Ako nás skoro voda vzala

Po desiatich rokoch sme sa vrátili na miesto činu. Na jar, voľakedy dávno, sme sa v Litovskom Jáne stretli po prvýkrát. Vtedy to bola ešte veľmi skromná, zato skalná, partia naničmám. Po dekáde sme si dali repeté, už stabilná zostava aj artmám a cukrárok. Klub medovnikárok hájili dve dámy.

V Jánskej doline našu vyhodňarsku úderku privítal lejak. Recepčná,  úžasné žiena pre všetko, si len rezignovane povzdychla, že takto leje skoro celý týždeň. Keď som vošla do zimnej záhrady, zostala som šokovane kukať na dôsledky vytrvalých dažďov. Len zo dva metre od mňa a možno len o nejaký meter nižšie sa valila temná riava "horského" potoka, či skôr dosť hrozivá rieka ...  Usadila som v pohodlnom kresielku a pomedzi pokus o háčkovanie papúč pre Alioskinu babi, som kus s obavami sledovala, čo sa deje za oknami.

Postupne prichádzali ďalšie devy, hlásiac zo všetkých smerov obrovské zápchy, aj nepretžitý lejak a búrlivé rieky, čo stretávali cestou. Všetkých som navigovala ku krásnemu divadlu za oknom. Devy čo došli na autách vykladali, s akou obavou vchádzali na hotelový mostík, nad riekou, pod ktorým sa už len pár centimetrov, pod jeho spodnou časťou, valila šialenou rýchlosťou búrlivá voda. Najlepšia bola Alioska. Kus vystrašená dcéra so zaťkom sa jej pýtali či nejde s nimi naspäť domov. Tá sa usadila pri okne a vyhlásila "Mňa tá voda neskutočne upokojuje, ja nikam nejdem"

S blížiacim sa večerom, sme pomaly začínali stávky uzatvárať, či v tom nečase dôjde na našu špeci párty cigánska kapela. Odvážni chlapci dorazili, aj hrať nám začali... Postupne z izieb povyliezali hviezdy večera. Devy v maskách: od troch divožienok z praveku, cez Flinstona a Barnyho, či jak sa volal, cez nejaké grécke bohyne, Kleopatru, troch kráľov až po voľajaké dámy zo stredoveky... Hudobníci z nás mali zážitok a my zase z ich hudby. Asi len ja som stále chodila nakukovať k stúpajucej vode a debatovala s našou devou pre všetko, čo teraz a čo potom. O deviatej, sme už začali mierne panikáriť. Kúsok nižšie potok odkusol z cesty a tá  vraj ostala neprejazdná.  Riešila som neskorý príjazd Zuzky fotografky, aj odjazd kapely, ktorá sa neviem prečo chcela na noc dopraviť domov až kdesi ku Kežmarku. Po potvrdzujúcich správach, že sme ozaj odrezaní od sveta, sme sa uškrňali nad predstavou, že našich počerných fešákov porozdeľujeme pomedzi seba na izby Penzion bol plný. Nakoniec sme presunuli zopár dievčat a uvoľnili im jednu izbu. Poslom zlých správ som našťastie nebola ja, ale dáma z hotela. No ukázalo, sa že oneskorený návrat by sa asi nepáčil ich polovičkám, alebo sa potrebovali poriadne vyspať pred sobotňajšou svadbou ... Vybavili si s políciou, že ich nejak pustia po chodníku ...

A tak naša párty skončila trošku predčasne, abo ani nie, dievčatá pokračovali v zábave, kade tade. Keď sa hudobníci nevrátili na penzión ani po pol hodne, znova sme si dali sťahovanie národov na pôvodne izby. Nevediac, že by možno aj Zuzka fotografka ukecala policajtov, aby ju pustili k nám, som ju stopla skôr ako došla do Jánskej doliny.

Príjemno dobrodružný večer sme poniektoré ukončili pri partii artmám, kde nám, veľmi pútavo Štefanka rozprávala, ako jej manžel, ako sedemnásťročný preplávala Dunaj a utiekol na západ. Téma plávania odznela v tento večer niekoľko krát. Poniektoré sa báli o svoje životy, poniektorí o autá, lebo tie plávať nevedia. Ale asi ani všetky dievčatá nie.

Našťastie pred polnocou prestalo pršať. Voda od nášho príchodu stúpla ešte asi o nejakého pol metra. Keby ešte kus dlhšie pršalo, asi by ju nezastavilo tých pár vriec, čo chlopi, na terase vyskladali.

Aj keď nočný pohľad na zdivetú rieku valaciu sa obrovskou rýchlosťou vpred nebol nijak upokojujúci, učičíkané stavom bez dažďa sa snáď viaceré z nás aj v pokoji vyspali. V sobotu nás vítalo zamračené, studené ráno ale už bez stúpajúcej hladiny potoka, aby sme si mohli užiť vzájomnú dušehojivú spoločnosť.