asi som nanič"dcera"?? alebo mame doma nanič"babičku"?

Nie si na nič dcéra. Ja mám ten istý problém.
Bývalá svokra - katastrofa, ani nevedela že má vnúčatá - dcéra má 13 rokov a syn 8 - ani raz tam neboli na prázdninách a to asi v takom zmysle - že kto sa o nich bude starať, ona je unavená,nemá už na ne nervy, chce kľud - má len 52 rokov. Tiež keď mala dovolenku , tak ju celú spotrebovala pre seba. Moja mama ? Tiež žiadny zázrak, deti tiež nemala ani jeden týždeň,jednoducho povedala mi to čo tebe, že jej tiež nikto nepomáhal a že si svoje odbila . Ešte že mám otca, ktorý sem tam zabehne a má deti rád, ale na druhej strane zasa jedná so mnou ako s deckom a myslí si že ho budem poslúchať.
Mám však jedno štastie, nevlastná babička - mama mojho nastávajúceho ktorý nie je bio mojich detí , je do nich úplne zbláznená. Takže konečne prvýkrát viem čo je to byť dva týždne bez detí.
Ale ono sa im to vráti, na vztahu . Vnúčatá k nim nebudú mať vzťah, žiadny. Ja to viem podľa seba.

Babulka, ja som to precitala cele a snažím sa vžiť do tvojho problemu
Napíšem ti len toľko, každý sme iní, možno tvoja mamina sa nevládze starať o také malé detičky. Nevládze možno skôr v psychickom zmysle, možno sa o ne prehnane bojí...vieš môže to byť všelijako...ťažko súdiť ale myslím, že to nieje v tom, že by ich málo ľúbila
Možno keď podrastú a bude sa dať s nimi komunikovať bude tá najlepšia babička na svete.
Aká bola tvoja mama keď si bola malá??? Hrávala sa s tebou???
chodievaj k nim viac ty...

Lienka, tomu ja neverím. Raz keď niekto nemá vzťah k deťom tak ho nemá. Pretože láska sa neprejavuje tak že vnúča raz pohladkáš po hlave a opýtaš sa ho po mesiaci ako sa má ?
Vieš každý si zbierame na svoje účty. Ja som mala dve babičky. Jednu, ktorej sa neťažilo nás zobrať na prázdniny aj na mesiac, druhá nás nikdy nechcela. Rada mám obidve, ale .... chodím len k jednej, pomáham len jednej a hádaj ku ktorej. Druhú sem tam navštívim, je sama a neustále sa na to sťažuje. A to tam chodím aspoň ja, moji súredenci absolútne, jednoducho nevybudovaný vzťach. Nie je o čom rozprávať, nie sú spoločné zážitky, proste diera.

Sisika, je mi ťa ľúto, lebo podľa mňa divná nie si. Áno aj staré mamy majú nárok na oddych, ale myslím, že väčšina z nich viac ako po oddychu túži po kontakte z vnúčatami. Ja som v detstve strávila každé prázdniny u babky a sú to tie najkrajšie spomienky na aké mám. Na voľnosť oddych, na starých rodičov, ich lásku a trpezlivosť.
Ja teraz čakám naše prvé bábo a pre mojich rodičov prvé vnúča. Keďže bývame od našich veľmi ďaleko a ako som už písala musím ležať doma, tak každý deň s maminou telefonujem, lebo chce vedieť ako sa ja aj náš Samko máme, každý raz čo ideme do poradne, tak jej musím hneď zavolať inak je nervózna či je všetko v poriadku. /na začiatku tie dva výjazdy do nemocnice ´ju dosť vynerváčili/.
Viem že je to asi preto, že je to prvé a vytúžené vnúčatko a aj preto, že si uvedomuje, že s ním nebude dosť často ale už teraz mi povedala, že keď sa náš drobček narodí, tak si zoberie dovolenku a keď sa manžel vráti do práce, tak príde aspoň na týždeň aj ona, aby mi v prvýh týždňoch pomohla.
O tom, že čakáme drobčeka vedia všetci jej kolegovia a už aj vedia, že vo februári na pár týždňov asi zmení pôsosisko práce. Podarilo sa jej dohodnúť v práci, že ak by sme mali problémy s malým, ale ak by mne trvalo dlhšie sa dať do poriadku, tak by prišla pracovať do Nitry /majú tu pobočku firmy/ aby mi aspoň poobede pomáhala.
Po tom čo si tu napísala ty, mám pocit, že to moja mamina preháňa, ale viem, že to myslí dobre a chce mi pomôcť počas šestonedelia, keďže sme tu sami a môj manžel má dosť náročnú prácu, tak chodí domov až neskoro večer.
Myslím, že možno ani tú pomoc nebudeme potrebovať, ale trošku ma to ukludňuje a viem, že keď budem potrebovať, tak mi pomôže, aj napriek tomu, že musí chodiť do práce.

