je to jedno. Veľa vecí mi je fuk. A čo som za tú dobu stratila? Naivitu? To nie. Stratila som ilúzie.
O sebe samej. Ale nevadí mi to. Vlastne je to možná začiatok, nič nechceš, a tak možeš prijať, čo príde.
Ale tiež som prišla na to, že už nejde o to, ako v mladosti, niekoho šialene milovať, ale len tak, mať si s kým pohovoriť. Cítim sa ako "opelichaná levica", ktorá už nestojí o žiaden boj, túžim len po kľudnom vzťahu. Už nechcem všetko zvládnuť...
Ale dnes sa nehanbím vziať si i trebárs šašovský nos a ísť s ním po námestí..dokázali by ste to? A tak ma teraz napadlo, že ak sa raz s vami niekde zídem, urobíme súťaž- odvahy- áno? Bude smiechu!
Jasne - aj dva, keby bolo treba. Práve v tom je krása tohto veku - už vieme svoje a čo si myslia ostatní nás nerozhádže.
Zažila som to pred rokmi so svojím oteckom - boli sme v lese, našla som na zemi pierko a zastokla som mu ho do vlasov - ako že indiánsky náčelník. Bez problémov mašíroval po chodníčku takto vyfešákovaný. Keď tu zrazu oproti nám rodinka a malým, asi 4-5 ročným dieťaťom, ktoré vo svojej úprimnosti a bezprostrednosti vytrčilo prst a "pozri mami, čo má ten ujo vo vlasoch" . Matka (bohužiaľ) nevedela nič lepšie len mu dať po zadku (ako, že to sa nepatrí). Bolo mi toho šprcka veľmi ľúto, cítila som sa zodpovedná za ten "výprask" - a to pritom tá matka bola jediná, čo bola "mimo" - my všecti ostatní (môj tatko 50-tnik, ja zrelá pubertiačka a malé škvŕňa) sme boli naladení na rovnakej vlne.
mila Alenka,ak Ta to potesi,mam este o cosi rôckov viac,vôbec sa necitim ako opelichana levica,iba teraqz som sa trochu naucila narabat s tymto netovym zazrakom a chystam sa ist do kurzu anglictiny.Je pravda,ze tam ma budu povazovat za muzealny exponat,ale ked Tebe nerobi problem ist po namesti so sasovskym nosom,tak aj ja toto nejako zvladnem.Ani v sestdesiatke nie je vsetkemu koniec,tomu ver,vlastne nie je koniec zivotu,treba ho zit,ked uz sme tu,nie?
Amarylys, aj všetky ostatné dievčatá, ďakujem za príspevky. Amaralys a odkiaľ si? Ja Z Liptova a strašně sa mi cnie. Keď možem rozprávať po slovensky-až taká radosť!
Aj tak si myslím, že sme iní ako všetci ostatní okolo nás.
Rada pozerám aj STV 1 -Dobré ráno- alebo ako sa to volá, tí ľudia sú takí pohodoví, nie sú agresívni, Aj tento veb je v poho. Inak sa len bojím aby sa niečo nevyčudilo s tými maďarmi, moja mama sa vydávala v 1957 - tiež maďari vystrájali a moj otčim neprišiel skoro na svadbu.
Adus, ja som sa videla s mojím otcom po 40 rokoch minulý týždeň. Neskutočne sme "splynuli" v názoroch sposoboch, a tiež ma len stískal a bozkával, čo mi bolo až nepríjemné. No a neviem, či to mám brať ako nadsázku alebo ako čo, keď mi povedal, že keby som nebola jeho dcéra, tak by ma chcel za frajerku! A to už má k osemdesiatke!
Je vysoký, štíhly, nie chudý, žije skoro ako vegan, dobre oblečený, ale naozaj dobre, ale nejak cítim k nemu nejaké zábrany alebo čo. Je taký šarmantný ako Chudík v 60 -tke a tiež by som ani teraz neváhala byť slobodná. Boháča, hádam sa to nezvrhne na nejaký...ale, to nie, verím si. Ale pokušenie je. Teraz ma volá k dcére do Talianska, že to všetko zaplatí, ale neviem zvládnuť, tie úškrnky, že budeme spať spolu v jednej izbe a posteli. BrrrVobec neviem ako sa zachovať, či sa usmievať ako prisprostá alebo mu to šetrne ešte raz povedať? Nechcem ho stratiť, dá sa s ním baviť o všeličom, ale.. ...Napíšte mi svoj názor! Prosím Ak by niekto chcel na písať niečo na www.euroslovakia.net
Alenka,nie som celkom v obraze,krasne si napisala o otcovi,ale potom si presedlala na sarmantneho ,dobre obleceneho pana,kto to je?Ak citis nejake pokusenie,asi vies preco Ta ten clovek pritahuje,ak budes chciet zvladnut vsetky tie rozpacite emocie,urcite ich zvladnes.Ja som velmi zvedava,ako to bude pokracovat,napises o tom?Inak na Liptove je nadherne,chodime ku znamym na MalinôBrdo v zime lyzovat.Drzim palce ,nech Ti novy vztah vyjde podla Tvojich predstav....
