Lupa 5.

Po chvíli musela dvojročná bábika na WC, otec so synom si šli tiež niečo vziať a tak sme s Juliou spustili nasledujúcu akciu "hľadáme XXL-priestor". S vedomím, že nám (alebo skôr im?) veľa času nezostáva. Za oknami miestnosti sa už začalo pomaly zmrákať.Prvé pokusy skončili neúspešne. Napriek tomu sme sa nevzdávali. V jednom z telefonátov som mala dokonca na dráte pani, ktorá bola na víkend mimo Mníchova, ale ochotne sa ponúkla, že ak im do konca šichty nikoho nenájdem, mám jej znovu zavolať a ona sa vráti nazad, aby ich prichýlila.Dôkazom, že naša sympatická pätica vyžaruje niečo príťažlivo pozitívne, bol i nasledujúci vývoj udalostí. Do miestnosti zrazu vbehla jedna z organizátorov akcie. Ak si správne spomínam, pochádzala z Poľska.- To u teba je tá nádherná rodinka, čo prišla iba pred chvíľou? - spýtala sa ma vzrušene.- Ak myslíš rodičov s troma deťmi, tak áno. Práve na chvíľu vybehli.- Super, asi mám pre nich ubytovanie. Než prišli, nahlásila sa do zoznamu poskytovateľov jedna rodina. Dokonca bývajú iba na skok odtiaľto. Nadiktujem ti ich číslo a hneď sa s nimi skontaktuj. Alebo počkaj, vytočím ich sama a dám ti svoj mobil... Tipujem, že obe strany budú ku sebe výborne pasovať!Mobil niekoľko krát zazvonil do prázdna.- Hmm, že by som zvolila nesprávne číslo? - spýtala sa Polka sama seba a než od nás vybehla zasa von, ešte dodala na vysvetlenie - idem pre listinu a raz-dva som nazad.Takmer vzápätí sa vrátila i rodina. Deti si pochutnávali na praclíkoch a sladkostiach a my sme s rodičmi pokračovali v družnom rozhovore. Vysvetlili sme im, čo sa odohralo, kým boli preč. Prečo sme zrazu nečinné. Lebo čakáme na iné ponúknuté riešenie.- Smiem sa spýtať... - začala neisto Julia, pričom sa obrátila priamo na Igora - vás pustili cez hranice? Vraví sa, že všetci muži medzi 18 a 60 sa musia ísť nahlásiť do armády... ste tu, lebo máte tri deti?Priznávam, i mne niečo podobné preletelo hlavou. Pár dní predtým som totižto v TV videla správy z hraníc, kde jeden iný otec dostal výnimku ísť s manželkou, lebo mali štyri deti. Malé bábätko držala mama v náručí, cupitajúci zvyšok vyzeral, že ich mali s ročným rozostupom. Ale tí "naši" boli predsa len o čosi väčší a samostatnejší... hmm.- Nie, u nás je to iné - odpovedala zaň Nasťa - môj muž je Gruzínec. Na neho príkaz neplatí.- Hej, Gruzínec. Ale aj ja už prchám pred Putinom druhýkrát. Než sme sa presťahovali do Ukrajiny, skade je manželka, žili sme v Gruzínsku. V 2008-om sme utekali stadiaľ a dúfali, že na Ukrajine nájdeme pokoj. Veď len pred pár týždňami sme si kúpili nový byt! A teraz je všetko fuč - povedal zronene - ktohovie, či ho ešte niekedy uvidíme a či nakoniec nebudeme pred Putinom utekať aj odtiaľto...V podobných momentoch sa aj im na tvári zjavili hlboké vrásky, no napriek tomu mali v mnohom neskutočné šťastie. V zdraví sa dostali cez hranice do bezpečia. Vlastným autom, naplneným na prasknutie. Neputovali pešo, nemrzli hodiny na hranici. Zostali ako rodina pokope...Po chvíli sa Julia otočila ku mne.- Zabudla na nás? Myslíš, že ešte dostaneme nejaké číslo? Nezačneme radšej obtelefonovávať ponuky z listiny?- Podľa toho, ako nadšene rozprávala, dúfam, že nie. Ale ak myslíš, idem sa radšej sama presvedčiť, čo sa deje. Alebo prečo sa nič nedeje.