Neviem ti poradiť čo s tvojou mamou, pretože sú asi aj také staré mamy, ktorým ten "materský" inštinkt chýba a láska k vnúčati im nič nehovorí. Asi sa s tým budeš musieť vyrovnať, ale určite nie si divná.

A čo tvoja svokra - tá sa o vnúčatká zaujíma???

Tiež som chcela napísať niečo v tom zmysle ako lienka, tiež si myslím, že vás ľúbia, ale jednoducho asi skôr psychicky ako fyzicky si na to netrúfnu, možno je tam v istom zmysle aj pohodlnosť a nejaká tá zatrpknutosť " veď ani mne nikto nepomáhal", je to zlé, ale nedá sa to vynútiť. My máme šťastie na babky, ale tiež by sme to vzhľadom na kopec vnúčat nemali preháňať, ale keď oni tam tak radi chodia, z toho je zrejme, že sú to ozajstné babky. Nie každej sa to podarí....., myslím byť dobrou babkou. Sisika asi sa budeš musieť pozrieť po inej forme "odbremenia" od detí.
Škoda len, že potom ta rodinná súdržnosť dostane trhlinu aj na druhej strane. Skús sa ešte s nimi porozprávať, aký máš z toho pocit, o čo ti ide-o deti a či nenavrhnú spôsob, čas, kedy by mohli, chceli byť s vnúčatami.

sisika
budem možno hnusná, ale musíš si uvedomiť, že sú to v prvom rade tvoje detičky. Nemôžeš mame nakázať, aby sa ti o deti postarala, kedy to ty chceš a potrebuješ, nedajbože jej ešte za to vynadať a pohádať sa.
Ak to urobí je to jej dobrá vôľa, ale nie je to jej povinnosť. Láska k vnúčikom sa predsa nedokazuje tým, či ich je ochotná strážiť a starať sa o ne.
A že svoju dovolenku strávi oddychovaním? Veď je to jej dovolenka, môže si ju tráviť ako chce, kde je napísané, že ju musí stráviť pri strážení vnúčat? Uvedom si, že máš maminu zamestnanú, a hlavne aj to, že je po operácii...

