Ale, ale, koľko že to šťastia?!!!

Túto noc sme zas moc nepospali...štvrtý zúbok nie a nie vybehnúť-keďže to je v rozmedzí troch týždňov(tretí horný vybehol tri týždne dozadu a štvrtý sa odvtedy zasekol, napuchnutý, červený a nie a nie von)-tak sa dnes rozhodne, či nepôjdeme náhodou k zubárovi...no, snáď to zvládneme malý o šiestej ráno papal a od únavy ešte zaspal...ja som, ako v poslednej dobe, zas triedila a triedila...v ruke som akurát mala onoho "pána", ktorého využívajú hlavne osamelé dámy(samozrejme nie len tie-aj párom pomôže, ak majú chuť ), keď ma zo sna(zajtra príde Tatik, tak som sa zasnila )vytrhlo náruživé zvonenie nášho domového zvončeka...priletela som ku dverám, aby už nezvonili(malý ešte spal)...a tam pošťák-"dobrý deň, máte doporučene"...oki, plné ruky...tak som mu škatuľu(áno, tipujete správne-onú škatuľu s oným "pánom")vrazila do ruky a podpisovala...jeho spýtavý pohľad mi bodal do hlavy..."ježišikriste, prepáčte!!!" vytrhla som mu ho z ruky, vzala balík a praštila dverami...no super-ten deň začína bombovo malý vstal neskoro, napapal sa a ja som mu medzi tým spravila obedík(zemiačik, karfiol, mrkvička, rybka, oliv.olej) na cestu...veď čo, poradňa je až o jednej-však sa tam niekde napapá...prišli sme do čakárne-nikde ani nohy...malý už začínal náruživo žvatlať ňam, ňam, a tak som vybrala papaníčko a začala ho kŕmiť...naraz malý zvraštil čelo a ozvalo sa kííííííích, a ďalšie kííííííích...celý obsah papulky mi pristál vo vlasoch medzi tým, ako Marek dopapal som sa snažila očistiť...keď v tom vyšla sestrička, kukla na mňa a, že reku-"poďte ďalej"...vpochodovali sme ku doktorke, ktorá si ma odmerala pohľadom ...vyzliekla som malého a medzi rečou sa dr pýta-"lozí?"..."nie, leniví je-rád sa nosí"-odvetila som..."skúša už niečo hovoriť?"-ďalšia otázka za skúmavého pohľadu nenechala na seba čakať..."ale áno-mama..."chcela som ešte dodať aj iné slovíčka, keď tu zrazu malý nahodil úsmev, vrazil mi prst do oka a vraví-"HAVO!" ešte štastie, že ma netituloval bubo-teraz by sa to hodilo asi lepšie...no keďže také slovíčka doma nepoužívame, tak aj havo, ako strašiak postačí odvážili sme ho, valibuka jenného, postavila som ho na postel-reku, odmeráme ho...no malý si zmyslel, že treba niečo iné...vyvalil oči, tie mu následne zvlhli, "povedal" úúúhm...a osr.l mi ruku...hlávkou sa sklonil ku mojej hlave a zahryzol mi do nosa ...utrela som ho, odmerali sme a išli domov...cestou chosnoval ešte rožtek a celý kočík bol od mokrých žvatlancov-keďže pri papaní si na citlivý zúbok strkal do úst celú ruku a následne ochytal kočík...zastali sme, keď dopapal-ako tak utieram kočík, tak mi oči zbehli na jeho hlávku..."ale nie, Marek, do vláskov nie"...čistím mu vlasy od žvatlancov, keď tu zrazu mi niečo pristane vo vlasoch rukou našmátram, a keď moje oči spatrili to, čo spatrili, tak som sa len zdvihla oči ku nebu a zahlásila-"ale snáď už stačí" ...domov som sa trepala ako frontový hrdina-na hlave sa mi vynímalo niečo, ako keď bomba vybuchne na hajzlovej kefe(to ako som sa snažila očistiť papaníčko, ale nepodarilo sa), smdela som, ako keby som sa vymáchala v rybníku plnom rýb, ruka bola síce utretá, ale osra.é vlasy od nejakého vtáka to napravili...no a aby toho nebolo málo, tak na nose som bola krúžkovaná od zúbkov nášho mladšieho-no veď vravím, ako vtók doma som malého umyla a ja zničená som si na chvíľu(kým sa pustím do čistenia hlavy)sadla v kuchyni ku káve...a čo moje oči nevidia???

pane, bože-to už sa zase zlietavajú-mosím navštíviť najbližšie pole...neviem, či ste to niekto už videli, ale to je neskutočná nádhera, keď sa zlietajú čápy pred odletom do skupinky na pole-waw!...takže, snáď už dnes nič sa nestane, ale každopádne zajtra podávam športku(či ako sa to teraz zove )-na nový bytík by sa šiklo...alebo, žeby to tie bociany niečo???...no, aspoň zatiaľ o ničom neviem tak krásny a ničím nerušený večer želám