Pexels z Pixabay
Život je ako cesta autobusom.
Teda ten môj.
Nasadám, vysadám, presadám. Pozrela som kedysi na šoféra a zvážila, že chcem s ním ísť. Občas povie trasu, kam ide - zväčša sa pozerám a vychutnávam. Užijem s ním zákruty, stúpania, rútenie sa dolu kopcom. Môj autobus je kabriolet - lebo inak si neviem ani len predstaviť, prečo mám občas oči plné sĺz a občas medzi zubami muchy. Jedine preto, lebo sa ku mne všetko dostane, však sme bez strechy. Nooo - občas sa preženie prehánka, ale ten môj šofér je veru spoľahlivý.
A mám rada mojich spolucestujúcich. Zväčša sa presádzame všelijak medzi sebou.
Občas ma štvú, tí čo sedia zrovna pri mne a ja mám z nich všelijaké pocity.
V poslednej dobe dobou mám dojem, že tí moji spolucestujúci sú oproti mne strašne mladí. Alebo len ja sa cítim staro?
A tak mi ako živá voda pripadal včerajší výlet. Že ideme na hus. Do Grobu. 120 km od domu. Cez pôst. No dobre teda 
. Tatovi a mame sa nepapuľuje - hlavne ak platia obed 
.
A tak sme s mladším sadli do auta na zadné sedačky, starší šiel pozbierať na motorke prvé muchy a potrápiť sedacie svaly, lebo si naivne myslel, že 240km je NIČ.
Tak sme si sadli a že ideme. Niekde za Trenčínom som si uvedomila, že sedím na mieste v aute, ako keď sme cestovali so segrou ako malé. Môj 15-ročný mal presne tú náladu ako moja segra. Prevracal očami a nekomunikoval . A ja som sa zrazu cítila na 12.
Mala som kontaktné šošovky, takže som svoj obraz v spätnom zrkadle videla nejasno. Vrásky boli zrazu fuč. Otec na mňa mrkal ako kedysi, keď podpichoval mamu. A ja som sa rehotala. A mama povedala, že som ako puberťáčka. A som nezodpovedná, keď chcem na Mallorcu so synom v máji. Že ja budem chodiť na bike a on mať voľný program pri mori. A ešte som šibnutá, lebo niekam idem a ani neviem, aké je tam počasie. Pri tom mori. A tak som začala synovi dávať ruku pred tvár, či fakt spí, alebo sa tak len tvári. A on mi po nej cápal aj so zatvorenými očami. A potom som ešte urobila zo 10 selfíčiek s grimasami. Takže tak.
Proste omladnúť sa dá všelijako. Možno len treba mať správnych parťákov na jazdu v ten deň. 
A nemať okuliare alebo staré šošovky, nech vás vlastný odraz netrápi.
Občas si človek uvedomí, že v skutku stačí si len presadnúť.
No hej - sme tam niektorí spolucestujúci vystúpia aj počas jazdy.
Ale o tom nabudúce.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Auto je veľmi zaujímavý uzavretý a intímny priestor. Celkom si užívam debaty s deťmi sólo, občas sa pritrafí väčšia partia, nedajbože všetci. Ak nie sú odpojední so slúchadlami, tak tiež si srandy užijeme. Občas sa vážnejšie veci dozviem ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Kým máme rodičov, ešte stále sme deťmi