no mam to s mamou podobne, prvy krat nemohla prist, robila a boli som v UK, teraz som vo Fr. mama tu bola do augusta- pomohla co mohla, ale teraz by sa to zislo najviac , dokonca tu bol aj je frajer mesiac, dufali sme, ze takto zostane s nami aspon dovtedy, kym sa male narodi, no mas ho vidiet, prisiel pre nu moj brat, nechali mi tu taky binec, ze som to dva dni davala do poriadku a to som bola uz v siedmom mesiaci -problematicke tehotenstvo, ale najviac ma nastvalo, ze predtym mala usta plne toho, ako je jej luto, ze mi nemohla pomoct pri malej bla bla a teraz, ked ma moznost mi prvy krat v zivote pomoct, tak odisla, lebo jej je smutno za frajerom!!! no co na to dodat, som sklamana, v zivote mi nepomohla, ak neratam tento rok, co tu bola, nastastie som to nepotrebovala, moja starsia sestra ju "zmychala" takmer 18 rokov, ci to boli peniaze, varovanie, byvanie, teraz u nej byva mladsia a ja som zasa niekde v ..... no ale, nevadi, najhorsie je, ze mala si na nu velmi zvykla a kazdy den sa pyta na babku a ja jej nemam to srdce povedat, ze babka jednoducho nepride, lebo nechce, tak sa vyhovaram, ze babka musi chodit do prace prestala som riesit, mam okolo seba ludi, ktori su ochotni pomoct - dokonca mam adoptivnu babinu -85 rocnu pani, ktora mi velmi prirastla k srdcu, ked som ju poprosila, vzdy zostala s malou a mala k nej ide rada, takze kompenzujem takto

Keď sa malá narodila, bývali sme u našich v trojizbáku. Mali sme vyčlenenú jednu izbu. Obaja rodičia ešte pracovali, muž chodil na týždňovky. Celé dni som bola sama s malou, a keď prišli naši poobede z práce domov, mama si malú síce zobrala, ale fakt len na chvíľku, otec absolútne vôbec.Nemohla som sa ani pohnúť z domu, alebo som všade musela ísť s kočíkom, akoby som tam rodičov ani nemala. Dokonca si raz pamätám, ako mi otec povedal, že by sa rád v noci vyspal, keďže malá mi niekedy v noci fakt revala. Tak som odvtedy mala v izbe kočík a niekedy som ju aj celú noc v ňom vozila, aby nerevala. Vtedy som si tiež myslela, že ma nemajú radi, alebo čo, a ani svoju vnučku, no proste dodnes nechápem, prečo to tak bolo. Začalo sa to meniť až vtedy, keď sme oznámili, že sa ideme presťahovať do iného mesta 100km za prácou, aby už môj manžel nechodil na týždňovky. To mala malá už 8 mesiacov. Akoby sa čosi zvrtlo, či strach z toho, že tam už nebudeme a oni ostanú sami. Vtedy som zistila, aká vie byť super pomoc rodičov. No a teraz? Sme ďaleko a k nim chodíme raz za mesiac. A vtedy ani neviem, že mám deti, tak si tam vždy oddýchnem.
To len že Ty nie si Sisika divná ani nič podobné. Jednoducho to je asi v povahe Tvojej mamy, alebo čo. Ona má rada svoje vnúčatá, ale asi s nimi nepotrebuje byť, jednoducho jej stačí vedieť, že sú. Len pre Teba je to ťažké. To Ti verím. Aj tak si myslím, že sa to časom zmení, či nie? Možno keď sa od nich odsťahuje Tvoja sestra a ostanú sami.