Ja budem mať za par tiež 50.Aj elan do života často stracam.Ach Alenka,čoby som ja dala za jedno objatie,pohladenie od mojich rodičov.Nehovorim,že ma nemali radi.Ano svojim sposobom nas mali radi všetkých štyroch surodencov.Len ten bližší vzťah u nas akosi chýbal.My sme boli vychovavaní s akýmsi spoločenským odstupom.Neskor,ked som už bola dospela,musela som sa učiť take zaklady ako napriklad,že ked niekomu gratuluješ,mal by si ho objať.Vieš,je to možno smiešne,ale ja som sa s takýmito vecami začala stretavať až v neskorej dospelosti.Ver mi,že ja by som nevahala ani teraz prituliť sa ku svojej mame,alebo otcovi.Lenže u nas zvítanie,aj rozlučka konči stiskom ruky.Dokonca moja mama napomenie aj mojho 8 ročneho syna,aby sa po mne nevešal,že už je velký.A pokial sa da pozhovarať s tvojim otcom o všeličom,tak sa zhovarajte.Ved je tvoj otec.Určite sa pochopíte.Prečo by si ho mala stratiť?
A spomenula som si na moj blog tu.
Neviem, čím to je, ale musím pocítiť potrebu písať a potom píšem. Nedá sa to načasovať. Kúpila som si veelmi tlstý zápisník azapisujem si všetko, čo sa mi cez deň prihodí. Keď nemám čas, tak len poznámkami. Keď to čítam zpatne, dostávam sa do rozpakov a rozmýšľam, čo?..to som napísala ja? A takto som reagovala? Je to tak.
Človeku bol daný život bez možnosti výberu, tak sa niekedy snažím žiť ho s nadhľadom. Tvrdím ja, ktorá sa trápi úzkostnými snami a niekedy sa bojím čo príde.
Ale v mojom veku som už kooonečne odtrhla oči od zrkadla, kde som tiež úzkostne sledovala každú vrásku a prišla som na to, že najdoležitejšia je harmónia a dobrý pocit. Je úplne jedno, čo robíte, koľko máte rokov, každý si tú harmóniu nájdeme v niečom inom.
Stále si pripomínam, buď vďačná za každý deň, za každú radosť, aby sa nestalo, že budeš čakať na šťastie a naraz si uvedomíš, že už bolo.
Už sa nedokážem motivovať ničím iným, ako potrebou, aby mi bolo dobre so sebou samou. Inak mi to telo hneď oznámi. Veľa mojich vrstevníčok má spústu chorob a ja si myslím, že to je dosledok niečoho. Asi psychika - neutiahne čosi, neuvoľní sa. Niekedy si uvedomujem, že sa nechcem ani tak zastaviť ako vrátiť. Vrátiť kvoli veľa, veľa veciam. Ale riadim sa tým, čo som kedysi
kdesi čítala, že sa nemáme trápiť preto, ak nemožeme čosi zmeniť a tiež sa nemáme trápiť, ak to zmeniť možme.
Ale vždycky som podvedome cítila, že potrebujem mať rodinu, lásku, istotu.
Naraz sa zbadám, že vlastne bilancujem a mám pocit, že toto je vlastne všetko, čo som chcela a obleje ma pocit stracu, čo bude ďalej? Mám strach, že odíde mama, odišli už priatelia, že s vekom prídu choroby. A v tom momente som sa naučila zakazovať si niečo totálnym nemyslením a vrhnúť sa na nejakú prácu.
Aj keď je človek vlastne za zenitom, má určite každý svoj sen. Ešte stále. A to je dobre.
Ja už pár rokov by som chcela nahrať svoje CD a zanechať tu stopu pre svoje deti a vnúčatá. Nahrať rozprávky, aby si pripomenuli hlas svojej starej mamy
ktorá tak strašne chcela byť blízko nich, keď ma potrebovali. Ale predsa ďakujem internetu v duchu, že i takto pomohol ľuďom. Nechcem stáť na mieste.
A stále ešte obdivujem ľudí, ktorí sú odvážni, majú svoj štýl, nevzdávajú sa, aj keď ich ten život bije. A ja sebe i ostatným preto držím palce.
Bola to taká úvaha na začiatok roka. Možno zmetená, ale nechcem to prepisovať, lebo to by už nebolo ono.
Páči sa mi tu preto, že sa ihneď neunudíte ako na iných weboch. Nikde inde som si nepustila pusu tak na "špacír" a neodkryla sa. Smrdí to tu človečinou
a pripomína mi to Slovensko-ľudí- s ktorými som sa cítila dobre, úprimne, radostne, viedli sme dlhé debaty. Na smútok nebol čas.
"Človeku bol daný život bez možnosti výberu, tak sa niekedy snažím žiť ho s nadhľadom"
Tvoja dusa sa rozhodla, ze sa narodi, vybrala si rodicov a narodila si sa. nepamatas si to...ale zivot ti nebol dany bez moznosti vyberu
"Ja už pár rokov by som chcela nahrať svoje CD a zanechať tu stopu pre svoje deti a vnúčatá. Nahrať rozprávky, aby si pripomenuli hlas svojej starej mamy"
Super sen, neostavaj len pri snivani, ja viem, ze nahrat CD sa moze niekomu zdat nakladne, ale nie je to AZ taka palka. Da sa to.
Podpis: Vaša opelichaná levica..ale stále sníva o milencovi, ktorý musí byť ako káva..čierny, silý a musí ma chytiť za ...no, čo ste si mysleli?..za srdce!!!