Mamy ako deti

Ahojky.Dobra tema.Ja ked som bola mala,tak tatino chcel vzdy chlapca.Tak si ho zo mna urobil.Furt som sa mlatila z chalanmi a kazdi sa ma bal.Samozrejme som rada jazdila na bicykli.Jedneho dna k nam na dedinu dosiel bratranec z mesta.A ja ze ho preveziem na mojej "motorke".Moj detsky bicykel nemal ani nosic,ale predsa som mala blatnik.Tam si pekne sadol:a hybaj ho dolu kopciskom.No ale on sa v tej rychlosti pustil a spadol.Do vecera lezal len v posteli a bolo mu blbo.Ja som od otca dostala taku bitku remenom,ze som sa ani neposadila.Iba som tam tak pri nom klucala a plakala.Bratranec bol mozno pat rocny,ja uz neviem.Ale ma to fest mrzelo.Dnes sa tomu iba smejeme.:-} :-} :-}

tak pa-pa.

No ja som bola dobry zivel - v 2 rokoch som "zdrhla" z domu, nasli ma niekolko km od nasho bytu, rodicia boli asi sedivi z hladania - to si ja zial nepamatam , ale pamatam si ze sa kvoli mne zacala zamykat skolka - "zdrhla" som asi 3x, raz ma nasiel sused a poznal ma tak ma zaviedol domov, otec sa zobudil po nocnej a skoro omdlel, druhy krat ma nasla ucitelka zo skolky co bola na prechadzke s inou triedou a treti krat ma uz nahanala po ulici moja ucitelka s vesiakom v ruke .....
Ale asi neprekonalo nic moj cin zo zakladky, ked som sa v 2 rocniku pobila so spoluziackou v skole a roztrhla som jej ramienko na satach. Chcela na mna zalovat, tak som ju uprosila ze nieco vymyslime, ja som mala listok z domu ze mozem ist z druziny domov, no ona nie. Kedze bola v inej skupine, na zosite som si prepisala meno na jej priezvisko a vybrala som ju z druziny ako jej strasia sestra.
Samozrejme sa na to casom prislo, ked nas jej druzinarka videla ako triedu spolu na obede. No a skoncilo to poznamkou v zrkadielku .... kde som si zial (asi po strese alebo co) mala napisat : "NIE SOM CESTNA PIONIERKA LEBO SOM VYBRALA SPOLUZIACKU Z DRUZINY AKO JEJ SESTRA A TYM SOM SKLAMALA PIONIERKSU ORGANIZACIU ..... " no v mojom zrkadielku skoncilo "NIE SOM CESTNA SESTRA LEBO SOM VYBRALA SVOJU SESTRU Z DRUZINY AKO JEJ SPOLUZIACKA ..... " - samozrejme som to podpisala za otca ja (sikovnica) - ked na to prisidel, ten sa tak zacal smiat a bavi sa na tom dodnes

ja si tak na rychlo neviem na nic spomenut..ale za to som sa poriadne pobavila na vasich pribehoch

vea, dobre som sa zasmiala.... .
ja som bola tiež číslo, s partiou chalanov sme chodili kradnut jablká, skúšali fajčit už v druhej triede, o bitkách s chalamni, rozbitých kolenách ani nehovorím, raz som ubila najvyššieho chalana v triede a získala som rešpert pred ostatnými, bola som frajerka!!!!o prepísaných známkach a podpísaných akože od rodičov ............atd,atd
no najlepšie na tom všetkom je, že teraz ked spomínam mojej mame ako ma moja dcéra zase vytočila, len pre mňa, aby dcera nepočula poznamená:" veď ty si bola ešte horšia, ako ona, nepamätáš?......ako si vtedy"........:-/

Ja som bola v celku slusne dievca - bifloska. Ale zuriva od prirody - rozbitych dvier, vaz, tanierov... Raz som bola taka nasr..., ze som papucu vyhodila z nohy rovno do skla na vytrine.
A potom som plesla dverami ta, ze sklo bolo v celom baraku. (Vtedy ma starsia segra podrzala a povedala, ze to bol prievan. )
No ale najvacsi kusok (mohla som mat 4-5 rokov) - hrali sme sa so segrou na nasom rozostavanom dome na prvom poschodi na schovavacku a ja som ju nevedela najst, zabludila som na balkon na 1 poschodi, kde este nebolo zabradlie, len pivove flase v betone (priprava na zabradlie) a ja som si zmyslela, ze musim pivovu flasu odkopnut. Tak som kopla najprv slabo, potom silnejsie, a ked sa ani tak nepohla, tak som sa poriadne rozohnala a... kopla som vedla a pekne krasne som zletela z toho balkona na chrbat. Nastastie sa mi nic nestalo, len vyrazeny dych, ale materinske instinkty mojej maminy zafungovali a bola hned pri mne. Robila v zahrade a pocula "buch". Aj tak je to cudne, lebo takych buch tam bolo neurekom, stavalo sa a bolo to normalne. Ale doteraz si pamatam ten neprijemny pocit, ked sa nemozete nadychnut. Fuj.
Pekny den:-}

Ja som bola od malinka milovník zvierat. Dokonca taký, že som sa snažila pomôcť dážďovkám, aby boli farebnejšie a pichala som do nich vodu zafarbenú temperkami. Hm, ale asi to bol slabý roztok, lebo neostali farebné....Ale najradšej si spomínam na to, ako som mame tesne pred rezaním kurence nakŕmila dážďovkami (ale živými, nie farebnými ). Bolo mi ľúto, že mali umrieť hladné! Mala že to mama radosti, keď potom čistila "puchre". A babinke som pomohla tiež. Mala pár čínskych kačíc a kačička stále len sedela a sedela. Tak sa mi podarilo ju vykúriť z hniezda, s bratrancom sme jej vzali vajcia a uvarili (na slnku) sme z nich psovi praženicu....Prisahám fakt, že si nepamätám, kto mal najväčšiu radosť...babinka? Kačica? Či pes?

Ja si pamätám, ako som spolu s bratrancom /mala som vtedy asi 8/ šlohla dedkovi Marsky a zápalky. Ukryli sme sa za kôlňu, v ktorej sa skladovalo drevo na kúrenie a poďho skúšať prvú cigaretku. Nanešťastie starká šla na cintorín, ktorý stál len kúsok od domu na kopčeku a odtiaľ videla, ako z kôlni stúpa dym. Prihnala sa domov, schytila vedro a utekala "hasiť". Až za kôlňou našla nás dvoch, ako sme skúšali, koľko cigariet sa nám dá fajčiť naraz.
Ale inak som bola bifloška. Raz nám vykradli byt, ja som prišla zo školy domov a dvere na byte boli dokorán. Vošla som dnu, nikde nikoho, tak som si sadla a napísala som si pekne domáce úlohy. Až potom som šla k starkej spýtať sa, či nevie, prečo je v byte neporiadok a prečo boli otvorené dvere, keď nikto nie je doma.

Ja som raz pribuchla vchodové dvere a samozrejme že z vnútra boli kľúče. Naši boli niekde preč a ja som zostala stáť pred dverami. Pamätám si, že práve sme dali na dvere guľu a nový bezpečnostný zámok. Nijak sa nedalo dostať dnu, boli sme u susedy. Otec volal brata, ten bol horolezec a musel sa spustiť zo strechy na lane zo 7.posch. na 4. Našťastie bola otvorená vetračka, tak rukou z vnútra otvoril okno, ešte si pamätám že na okne boli kvetináče, no musel ich zvaliť pri otváraní okna. Tak som potom dobrovoľne vysávala neporiadok, ani som nepípla od strachu.

Tak teda výplňové sklo v dverách sme aj my mali zopárkrát vybité...keď sme po sebe so sestrou hádzali mamine opätkové topánky...a keďže vtedy také sklo nebolo dostať oco tam osadil obyčajné a dúhovo ho vymaľoval...návštevy sa čudovali... , bolo to originálne!
A ešte jeden môj najväčší "detský prúser"...
Bola som poslušné, skôr bojazlivé dietko..také plačlivé...tiché...jedného dňa na dovolenke na Šírave ma mama poslala po lyžice do izby v hoteli na poschodí. Keď som ich niesla späť, tak som si vymyslela takú lotrovinu, že sa tak ako som videla v telke šmyknem dole po zábradlí!!!!(mala som 5,5roka)
Vyliezla som po zábradlí hore,...ale strašne som sa bála, že ma niekto uvidí a vykričí, tak som kukučkovala dolu..či nik nejde...až som sa prevážila a spadla som cez celé poschodie dole.....Bááác...našťastie som sa nezabila. Na poslednom schode som si zlomila stehennú kosť...ale tak, že trčala z nohy mala som teplačky, nebolo to detailne vidno...
Ale dodnes mam pred očami ako dospelí pobiehajú či ma niesť hore, či dolu???ako v nemocnici som nechcela zaspať, že ja sa chcem pozerať!!! A ked som sa prebrala z narkózy bola som v sadre od povyše pása dole celá ľavá(zlomená)noha a aj pravá noha po koleno-taký sadrový panák!!! a predstavte si, že v nemocnici nemali miesto, tak som ležala v detskej malej postielke a to moje sadrove čudo trčalo vonku podopreté stoličkou!!!! Našťastie prišiel primár mudr Kukura(po ňom sa dnes volá aj michalovská nemocnica) a ma operoval ešte raz a dal všetko do poriadku, tak mi dnes ostala na pamiatku len 16cm jazva na ľavom stehne.
a to som bola tiché bojazlivé dievčatko

ja keď som bola prváčka, chcela som potešiť otca, ktorý nemal ktovieaký dobrý vzťah s bratom a veľmi chcel, aby sa to zlepšilo, aby ho začal akceptovať ako dospelého, lebo otec bol od neho o 8 rokov mladší. Mňa ko 7ročné decko nenapadlo nič lepšie, že som zobrala doma nejakú pohľadnicu a na ňu som napísala kostrbatým paličkovým písmom: "milí brtku, pozdravuje ťa tvoj brt z humenného" ("a" mi vtedy asi nešlo). To nie všetko. Keďže som bola malá, tak som nemohla dotiahnúť do schránky, zobrala som si na pomoc stoličku, ale odložiť som ju asi "zabudla", respektíve, nechcelo sa mi ju trepať späť do kuchyne. Keď prišiel otec domov, prvé čo uvidel bola stolička v chodbe pri vešiakovej stene a hneď zisťoval, čo tam robí. Ja som nechcela bonznúť, že som mu napísala pohľadnicu miesto jeho brata, tak som v rýchlosti vymyslela, že som hľadala v ich bundách na vešiakoch drobné (nikdy som nerobila, neviem, čo ma to napadlo). A môj ocko ma hneď začal vychovávať, že keď potrebujem na niečo peniaze, tak s mám vypýtať, že to sa tak nerobí..... a ešte som aj dostala výprask s trieskou, lebo práve kládol oheň do pece. Asi po hodine mama našla pohľadnicu v schránke a pochopili... Ešte dnes sa na tom smejeme "..že milí brtku...".

Už dva dni si namáham hlavičku, aby som vás aj ja potešila nejakým svojim huncútstvom, ale nič mi nenapadá. Je vôbec možné, aby som nič nevyviedla?:-/

ahojte tak ja si na svoje lotrovstvá moc nepamätám len na jedno čo som ako 4 ročná ušla zo susedov tá mala 9 na kukuricu ale čo sa dialo to už neviem. Ale z rozprávania mojem mamičky viem čo vyvádzali moji súrodenci. Mám dvoch bratov a sestru oni boli narodení rok po roku tak to bolo zaujímevé. Mama písala tatovi list na vojnu, že je rada ako Rišo rastie aj Martin a že sú celkomj poslušní a že si konečne mohla kupiť červený lak na nechty po ktorom dlho túžila /nosila strašne dlhé nechty a velmi pekné/ a kzrazu sa vliste píše"ja ho asi zabijem tá svina mi práve rozliala ten lak na koberec" xixix tie listy má tato odložené ešte dnes. Chudák brácho kdesi dostal výpras jak hrom. Alebo mladší brat chcel od staršieho aby mu otvoril detský olejček a samozrejme brat otvoril šak ked malý chce prečo nie? A ten malý ten olejček vypil ešte že tam bolo na dne. A druhý brácho v poradí bol strašný lafo nechcel sa naučiť chodiť na šerbel ani za svet nan ísť. A tak sedel /3,5 roka mal/ na fotelke a že chrbát tlačil do tej fotelky a tato sa ho pýta Martin ty si s posral? a brácho Nie tatino neposral. Nie neposral ani málo tak tlačil chrbát do fotele až mu to vyliezalo poza tričko celý bol od h...
Alebo bráši boli v nemocnici lebo spadli zo stromu tak si ich nechali na pozorovanie a bol tam chlapec čo mal strojček na nohách mal niečo z nožičkami ten chlapec mal 7 a oni 9 a 10 rokov a tak sa rozhodli že tomu chlapcovi pomožu lebo plakal že on ten strojček nechce tak mu ho ochotne zmontovali dole a strojček vyhodili von z okna až sestrička prišla nato čo sa stalo ked našla strojček pod oknom ked nastupovala na službu.

Neuveríte, ale ja som bola poslušná! NAOZAJ !!! Všetci vravia! Bola som najmladšia zo štyroch súrodencov a poriadne poslušné dievčatko - kto by to povedal! Ale moja staršia sestra bola expertka. Aj poštár sa k nám bál chodiť, lebo vždy sa niekde skryla a plašila ho výkrikmi, revom a rôznymi pazvukmi Chudák poštár, neskoršie už kričal od brány že máme poštu!!! Na oblievačky vymlátila polievačov kusom hadice-čo majú čo ďalšiu sestru oblievať vedrami vody, keď je vonku zima! A keď za najstaršou sestrou chodil jej terajší manžel, vždy bola vyštveraná na uličnej bráne a kričala: Tu bývame, tu bývame!!! /asi sa bála, že netrafí/, až raz keď prichádzal na motorke prebehol náš dom, lebo sa šiel otočiť, tak sa rozbehla plnou parou za ním a vykrikovala ako besná: Otoč sa,otoč sa, už Ťa čakám!!! Na dedinskej zábave prefackala dvoch chalanov, lebo mali "blbé" poznámky. /Ona od nich nedostala, čo sa čudujem/ akopec iných príbehov, ktoré som veľmi rada počúvala od rodičov. Tak nabudúce....

No tak so mnou si rodičia vraj často nevedeli dať rady. Mňa ako prvé z detstva však vždy napadne, ako som spolu s kamarátom utiekla zo škôlky, bolo to na dedine a my držiac sa za ruky sme prešli okolo celej dediny, všimli si nás až keď sme si veselo vykračovali popri hlavnej ceste. No a tomu istému kamarátovi som v tej škôlke raz rozbila hlavu detskou motyčkou, ale to bola tuším taká železná. No asi ma musel veľmi nahnevať... Len neviem či to bolo pred alebo po tom výletíku... Ešte si spomínam, že v škôlke som bola dosť živá, bavilo ma robiť vždy niečo iné, často ma zamestnávali tak aby som bola stredobodom, napr. som deťom čítala z knižky o psíkovi a mačičke. Vedela som čítať asi od 4rokov, ale neviem si predstaviť, či to bolo aj počúvateľné... Nechápem, lebo som skôr utiahnutá a nie som rada stredobodom pozornosti.