AJ MOJ PROBLEM. Tak isto som chcela napisat tuto temu.Hned ale pisem aj to ze ju lubim je to predsa moja mama.Ale ked niekedy je fakt hrozna.Ked budem mat vnucata nechcem byt ako ona.Mam sestru a ta ma tiez 2 deti ako ja.Az sa bojim spytat mami ci by mi na chvilu nepovarovala malu lebo musim ist niekam kam si ju vazne zobrat nemozem.To su reci okolo toho.Kedy prides? Kam ides? a na co tam ides? Som prec iba 10 min a uz mi vola no kde uz si? Ja si musim spravit svoje.Ale pritom nic nerobi ked pridem.Ked k nej prideme na navstevu co podotykam nie je casto tak nas len upozornuje: nesedte chodte si za tymi deckami,ja na nich pozor davat nebudem!Povarovat potrebujem mozno raz za dva mesiace.Sestra nedavno zostala v nemocnici a ona okamzite volala svagrovi aby si prisiel pre syna.Nenechala si ho ani na 2 hodiny co svagor velmi potreboval.Hneva ma len ze sastra odpadla to predsa nie je ze by sa chcela flakat chodit po zabavach a pod.Ma 4 vnucata ani jedno nepride pozriet ked je chore.Ale ked potrebuje ona my musime skakat vsetci.Zavolala svagra aby jej pomohol zapravit umyvacku do drezu ale hned mu nezabudla pripomenut ze ak ma prist s Adamom tak to nech radsej nechodi.Zacali sme teda vodit deti k nasim "MILIM" svokram ktore by svoje vnucata zjedli.A to ine nepocuvame len ako sa nam zrazu hodia nase svokry a pod.Ale ked ona s nechutou reaguje ked ich ma varovat len 10 min.Nikdy nam nezobrala kocik aby povozila vnuca ani ich nezobrala na prechadzku.Vzdy tvrdi JA SOM SI SVOJE ODCHOVALA ale ved mala iba 2 deti nemala ich 10.A Tvrdi aj ze jej nikto nepomohol ale ja nechcem byt zla a povedat jej ze sme detstvo stravili u starkej ktora nas bravala aj na dovolenky.Ako by si na to nepamätala alebo nechce.Je mi z toho niekedy smutno.Ved dnes sme tu a zajtra tu byt nemusime.A to si uvedomim najviac ked sme chore my alebo deti.Ved v dnesnej dobe mozete umriet aj na chripku.Preco netravit ten cas spolu? Ved sme tu tak kratko.Ved ako sa budeme spravat a venovat svojim detom a vnucatam tak budu na nas aj spominat.Venujme im kazdu volnu chvilku a usmievajme sa aj ked nemame moc chut.nase deti si to budu pamätat.Sisika hlavu hore viem ake to je ale nie si sama.Snaz sa aby si sa v tomto nepomamila.

Dievčatá , mám 51 r. som plná elánu,tak rada by som sa starala o svoje malé vnúčatká, mám od dcéry 1 vlastné a 1 nevlastné od syna( lebo vyženil),ale starala by som sa o ne s rovnakou láskou, len sú odomňa obe cez 100 km ďaleko. Ja chcem pomáhať a nemám komu .Tak len závidím iným mamám, že majú svoje deti blízko seba.O to viac si ich užívam keď sem tam prídu.

Lebenka, buď našou druhou starou mamou, ešte jednu by som potrebovala, pls

ahoj, aj ja budem asi trošku hnusná teda, na jednej strane chápem teba, že ti je smutno, že mama ti nepomôže, ale na druhuj strane, je to jej rozhodnutie. nemôžeš predsa po niekom žiadať, aby ti pomohol, keď to nezvládne, resp. sám nechce. nie sú to jej deti, ale tvoje. je super, že ti s malými pomáha aspon svokra, tak si to váž /verím že si to vážiš /.
nám tiež viac "pomáhajú" svokrovci /hoc detičky ešte nemáme/ ako moji rodičia, ale oni boli tak vychovaní, sú si svojpomocní. a ja som taká istá - teda, nie že by som nepomohla, ale nečakám pomoc od nikoho. keď niečo potrebujem, tak idem za tým.
ale prajem ti aby sa tvoj resp. vnúčatkovský vzťah napravil tak ako si praješ. želám veľa sily a zdaru

ryka aj nicebosorka,preco si hovorite,ze ste hnusne?ved hovorite,to co si myslite,ja s vami co ste napisali suhlasim.neviem ci ste si este niektora vsimla,ze sa pani--sisikina maminka- stara alebo sa starala aj o svoju matku.Neviem,az je odkazana na pomoc druhych,teda svoju dceru,tak sa necudujem ,ze ma toho chvilami dost a chce mat cas aj pre seba,a nema mozno jednoducho sil na male deti.Kto vie ci tvoja maminka sisika nema sama nejake svoje tajne dusevne trapenia,mozno ju malo poznas,ved sama pises,ze to nebolo medzi vami nic moc a teraz ty mas svoj zivot,svoje starosti a nie je cas,alebo doteraz nebol ju chapat trochu inak.Mozno ju nieco citovo otupilo,ale neverim,ze tvoje deti nema rada.A mozno si jednoducho povedala,ze chce konecne oddychovat a venovat sa samej sebe.Tak ako ty tuzis a potrebujes mat cas pre seba,tak ho chce mat aj ona.Neviem kolko rokov ma tvoja mamina,ale ak je chora,tak jej to ver,aj ked ti nejde do hlavy,ze ide v chorobe neviem ako daleko.Mne ,ked ta moja ochorela,tak som sa o nu bala,ze ju stratim,ze aj ked som mnohokrat padala dole nosom a nevedela ,co mam robit,myslim ,ked boli opat deti chore a ja som musela do prace,tak som si ju ako sa hovori sanovala.Z tvojho pohladu to nechapes,ze daleke nakupovanie uprednostni pred tvojimi detmi,ale mozno to je jej unik jej relax.Kazdy den mame aj my inu naladu,a tie nase mamy,babky,svokry tiez.Ked budeme v ich veku,budeme tiez chore,a nevieme, co nas dovtedy postretne,co nam zmeni povahu,zivot a tiez ake svoje deti vychovame a ako sa k nam oni budu spravat,ako vychovaju svoje deti nase vnucata.To sa neda vobec predpovedat, aj ked si to teraz hovorime,ze my take nebudeme.Vsetko je vecou povahy a ak sa mama na to neciti,nema zmysel aby si sa pre to trapila.Ja som mala deti po 13 mes.pocas studia mamu daleko,velmi obetavu,ale svokru sice usla,ale varovat mi deti sa vyslovene bala,vsetko ine len nie varovat.Az ked chodili do skoly cez prazdniny to rada pomohla,ale len jedneho.tak sa moje deti striedali,a moja mama chcela naraz oboch,ved vychovala vlastnych 6 a varovala vnucatka skoro vsetky.No viem,ze svokra moje deti lubila rovnako ako moja mama.

sisika aj u nas je to tak. Mám 3 deti starsieho syna a dvojicky. Ked sa mi narodil starsi syn byvali sme sami. Muza som mala stale prec a mama bola za 4 roky u nas asi 5krat na hodinovej navsteve. Ked som otehotnela s dvojickami byvali sme uz u nasich. Ale pomoc ziadna. Staram sa o celu domacnost. Mama nerobi nic lebo je unavena z roboty. A dopredu este pred porodom mi do oci povedala ze by sme sa mali co najskor odstahovat/staviame/ lebo oni chodia do roboty a potrebuju sa vyspat. A este ze s tromi detmi budeme socialne slabsia vrstva, lebo v densnej dobe maju 3 deti len nevzdelani ludia a sorry za vyraz cigani.A stale sa ohana mojou svokrou. Je pravda ze deti velmi nestrázi ani ona lebo tiez jej to praca nedovoluje, ale ona nám velmi pomáha financne. A ak potrebujem ist k doktorke alebo vybavit nieco vzdy si dokaze spravit cas. Takze je pravda ze od rodicov nemozme ziadat aby sa starali o nase deti ale aspon lasku a pomoc vramci moznosti si deti, ktorím sme dali zivot urcite zasluzia

No, dievčatá, čo ste sa tu vysťažovali na svoje "neochotné" mamy, babičky vašich detí...

Vaše mamy vás vychovali najlepšie ako vedeli a pustili vás do samostatného života. V tom momente skončili ich "povinnosti" voči vám. Už vás neživia, nevychovávajú, neriešia vaše problémy. Či sa vám to páči, alebo nie - takto by to malo byť.

