Je to stále ťažšie a ťažšie ...

Nečakala som, že to bude jednoduché, ani že ma to nezasiahne, ale ani to, že to bude zakaždým úplne iné a vždy akosi náročnejšie. Druhý týždeň chodím pomáhať na železničnú stanicu v Košiciach, kde sa zlievajú utečenci, zväčša mamy s deťmi, staršie ženy... z troch hraničných priechodov. Našla som si systém, ktorý zvládam, každý druhý večer od ôsmej večera do polnoci. Bude to na dlho.

V pondelok som prvýkrát vošla do veľkého stanu ("palatka") pred stanicou, bol tam, len pár dní, aby som si vzala vestu. Našla som si ju, dokonca správnu žltú a vybrala sa priamo na stanicu ("vakzal").

Ďaleko som nedošla, odchytil ma starší ukrajinský pán, doviedol k dvom starkým, že potrebujú pomôcť. Drobná útla žienka mala na lístočku napísané Piešťany, už si nespomínam či tam bolo aj telefónne číslo. Manžel mal pred sebou "chodítko", o ktoré sa opieral pri chôdzi. Mali so sebou aj zlatého jazvečíka. Voľajako sme sa dohodli, že im pozriem vlak a vezmem lístky.

Vybrala som sa na stanicu, kúpiť im miestenky na vlak do Bratislavy. Vystála som si rad, aby som zistila, že potrebujem ich pasy, utekala som späť. Keď som sa vrátila  s lístkami, na vlak o 3 hodiny neskôr, už pili čaj, jedli aj o psíka sa im postarali. Sľúbila som, že sa vrátim a pomôžem im na vlak.

Na samotnej stanici, som sa tiež ďaleko nepohla. Zamrzla som pri kúpe miesteniek. Skupina troch žien s bábätkom a trochu starším dieťaťom, chceli ísť do Prahy. Najbližší vlak, ktorý mal ísť o dve hodiny, bol už plný, ako som sa po hodnej chvíli čakania dozvedela.

Medzitým ma oslovila mladá mamička s asi štvorročným chlapcom a zrejme mamou, že ako sa dostane do Atén. No to bola nie taká výzva, už len kým som zistila, že čo znamenal ukrajinský názov mesta. Vedela som ju nasmerovať len do Viedne, medzitým chcela aspoň jednu noc prespať v Košiciach.

Po chvíli som sa ocitla pri okienku s predajom lístkov. Najprv spustila slzavé údolie pani cestujúca do Prahy pri správe, že miestenky na najbližší vlak  za dve hodiny už nie sú.

Dozvedela sa, že cestovať môžu, ale asi budú stáť. Ďalší priamy vlak šiel až nad ránom, alebo s prestupom niečo o polnoci. So slzami v očiach, rozprávala ako bude dojčiť dieťa po stojačky vo vlaku.

Nakoniec sme vzali lístky, že im pomôžem nájsť miesto, že pripájajú vagóny aj bez miesteniek, len aj tie sa rýchlo zaplnia. Dohodla som si ešte čas, kde ma majú na stanici čakať za pol hodiny, aby som im pomohla nájsť miesto.

To som už musela riešiť útlu blondínku na ceste do Atén. Tá už plakala vo veľkom, vzala som ju do objatia, že rozumiem. Fakt som jej v danej chvíli nevedela poradiť nič iné ako Viedeň, CP.sk ďalej odmietlo spolupracovať. Po chvíľke debát si vybrala priamy vlak ráno o siedmej. Len čo dovtedy? (Ešte som svojim veľkým deťom posielala prosby, nech mi nájdu rýchlo spoje z Viedne do Atén.)

Dieťa im spalo na kope batožiny, povedala som nech čakajú, že im skúsim nájsť miesto na spanie. V stane ma znavigovali, že ich mám na noc nasmerovať na Červenú hviezdu, centrum asi 200 m od stanice, kde sa zdržiavali mamičky s deťmi. Majú tam už celkom dosť unimobuniek, kde sa dá prespať.

Odchytila som si dvoch dobrovoľníkov. Jeden vzal spiace dieťa na ruky, druhý batožinu a vybrali sme sa do hot spotu. Za pochodu sme sa predstavili s Viktoriou, tak sa volalo mladé žieňa. Ak som správne pochopila, tak bola tehotná. 

To, čo nás čakalo na Červenej hviezde, bola úplná katastrofa, hlava na hlave, nebolo miesta. Zrejme tým, že práve pridávali ďalšie poschodie unimobuniek, prišli v danú chvíľu o možnosť ženy s deťmi niekde na noc ubytovať.

