Mám, mala som tú možnosť spoznať jedno mladučké nezvyčajné žieňa. Zoznámila som sa ňou v apríli na hodine slovenčiny. Tie doteraz organizuje pre ľudí z Ukrajiny, ktorí sa chcú, potrebujú naučiť slovenský jazyk.
Mirka je tiché, nenápadné stvorenie. Veľa toho nenarozpráva, ale za tých pár mesiacov predsa len o sebe toho dosť prezradila.
Od detstva zachraňovala zvieratá, bežne mali doma aj 12 psov, ktoré nikto nechcel. Rodičia z nej museli mať veľkú radosť. 
Asi logicky skončila pri štúdiu veteriny. Dnes je z nej štvrtý rok veterinárna lekárka, aj keď na prvý pohľad vyzerá možno na 18. Takže zvieratá stále zachraňuje, vraj s nimi je to super, občas horšie s majiteľmi.
Ale neostala len pri spáse domácich miláčikov. Ako som sa s odstupom času dozvedela, bola medzi prvými, čo pomáhali na hranici, keď vypukla vojna na Ukrajine. Pomáhala pri čipovaní zvierat, ktoré tu došli z Ukrajiny. Stále organizuje naše komorné dušehojivé hodiny slovenčiny pre Ukrajincov a mňa.
Mirka však popri svojej nie jednoduchej práci učí týždenne 5 hodín slovenčinu Ukrajincov. Vypomáha charitatívnym organizáciam. Nikdy nič také nerobila, po ukrajinsky, rusky pre vojnou nevedela ani ň . Napriek tomu venuje veľa svojho času a energie na pomoc iným, ako treba, ako vie.
Prečo to tu píšem. Začiatkom februára odchádza do Anglicka, pokračovať vo svoje práci inde. A mne bude smutno, za skromným a tak úžasným človekom. Ešte je to ďaleko, ale ... A snáď sa raz vráti, takýchto ľudí s dobrým srdiečkom na Slovensku potrebujeme.
Našťastie je mnoho takýchto ľudí. Dobrých a skromných zároveň. Len o nich nevieme. Nekričia. Robia, čo je treba.