Čo vlastne potrebujeme k životu?

Koľko ľudí, toľko názorov, čo vlastne potrebujeme k životu. Každý sa na to pozerá zo svojho uhla, na základe svojich skúseností.

Ale jedno asi platí všeobecne - potrebujeme niekoho, s kým sa môžeme rozprávať. Niekoho, kto bude počúvať. Komu sa môžeme zverovať so svojimi plánmi, kto ich s nami dokáže prediskutovať. Prediskutovať, nie iba v zárodku zlikvidovať. (Spomenula som si na Toma Hanksa a jeho loptu, keď stroskotal na opustenom ostrove, tiež sa s ňou rozprával)

No nie je ľahké hľadať takú osobu. Toto, čo ochotne počúva a neprináša vždy a za každých okolností iba vlastné riešenia. Toho, čo síce pozná našu históriu, ale aj tak môžeme vyťahovať rôzne staré zážitky.

Zrazu všetci frčíme na podcastoch. Počúvame zážitky, skúsenosti a plány iných ľudí. Ale máme niekoho, kto počúva naše plány? Naše radosti a smútky? Alebo nám už ostáva iba odborná pomoc vo forme psychologických sedení? Kde si za pozornosť platíme...

A ešte inak, dokážeme reálne počúvať ľudí z nášho najbližšieho okolia? Vieme o ich radostiach, plánoch, strachoch?

Máte vo svojom okolí takú osobu? Dokážete sa zveriť? Vyrozprávať? Doslova prevetrať jazyk?

Komentáre

Však toto, zistila som, že som ukecaná, a pritom stále čuším, lebo nemám veľmi s kým rozprávať. To, že som ukecaná som vlastne zistila pri najmladšej deve má 17, pri nej nejak stále švitorím Chichocem sa

 Kámošky mám, ale stretávame sa vo veľkých časových intervaloch. Ale myslím si, že aj počúvať viem ..., teda aspoň v to dúfam. Horšie, že mám pocit, že som už úplne osprostela, a že už ani rozprávať, vypustiť celú rozumnú vetu veľmi neviem. 

Hmmmm. Hmmmmmmm.

V podstate aj NM je pre mňa taký "priateľ". Vypočuje. Úsmev

Takto - s plánmi sa moc nezdôverujem. Keď plánujem, tak snívam. A do snov realitu mi netreba Chichocem sa.

Ale také tie spriaznené duše, hej to mám. A asi aj potrebujem, lebo to moje neustále kecanie niekomu smerovať musím., Niekoho ušiam. Občas to so mnou vyzerá ako s dojčaťom, ktoré žvatle nonstop, každý sa blahosklonne usmieva, ale nevie o čom sa zdôverujem. A mne to 99% percent FAKT NEVADÍ.

Mám rada moje soulmate a som za ne nesmierne vďačná.

Ja mám rôzne plány a mám to aj podelené, s niektorými sa potrebujem zdôveriť. Najlepšie okamžite Úsmev To sú také tie geniálne myšlienky, ktoré proste nepočkajú. Lebo keď nepoviem, tak zabudnem Úsmev

No a niektoré plány sú len vo sfére snov. To si len celkom rada predstavujem, ale viem, že sa nerealizuje. Ale predstavy sú krásne.

A dokonca, keď snívam fakt že veľa, začne sa mi snívať o lietadlách. Minulý týždeň som jedno lapala lanom, jak kone. Akurát na oblohe Chichocem saChichocem sa Horšie je, keď sa tie lietadlá rútia dole...

 

Váľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlahe

Vidíš a ja to mám úplne naopak. Keď si plánujem kam na bicykli pôjdem, aké budem mať poobedie, čo všetko chcem stihnúť - to si nechávam pre seba. Akoby som sa bála toho príslovečného  - povedz panu Bohu o svojich plánoch .....