Jeden z pánov sa podujal, že ich radšej odvezie na internát, kde môžu ráno prespať, a že ráno príde po nich, cestou do práce a odvezie ich na stanicu. Išli sme to overiť. Viktórii som sľúbila, že sa vrátim, ale keď sme vybavili ubytovanie, zistila som, že druhá partia smerujúca do Prahy ma už čaká na stanici. Len som rýchlo posunula pánovi fotku s autobusmi z Viedne do Atén, čo našiel syn, aby ju zas posunul Viktorii a utekala som na stanicu.

Moju skupinu mamičiek už iný dobrovoľník viedol zo zlého nástupišťa ("platforma"). Ujala som sa ich a rýchlo sme smerovali k vlaku do Prahy. Po zopár nočných som už vedela, že dopredu pripájajú vagóny bez miesteniek. Tak sme sa vybrali rovno tam. Pomohla som im nastúpiť, zaželala šťastnú cestu a bežala pred stanicu, či tam ešte nebude Viktória, sľúbila som jej, že sa vrátim. Už som ich nenašla. Zostáva veriť, že im niekto cestou pomôže.

Vrátila som sa na stanicu, kde som stretla ešte rodinku cestujúcu do Bratislavy, Poľanou, spodnou trasou ide veľmi dlho. Ešte v podchode sme počuli ako vlak prichádzal nad našimi hlavami. Mama hneď upokojovala dieťa, že to je len vlak. Ani mi nemuseli vysvetľovať, že odkedy zažili bombardovanie, boja sa každého hluku.

Ani oni nemali miestenky. Kým som našla sprievodcu, aby som zistila, či sú vagóny bez miesteniek, už voľakde nastúpili. Chvíľu trvalo, kým som zistila, že taký vagón je. Tak som sa vybrala hľadať dámy, ono v tej rýchlosti a toľkých tvárach to nie je jednoduché. Našla som ich, ako stoja v chodbičke a nasmerovala na prázdne miesta do tretieho vagónu, ešte bolo pár minút do odchodu vlaku. Ešte som pomohla nasmerovať, koho bolo treba. 

Na stanici bol chvíľu pokoj. Do najbližšieho vlaku do Bratislavy bolo 1,5 hodiny. Cestujúci postávali na stanici, kde nie je stále dosť miesta, alebo driemali vonku v stane. Novo prichádzajúcich sme už smerovali na vlak o pol tretej nad ránom, na ten o polnoci už neboli miestenky.

Stihla som prehodiť pár slov s rodinou smerujúcou do Brna, od netere zistila nejaké kontakty v Brne a posunula ich. Zoznámila som sa s dobrovoľníčkou, ktorá prišla z Viedne aby mohla pomáhať. Inak aj na hranici som stretla veľa ľudí, Slovákov, ktorí došli zo zahraničia pomáhať. Zbehla som pozrieť starkých a cestou poprosila dobrovoľníka z mojej generácie, aby vzal starkého na toaletu, nebolo to jednoduché, ale zvládli to.

Polnočný vlak sa blížil, starkých sa ujal ďalší dobrovoľník, šli naokolo výťahom. Ja som utekala k vlaku znova zisťovať, ktorý vagón je bez miesteniek, aby sa ľudia netlačili v preplnených vagónoch. A znova chaos, vagón, kde mali miesto moji dvaja, bol preplnený,

Starkému sa podarilo s božou pomocou nastúpiť do vagónu, ale ten bol plný. Na ich mieste spalo bábätko, lebo mamička si pomýlila číslo vagóna. Vlak mal o dve minúty odchádzať. Našťastie sa jedna pani ponúkla, že ich skúsi usadiť. Po chvíľke sa podarilo, aj keď nesedeli pri sebe. Ešte som starkej zakývala a vlak sa pohol. Vtedy mi došlo, že som zabudla sprievodcu, alebo kohokoľvek poprosiť, aby im dal dal vedieť, kedy sú Piešťany a pomohol vystúpiť. Pomóc, snáď sa budú pýtať. Oj mrzí ma to doteraz.

Odchádzala som na stanicu, predo mnou stála dobrovoľníčka s požičaným invalidným vozíkom a slzy ronila. Bola som na tom podobne. "Len si povzdychla, čo tých ľudí čaká ..."

Prišla so domov o jednej, zaspávanie bolo ozaj ťažké. Tuším sa mi po rusky aj snívať bude, do rána som voľačo riešila ešte aj v snoch.

PS: Nerobím nič zázračné, pomáham ako viem, lebo je to pre mňa lepšie ako sledovať správy a rozmýšľať nad nimi. Len pre mňa ženu, mamu to nie je jednoduché. A akoby nestačilo, čo všetko sa deje, kompetentní si cez média a FB vymieňajú vzájomné obvinenia o neschopnosti tých druhých. Staré mesto s magistrátom, či krajom, ten zas so štátom. Nie je to jednoduché pre nikoho, len by to malo byť o spolupráci a nie o konkurencii a zvaľovaní viny na ostatných.