Naozaj neviem kto vymyslel výraz Modrý pondelok a čo ním chcel povedať, ale mne sa vždy pri tomto spojení vybaví dámska jazda. Nemusí ísť práve o vymetanie nočných barov, ale skôr o stretnutie pri káve a dôverné rozhovory o našich deťoch, každodenných starostiach a radostiach, o našich snoch a holej skutočnosti.
Keď som bola malá, zbožňovala som prázdniny u babky. Nebola to typická babka so sliepkami a veľkým dvorom. Moja bývala v bytovke a robila vedúcu v obchode s textilom. Fascinoval ma obchod a všetko, čo k nemu patrilo. A moja babka mala tradíciu, vždy v pondelok večer sa stretávala so svojimi dobrými priateľkami s pletením v ruke a rozprávali sa o všeličom. Viete si predstaviť, že my deti sme ich s nadšením počúvali. Tieto stretnutia nazývala modrými pondelkami.
Aj moja mama sa stretávala so susedkami, možno to už neboli práve pondelky, ale pamätám sa, že nie všetky rozhovory boli vhodné pre naše uši.
Keď som sa ja stala mamou, chvíľu trvalo než som si našla priateľky na novom sídlisku. Ale keď sa to podarilo, svet bol hneď veselší. Neskutočne mi pomohlo, keď som sa mohla vyrozprávať a podeliť sa so svojimi trápeniami i skúsenosťami pri výchove detí. Naše stretnutia boli zväčša náhodné, na prechádzke, na ihrisku sem tam spojené s návštevou. Naše deti sa hrali a my sme „trkotali“. Môže sa to zdať banálne, ale pre ženu zavretú vo vlastnom byte s jedným, dvoma a viac nezbednými ratolesťami a s nie práve zhovorčivým manželom, je rozhovor úžasnou terapiou.
Časom sa naša partia rozpadla, najprv odišla do práce jedná z nás a potom druhá, naše stretnutia sa stali zriedkavejšie, až kým sme nezaviedli Modré pondelky. Ak odcestoval jeden z našich manželov na služobnú cestu, stretli sme sa večer u „slamennej vdovy“, samozrejme ak nám mal kto postrážiť deti, a kecali sme možno do polnoci. Mohol byť utorok, alebo aj štvrtok, nič nám nezabránilo aby sme si vychutnali náš Modrý pondelok. Boli sme to my, nielen uštvané pracujúce a nezamestnané mamy, ale predovšetkým stále krajšie a lepšie ženy uvedomujúce si svoju hodnotu, aspoň na chvíľu.
My s kámoškami si nerobíme síce modré pondelky ale aspon 1x mesačne si viem urobit damsku jazdu. A ako vyzerá naša dámska jazda??? Sadneme cca 16.00 do jednej nemenovanej kaviarne kde sa nefajčí a sú tam pohodlné kreslá tak skoro až ležíme, dáme si najprv kávu, potom čokoládu, potom prejdeme na sangriu s ovocím a k tomu velmi "zdravé" tyčinky a chipsy. Viem možno ked to čítate tak si poviete: " Hm tak tie sú fajnové...", ale my si tatkto pri tomto pokecáme, preberiem manželské, mimomanželské a partnerské vzťahy, deti, prácu ale len sporadicky, naše životy a naše plány a pospomíname na spoločných priatelov, ktorí nemôžu byť s nami, buď sú od nás ďaleko, alebo už sú tam hore a pozerajú sa na nás. Viete aké to je polahodenie na našej dušičke??? Takúto stretávku končíme obyčajne až okolo 21.00 a potom sa každý z nás vracia k manželovi, priatelovi,... Môžete nám v tichosti závidieť 
)) ale nie, skúste si aj vy násjť trošku času na svojich priatelov a chodťe fajn si oddýchnete a vypnete od bežných starostí...
Prajem veľa pekných podobnýh pondelkov ale aj iných dni v týždni
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
S tým súhlasím, nič nie je lepšiou terapiou ako sa porozprávať s niekym, kto má podobné, alebo aj iné problémy. Často nehľadáme a neočakávame riešenie nášho problému, stačí, že nás niekto vypočuje, my vypočujeme druhých a zistíme, že nie sme samé čo nás gniavi hora problémov.
Ja nemám možnosť stretávať sa s priateľkami, či sestrami denne, ani týždenne, keďže nie su blízko, a tak ďakujem výdobitkom modernej doby - inernetu a e-mailu. Sem tam pokecam s mamičkami v škôlke, sem tam so susedovcami, ktorí boli moja prvá pomoc pri dlhých dňoch s deťmi, keď som bola na materskej a manžel sa vracal domov až večer.
Nuž je dobré si vytvárať "Modré" pondelky akýmkoľvek spôsobom.