Ale keď je to o plánovaní dovolenky - jooooj, to už s mladým sme cestovali krížom krážom po celej Európe tento rok tuším aj trikrát. Úsmev

tak čo sa týka dovolenky, my už máme aj zaplatené Úsmev Plus pár výletov k tomu. Ani neviem, či to všetko stíhame Úsmev

tak ja sa zdôverujem čoraz menej, lebo som zistila, že to nikoho nezaujíma. Mám kámošky, ale ak im ja nezavolám, alebo si nepotrebujú oni pokecať, ani sa neozvu. A to som si myslela, že sme fajn kámošky. No čo už. . Doma tiež nič moc, lebo ak mám iný názor ako môj muž, len sa povadíme, tak som radšej ticho a nechávam si to pre seba alebo ak idem s nejakou kámoškou občas na kávu. ale to kecáme iba keď sme na káve, mimo toho si ani nevolávame. 

Fuuu - toto je sila, že nikoho to nezaujíma. Jednu vec som si uvedomila - že keď sú problémy, tak sa o daného človeka zaujímam viac. Napr. rodičia - valcuje ich vek, nejaké zdravotné vylomeniny sa začínajú prejavovať, ktoré nepoznáme a už sa pýtam nie tak len "zo slušnosti" ale so záujmom - "ako si spala?" a tak Úsmev.

Asi sa málo sťažuješ alebo sa máš veľmi dobre Veľký úsmev. Treba nejaký škandál vymyslieť, nech sa ti telefón nezastaví Chichocem sa.

neviem prečo, dnes sa mi hlavou prehnala taká veta - nemám pre koho, pre čo ,,žiť,, Obrazne povedané. Vzťah o ničom. Dcéra na VŠ, už má svoje záujmy, občas pokecáme, ideme na nákup, ppozrieme si niečo v TV  varím, upratujem. Každý to berie nejako tak automaticky. Kámošky - kedysi sme si volávali. Väčšinou keď sa potrebovali oni vykecať. Cítim nejakú takú prázdnotu. Začla som sa venovať sebe - cvičenie, meditácie, chodím s nejakými kámoškami na kávu občas pokecať. Nemám problém byť sama so sebou. Idem aj sama plávať, na prechádzku, behať, na meditáciu. ALE cítim sa tak sama, neužitočná. 

No asi vymyslím nejaký škadál Chichocem sa

Alebo sa začnem viac sťažovať.Úsmev

Hmm, na toto múdre hlavy radia dobrovoľníctvo.

Asi dva roky som 1x do týždňa chodila na stretnutia rodičov s postihnutými deťmi. Už dospelými, o ktoré sa starajú doma. Síce chodiacimi, ale inak neschopnými samostatného života. Pôvodne to malo byť o nejakých tvorivých aktivitách pre deti, ale rýchlo to prešlo k tomu, že tie tvorivé aktivity potrebovali mamy a otcovia. Ale je pravda, že viac ako 2 roky som už nezvládla

aj nad tým som už uvažovala. Len ani neviem komu sa mám ozvať, kde začať

a aj nad tým, že ak by bola v okolí nejaká babka sama, nakúpiť, upratať, pokecať s ňou. Len neviem o nikom takom. Ked aj vidím niekoho samého, mám taký pocit, že im to aj vyhovuje

naozaj nie je jednoduché také niečo začať. Aj keď zvyčajne privítajú pomoc, predsa len sú to uzavreté kruhy.

Úplne ideálne je nájsť si jednu, dve kamošky s ktorými sa dohodnete na pravidelnom stretávaní, Super, ak sú podobné záujmy. My si napríklad vymieňame spolu knihy. Čítame podobné, tak nakupujeme na striedačku a točíme to. A pomedzi to už sa nájdu aj iné veci, ktoré sa nazbierajú.

nemám také kámošky

ano, nie je to jednoduché. Ja som tiež nemala. Len som mala šťastie, že oni nejak oslovili mňa. Tak nejak nenápadne, práve cez pomoc pri postihnutých. Jedna z nich tam liečila svoju depresiu takouto činnosťou. A celkom sa podarilo.

Mmch, nešlo to naraz, celé to trvalo možno aj rok, kým sa vykryštalizovalo a do toho rovno korona prišla :)

Bolo to na dlhšie ako príspevok pod tvoj. Objímam

https://nanicmama.sme.sk/my-skoro-dokonale/lastovicke-a-vsetkym-co-hladaju-ako-dalej

Sezónne recepty

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok