Dnes si po prvýkrát pripomíname Deň obetí pandémie COVID-19. Zvláštny deň. Zvláštna doba.
Pamätáte sa, čo ste robili pred 3 rokmi?
Pamätáte sa na tie dni plné obáv a zmätku?
Mne ich dnes pripomínajú už len fotografie.
Obetí, čo zomreli na covid v mojom okolí našťastie nebolo veľa. Ale strach to bol preveliký. Hlavne o najzraniteľnejších - o seniorov, rodičov.
Covid nám nevzal len blízkych. Dočasne nám vzal aj slobodu a keď sme si ju vrátili, môžem povedať, že prišla taká vlčia sloboda. Akoby sme všetci na všetko mali zrazu právo - lebo sme prežili. Akoby sme boli nesmrteľní. Vyjadrujeme názor, vystrkujeme bradu, lakte a ostré slová. Zrazu každý všetko vie, smie.
Zrazu máme právo na homeoffice, tepláky 24 hodín denne a mastné vlasy.
Vybrali sme si ľahšiu cestu životom.
Aspoň si tak myslíme.
Lebo máme nárok?
Lebo sme prežili?
Spomeňme si dnes na tých, čo odišli v priebehu tých ťažkých rokov.
Keď pred 3 rokmi prof. Krčméry hovoril o 2 ročnej pandémií mala som dojem, že nič nebude už nikdy ako predtým. Že 2 roky je neskutočne dlho - celá večnosť. A zrazu si už len pripomíname nejakým pamätným dňom, čo čoskoro padne do zabudnutia.
Mali by sme sa poučiť. Z toho aký je život krehko vzácny.
Sranda, že ja už vlastne neviem, ako sme to prežili. Teda, spomínam si na veľké obavy, ale súviseli hlavne s prácou, respektíve s tým, že presne 1. marca som prijala novú zamestnankyňu a zrazu nebolo nič jasné. No a potom ma desili ukážky z nemocníc. Hlavne tie, keď som videla pacientov v umelom spánku ležať na bruchu. To sa mi už zdalo ako maximálne zúfalstvo.
Rozlúčili sme sa v okolí s viacerými ľuďmi, ale paradoxne, ani jeden nebol na covid. Niektorí dodnes chýbajú.