Lupa 4.

Náš ďalší prípad bol ...bol tým najlepším vyvážením predchádzajúcej skúsenosti. Zbadala som ich okamžite, len čo vstúpili dnu. Ani nestihli prísť k nahlasovaciemu stolu, ako som si ich hneď ukoristila pre nás. To bola tá výhoda našej miestnosti blízko vchodu. Sympatická rodinka s troma deťmi. Aj keď teda na začiatku som ešte nepoznala konečný počet osôb. V prvom momente som pribehla ku dlhovlasej blondínke v okuliaroch, ktorá pred sebou tlačila buginu a kol nej sa motalo malé blonďavé dievčatko s copíkom navrch hlavy.- Ak ešte nemáte tlmočníka, poďte so mnou sem - rýchlo som sa jej prihovorila v ruštine a ukazovákom jej naznačila smer, kam ma má nasledovať.- Ďakujem - milo sa na mňa usmiala a bez dlhého rozmýšľania sa pobrala za mnou. V tesnom závese za ňou vstúpili i jej ďalšie dve deti a manžel.- Rozumiete po rusky? Teda natoľko, že rozumiete i mňa? Lebo ja som sa ruštinu učila iba v škole a dlho ju nepoužívala. Ak nie, nájdem ešte niekoho na tlmočenie.- Nie, netreba. Rozumieme aj rusky, aj anglicky.V priebehu nasledujúceho rozhovoru sa ukázalo, že anglicky vie žena. Muž iba rusky. Aj som sa ich spýtala na mená, no únava ich neskôr vymazala. Pamätám si iba vek detí. Chlapec mal 11, dievčatá 8 a 2.Preto si teraz pri dospelých vypomôžem menami Igor a Nasťa.Igor vyzeral zničene. Krvou podliate oči mu klipkali, no napriek vyčerpanosti sa spolu so ženou najprv snažili zabezpečiť deti.Ukázali sme im, odkiaľ si môžu ísť vziať jedlo a nápoje. Práve vtedy niekto doviezol veľkú zasielku pízz.- Nedonesiem jej niečo? - ukázala som na najmenšiu. Na rozdiel od starších sa držala mamy a tata.- Radšej nie. Asi niečo zlé zjedla alebo možno zo stresu dnes ráno zvracala, preto jej dáme iba niečo ľahšie na žalúdok.- A vy nechcete nič?- Iba rýchlo nájsť ubytovanie a poriadne sa vyspať.- Na konci chodby máme miestnosť s darovaným oblečením a hygienickými potrebami. Tak ak by ste...- Nie. Ďakujeme. Naše auto je na prasknutie plné.- Aha, takže vy ste došli na vlastnom aute? A koľko dni ste už na úteku?- Hej, vlastným. Dnes piaty deň. Ale nešli sme priamo. Všade po cestách boli tanky alebo ozbrojení vojaci. Tak sme kade-tade kľučkovali. Väčšinou v noci.- Z Kyjeva?- Nie. Z Poltavy. Kyjevu sme sa snažili vyhnúť.- Asi takto - pridala sa i Nasťa. Rukou na stole naznačila mapu Ukrajiny a polohu hlavného mesta.- Tu je Kyjev, tu Poltava. My sme hľadali prechod ďalej na juh pod Kyjevom. Čo najďalej od bombardovania.Neskôr doma som si na internete pozrela mapu. Najrýchlejšie spojenie smer Mníchov vedie z Poltavy cez Kyjev. Približne 2100km a cca.22 hodín v mierových časoch.- Hranicou sme prešli na Slovensko. Ale tam som sa veľmi bála - pokračovala Nasťa - netuším kade sme išli, ale dostali sme sa do dedín cigánov. Viete, čo tým myslím?Nachvíľu zneistela.- Hej, ja pochádzam zo Slovenska. Na východe v tých osadách som nikdy nebola, ale fotky stade poznám.- Okamžite som to stočil do Maďarska - dodal Igor.- Prespali sme v Egeri. Veľmi pekné mestečko.- Aké pekné mestečko?!? Veď si ho vôbec nevidela! - zaprotestoval manžel.- Ty si nevidel! - nedala sa so smiechom Nasťa - sústredil si sa na cestu a ja som sledovala okolie!- A vedeli ste, kam chcete ísť? Alebo prečo práve Mníchov? - zaujímalo Juliu.- Nevedeli. Šli sme stále ďalej. Tam, kde nás budú chcieť. Čo najďalej od Ukrajiny. V Maďarsku ani Rakúsku sme nič neobjavili. A tak sme tu.