Rodičia, ktorí nevedia pochopiť, že ich deti sú už dospelé a svojprávne a stále sa im montujú do života - nerobia práve rozumnú vec. Každý jeden človek sa totiž má naučiť stáť na vlastných nohách, spoliehať sa na vlastné sily, rozhodovať o sebe vlastnou hlavou.

Rodičia po "vyletení mláďat z hniezda" robia pre svoje deti už len a len to, čo sami uznajú za vhodné. Už to nie je ich "povinnosť" ale iba ich "ochota."
Ak sú ochotní svojim deťom naďalej napr. finančne pomáhať, opatrovať deti (t.j. ich vnúčatá), alebo im poskytovať bývanie... atď. - fajn.
A keď nie sú ochotní - nik, vrátane ich vlastných detí, im to nemôže zazlievať. Starí rodičia môžu pokojne chodiť napr. na dovolenky, sedieť doma s nohami na stole, alebo behať po meste a zháňať akciový tovar. To je ich vec!

Takže, Sisika, Adapek, Bigmama, Jannina, Manny, Miminka... vaše mamy už NIE SÚ povinné vám pomáhať. Ani svokry. Ak niečo urobia, super, buďte vďačné. A ak neurobia - musíte si poradiť samé. Ste dospelé, svojprávne, sú to vaše životy a vaše deti.

Svojich rodičov mám veľmi rada (svokrovcov rešpektujem), môj manžel má zase veľmi rád svojich rodičov (a rešpektuje mojich rodičov). Odkedy sme manželia, ani jedného nás nikdy nenapadlo, že by sme mali niečo od svojich rodičov (jedných či druhých) ŽIADAŤ! Ak sme náhodou potrebovali nejakú pomoc (napr. či by si zobrali "povarovať" nášho syna cez prázdniny), spýtali sme sa slušne, či sú ochotní. Ak áno, fajn. Keď nie, nuž - zariadili sme si to inak...

GEORGINKA SUPER NAZOR-- AJ JA SA SNIM STOTOZNUJEM !

Aj ja som bola tak na hrane či ano alebo nie/myslim pomahanie svojim detom teda aj vnúčatkam/ ale Georgina to vyjadrila tak presne a trefne že s nou jednoznačne suhlasim.Ja mam velmi dobru mamu ale čo sa tyka pomoci pomôže mi iba v tom pripade ked ju o to požiadam/čiže nie je to samozrejmost/.Ale ja som zasa taky zvlaštny pripad že-ja sam-ja sam,spolieham sa väčšinou sama na seba...

Ja mám tiež taký názor, že je len na starých rodičoch, či budú ochotní sa o svoje vnúčatá občas postarať. Moja mama je človek, ktorý sa nikdy nešiel pretrhnúť, aby vnúčatá aspoň povozil, keď boli maličké. Zobrala som to ako fakt, nikdy som jej to nevyčítala, pretože sú to moje deti. Paradoxne, keď sme ju po niekoľkých rokoch požiadala, či by nemohla ísť k najmenšiemu synovi večer, keď sme išli s mužom s staršími deťmi na stužkovú, spomenula, však ani nevie kde je u nás chladnička, keď by mu mala dať jesť. Deti sme si vychovali úplne sami a určite je tak dobre. Len to občas človeku prišlo ľúto, že nie je žiaden záujem. No čo už, rodičov si človek nevyberá.

Ved presne o tom to je . Rodicia maju lubit bez podmienok. Aj u nas bol brat vzdy ten chudácik malicky a to napriek tomu, ze robil celej rodine obrovske problemy. Ale kocky ako som to tu citala doslo mi, ze mi vlastne mozno ani nevadi to, ze nepomozu. Aj ked zavidim kamoskam, ktorym beru mamy deti na cele vikendy. Ide o ten zaujem. Nemaju zaujem o moje deti a vlastne ani o mna. A to je to co boli. Ale mate pravdu budem sebestacna. Ale ako pisala sisika neviem to prehryznut kym musime byt spolu. Na rok sa stahujeme. A ak nebudu mat zaujem oni nebudemat ani ja. Uz ma nebavi chodit za nimi a vzdy odist s pocitom ze to bolo zbytocne lebo im to vlastne prekazalo.

