Az raz budem velka...

No Eifi, nie si sama. Mňa ke´d sa niekto spytal, čím chcem ke´d vyrastiem, vravievala som , že neviem /lebo som vážne nevedela/ alebo som klamala a opakovala po ostatných deťoch /aby sa nevravelo, že furt neviem/. A keby sa ma to spýtal niekto teraz, tak mu tiež asi odpoviem že neviem. Dokonca aj moje dietky majú slabú fantáziu /alebo nízke ciele?/, lebo okrem šoféra autobusu a pani učitelky /to malá určite odkukala/ ich nič iné nenapadlo. To majú asi po mame

Ja, ked som bola mensia, som chcela byt novinarkou, doktorkou.....rozne, nemalo som v tom nikdy jasno a da sa povedat, ze som nevyhraneny typ....ale presne som vedela, co nechcem
Tak a teraz sa musim pohruzit do svojich snov, lebo rola maminy-zabezpecovatelky...uz presla a mozem sa venovat opat rozvoju svojej osobnosti...
Len sa musim silno nakopnut a ....plnou parou vpred

...budem ovocím do Jogobely...

ach jaaj....ja som vzdy bola taky "zapyreny typ" ked som bola na ZS . Mala som spoluziacku, moju najlepsiu kamaratku, ktora stale hovorila, ze chce byt spevackou. A ja taka s cervenou tvarou od hanby opakovala po nej, ze aj ja budem spevacka. Hoci uz len pri predstave spievat na verejnosti mi horela tvar...ach ja .

na seba si nespomínam - bolo to tak dávno ,ale zato môj starší syn hrdo hlási ako bude smetiarom, žeriavnikom a bagristom ..... nemám nič proti povolaniam, ale dufam že z toho smetiara vyrastie . A ten menší bude podľa jeho výkonov horolezec aspoň tak vraví tata, tak uvidíme .

...ja som chcela byť učiteľkou v škôlke..vždy som mala rada malé deti
...ale našťastie niesom...a snažím sa byť spokojná s tým, čím som, aj keď som si to vlastne nevysnívala, asi mi to sedí...veď aj teraz som v robote
...už sa asi nakopávať nebudem a nejako to do penzie(cca 25rokov) doklepem

chichi, keď som bola malá, tak som chcela byť vychovávateľkou a "súdružkou" riaditeľkou. Neskoršie letuškou - haha - síce som letela niekoľkokrát z práce, vychovávala som vlastné deti, niekedy manžela- čiže splnené, a súdružka riaditeľka je zo mňa len doma. Riadim chod domácnosti.
To, že raz budem predajca mobilných telefónov, a momentálne predajca strešných krytín sa mi ani nesnívalo.
I napriek tomu snívam ďalej.

ja som od detstva vedela, že chcem robiť v jasličkách...držalo ma to až do prijímačiek na strednú, len prihlášku som si dala radšej len na pegešku, lebo mi raz moja teta povedala, aby som nešla na zdravotku, lebo by ma nemuseli zobrať do jasieľ a mohla by som ostať na oddelení starým ľudom zadky umývať...po maturách som pracovala 13 rokov v nemocnici a umývala starým ľudom zadky.... až potom ma niečo osvietilo a povedalo mi, ked nie teraz, ked máš 30 a aspon aké- také mozgové bunky, tak nikdy....urobila som si vysokú, jednu, teraz si robím druhú...pracujem s deťmi síce postihnutými, ale ako som dospievala, moje zameranie na jasličky sa zmenili na nejako trpiace deti....takže, temer po 20 rokoch sa mi splnilo to, po čom som túžila od detstva....

Čo mi pamäť siaha, vždy som sa hrávala len s papiermi, ceruzkami a perami. Moja teta robila zubnú asistentku a nosievala mi vyradené malé karty pacientov, ja som si ich poukladala do formy na srnčí chrbát a vypisovala som si do nich ostošesť. Alebo som si sadla na obrubu chodníka a zapisovala som si novou krásnou ceruzkou do noteska čísla prechádzajúcich aút. V tom čase ich bolo omnoho menej, tak som to stíhala, ale odohnal ma policajt, nepáčilo sa mu to. Záľuba v papierovaní pretrvávala aj naďalej a tak po skončení strednej ekonomickej som pracovala po celý čas s malými prestávkami v kancelárii, kde som si papierovania užívala do sýtosti. Ale aj dnes, keď som už na dôchodku a idem okolo papiernictva a uvidím krásnu ceruzku, alebo pero, tak si ich kúpim...

ahojte, pridám sa aj ja do tejto diskusie.
Ja som chcela byt od malička so zvieratami, najprv som chcela cvičit zvieratá v cirkuse a potom som každý rok, snívala o povolaní zverolekára. Keď som si v osmej triede chcela podať prihlášku aspoň na kone do Šale, to už zasiahla moja mama.
Tak som študovala rehabilitáciu a po skončení som si podala prihlášku na tú "moju" veterinu
Keď mi napísali z čoho všetkého budú prímačky, študovanie ma prešlo
Takže dodnes robím rehabku a o veterine stale len snívam....
A keďže som teraz na MD stále premýšlam, čo ďalej, ked budem musieť do práce, lebo tie zvieratá ma stále držia. Napr, taká Florida - delfíny a autistické deti....To by ma bavilo, škoda, že nie som typ, ktorý ide tvrdo za svojím..
Uvidím, kde nakoniec skončím

...no je to asi hanba, ale ja ani vo svojom veku ešte stále neviem, čo by som chcela byť keď budem veľká...na základnej som chcela byť učiteľkou v MŠ (ako asi 1/2 dievčat v triede ...naši mali z toho hrôzu , pretože moja obľúbená hra v detskom veku bola posadiť si bábiky a macov do radu...a akeď neposlúchali tak som na nich lámala varechy ...musím podotknúť , že som doma vôbec nedostávala...bola som dlho rozmaznaný fracek

Na zakladke som chcela byt ucitelkou matiky a telocviku. Nastastie tych niekolkosto deti, ktore sa narodili o x rokov neskor ma to preslo, inak by mali asi traumu zo skoly. Na strednej som chcela - po vzore mojej najlepsej kamosky - ist studovat na vysoku vojensku skolu. Nastastie prisla do toho nezna revolucia, inak by zo mna bola "vygumovana guma" - ako sa ma vtedy snazili presvedcit. Ale zopar ludi mi potvrdilo, ze by si ma vedeli na vojne predstavit. Moja polovicka ma dodnes vola "general"

Pekny den:-}

eifelovka, dakujem za obdiv....niekedy sa obdivujem aj ja....priznám sa, je to veľmi ťažké, pretože potrebuješ šialene veľa trpezliovsti...a sú dni, ked ju proste nemáš...tak sa niekedy u mna objavý z toho depka v zmysle zlyhania...podcenovania....a teraz tesne pred prázdninami...syndrom vyhorenia...ale nie o tom som chcela....chcela som, že ja tieto deti vnímam tak, že si žijú vo svojom svete...sú tam fakt šťastní..niekedy im fakt závidím.....fakt, baby...ale čo ja obdivujem, sú sestričky na onkologii....hlavne tej detskej..... tam ja klobúk dolu..