Ako si ma vycvičil

Babeny, toto je odhalenie celkom donaha, preto ma neukameňujte, prosím
Mala som sladkých 15, keď som HO stretla. Prisadlol si k môjmu stolu, všetky kamarátky z neho boli hotové. Len ja nie. Vyzeral ako "opica". Vôbec nie môj typ- vygélovaný, dokonalo opálený, potetovaný fešáčik za ktorého svalami sa obzrela v tej dobe každá. Len ja- dievča s dlhými vlasmi, širokými riflami, teniskami a šibalskými čiernymi očami nie. Ale zaujala som ho ja. Páčilo sa mu, že nepadám do kolien, že som taká žiletka a pritom človek. Dokonca si z toho dňa pamätá viac, ako ja.
Nerobím predsudky a tak sme sa začali stretávať. KeĎ mi povedal tú vetu "ľúbim ťa"- hoci som ju povedala už milión krát predtým, cítila som, že jemu to oplatím až keď to tak naozaj bude. Asi po mesiaci som mu tých pár slov napísala na chrbát. A na ten pohľad nikdy nezabudnem. Bolo to na krstinách jeho malého bratčeka, "dospelí" viedli nezáživný rozhovor a mi sme si pár dotykmi a jediným pohľadom povedali takú dôležitú vec.
Ja som bola jeho prvé mladšie! dievča- okolo "playboya" sa vždy točil húf starších "žien" a tie mladšie si ani nevšímal. A on bol...môj PRVÝ. Síce mu nepatrila prvá pusa, ale prvá pojem "prvá láska" a "prvé milovanie". Nežné, krásne, neoľutované.
Počas rokov, ktoré plynuli sme prešli mnohými hádkami- prišla doba, keď mu na mne vadilo úplne všetko, čo predtým miloval. Moje tenisky chcel zmeniť za lodičky, široké rifle za krajkovú sukňu, strapaté vlasy za náušnice a úsmev sa mu podarilo skryť za slzy.
Baby, on ma v tej dobe celkom ubil. Síce ma zbalil on, ja som bola tá viac zaľúbená. A tak som sa pomaličky menila- na obraz jeho vysnívanej, chodila som za ním a plakala mu v náručí. Miloval ma ako nikoho, to viem, ale viete, kedy mi to dal pocítiť najviac v živote?
Keď nám pár minút pred pôrodom povedali, že budeme mať dcéru? Keď sa narodila Nicol? Keď sme prežívali prvý spoločný boj? To nás spojilo, veľmi preveľmi, ale aj rozdelilo.
Nie, jeden jedinký raz to bol on, kto plakal- a to práve vtedy, keď som ja bola chladná a nebojovala. Nikdy za 5 /dnes presne / rokov sme sa nerozišli- vďaka mojej tvrdohlavosti- vždy som nás "prefackala", že takto to vzdať nesmieme. A chvala Bohu, neprišiel taký problém, ktorý by bol už súci na rozchod. Pre mňa. A vtedy- Nicol bola maličká a ja som povedala "a choď".
Baby, ja súhlasím s tým, že ľudia sa ovplyvňujú a vyvíjajú sa, možno sa vychovávajú, ale niekoho tento pojem uráža. Ako mňa otázka "manžel poslúcha?" Neposlúcha, lebo predsa nie je pes!!
Ale ja rada a často hovorím, že už som "žena jeho snov" iba vďaka tomu, že som sa prispôsobila k jeho ideálu. Ale on to urobil predsa tiež- usadil sa, prestal byť "playboy", zmenil sám seba od piky.
Keď som v svadobný deň ďakovala rodičom- tým jeho som povedala: "ďakujem, že ste mi vychovali takého úžasného muža, ale že ste mi nechali priestor na to, aby som si ho prevychovala"...