Ved presne o tom to je . Rodicia maju lubit bez podmienok. Aj u nas bol brat vzdy ten chudácik malicky a to napriek tomu, ze robil celej rodine obrovske problemy. Ale kocky ako som to tu citala doslo mi, ze mi vlastne mozno ani nevadi to, ze nepomozu. Aj ked zavidim kamoskam, ktorym beru mamy deti na cele vikendy. Ide o ten zaujem. Nemaju zaujem o moje deti a vlastne ani o mna. A to je to co boli. Ale mate pravdu budem sebestacna. Ale ako pisala sisika neviem to prehryznut kym musime byt spolu. Na rok sa stahujeme. A ak nebudu mat zaujem oni nebudemat ani ja. Uz ma nebavi chodit za nimi a vzdy odist s pocitom ze to bolo zbytocne lebo im to vlastne prekazalo.

ja som mala podobny alebo takmer rovnaky problem so svokrou. No co deti vyrastli, jedna dcera ma o tyzden 17rokov, druha 15, a babka teraz frfle: to su teda vnucky, ani pozriet ma nepridu...podotykam, ze tiez byvame od seba 5 minut. Ale ked boli male a chceli k nej ist, tak povedala, ze ona ma svoj vlastny zivot, a ked sme si vedeli deti urobit, nech sa starame. Takze nech sa teraz necuduje, ze ten vztah je taky aky je...teraz uz maju ony svoj vlasty zivot a ked sa ten vztah nevytvoril kym boli male, teraz uz tazko...takze Tvojej meme budu raz mozno vnucata chybat, no oni uz nebudu mat zaujem

No akosi ma fakt oslovujú tieto témy. Sisika, pri čítaní tvojho príbehu som myslela presne na mňa a moju mamu. Tiež mám dve deti, bývame v jednom dome. Teda ja bývam na poschodí, mám samostatný vchod a mama dole. Ja to beriem tak, že som si už na to zvykla. Moja mama je skrátka taká aká je. Napr.keď chcem s mužom niekam vyraziť, tak k nám zavolám svokru, alebo keď sú deti po chorobe a my ideme do práce, deti odveziem k svokre. Mama má 54 rokov, už dva mesiace je doma, ale akosi nebadať. Predtým tvrdila, že je unavená, že chodí pešo do práce, z práce atď. Syn už má 13rokov, dcéra 4. Keď som mala syna, brala som to asi tak ako ty teraz. Tiež sme sa hádali, vykrikovala som jej, že mi nepomáha, ona na to, že je unavená a tak do kola. Ale rokmi som si na to zvykla a teraz keď tak nad tým premýšľam, ja to už beriem ako realitu. Síce bývame v jednom dome, ale občas sa aj dva dni nevidíme. Ak nám nepochybí niečo do kuchyne . Už sa proste nad tým nezamýšľam, mama nemá vzťah k deťom. Aj keď viem, že ich má rada, je to tak ako to je. Ale v konečnom dôsledku si myslím, že na to doplatí sama. Deti sú k nej dosť odmerané a už pri nej ani nechcú zostať, povedia, že pôjdu radšej k babine (čiže svokre). Možno ju to raz bude aj mrzieť, ale ja to už proste neriešim, už som rezignovala. Na druhej strane mama nie je povinná starať sa mi o deti. Skús sa aj ty na to takto pozrieť... Hádka nič nerieši a nemyslím si, že by ťa tešilo, keby mama bola s tvojimi deťmi nasilu. Inak tiež mi nejde do hlavy, prečo sa mama stará o tvoju 28-ročnú sestru, podľa mňa sa už mala osamostatniť, možno je mama unavená aj z toho a ani si to neuvedomuje. Držím ti palce.