Deň stratených ponožiek

Aj po viac ako 20 rokoch manželstva môžem povedať, že máme s manželom harmonický vzťah. My sa totiž nehádame. Dospeli sme do stavu, kedy pochopil, že s emotívnou (rýchlo sa nadchnem, rýchlo vychladnem), nelogickou (argument "lebo mne sa to páči alebo ja to tak cítim" má dosť slabé vedecky podložiteľné základy) osobou jednajúcou impulzívne (zdujem sa) sa hádať nemá zmysel. A ja som nejak tak od seba - chlapa treba počúvať. Aj keď zrovna podľa mňa pravdu nemá - musí si na to prísť sám. Ale nie o tom, ako treba sa nehádať.
O inom som chcela.
 

Lebo keby som teda svätosvete tvrdila, že sa nehádame, klamem. My máme totiž tému, o ktorej sa nebavíme. Pretože by sme sa teda vadili a to do krvi. A tou témou sú - STRÁCAJÚCE SA PONOŽKY. Moja teória totiž razí to, že ich "žere práčka". Najprv som chcela argumentovať tým, že tam bude nejaká časť Bermudského trojuholníka, alebo vstup do inej galaxie, ale potom som niekde začula, že sa pri odstreďovaní vytvorí neviemakou silou medzera medzi bubnom práčky a tou tesniacou gumou a tak tá ponožka nenávratne zmizne v odtoku. Manžel sa na tom smeje a hovorí, že je to kravina.

Teraz sa snažím byť kus logická. A kus so mnou lomcuje moje cítenie.
Lebo mám ponožky, ktoré sú MOJE a tie teda hodne dlho tej odstreďovacej sile vzdorujú. Lebo si na nedávam riadne pozor - totižto sú to moje cykloponožtičky, ktoré stoja toľko čo moje rifle (zas na tie som veľa neutratila), ale tak tie ponožky majú superschopnosti, tak investovať sa oplatilo a hlavne - vydržali už viac sezón, takže nebanujem. Fakt by som ale plakala, keby sa potvrdilo to moje - "ale tá práčka tie ponožky FAKT ŽERE" a ostalo z páru len polpár.
Obávam sa, či raz nebudem musieť dať za pravdu manželovi, lebo keď som dnes zočila papierovú tašku s ponožkami "ktoré raz vypárujem" a predstavím si, že také tašky majú v každej domácnosti, lebo veď toto nie je fenomén len tej našej, tak niekde dolu Váhom, Dunajom, Hronom aj Labe sa musí rútiť medzi rybami obrovská masa ponožiek do Čierneho mora, aby tam šťastne spali svoj zaslúžený ponožkový večný sen.
 
Síce sezóna ponožiek mne skončila - ja už týždeň naboso, ale tak hádam už víde konečne čas popárovať tú kabelu. A potvrdiť manželovu teóriu, že sa nestrácajú.
Aleboooo - alebo uverím môjmu 6temu zmyslu. Fakt každá práčka tie ponožky ŽERE.
 
PS - týmto vzdávam spomienku ponožkám, ktoré sa k nám už asi nevrátia.
PS2 - ono, stačilo by ich strčiť do pracieho vreca na bielizeň alebo kľudne len do návliečky na podušku, ja viem - no ale nebolo by to v živote príliš ľahké potom?

Komentáre

Neviem, či periem málo, či čo je vo veci. Za 23 rokov mám druhú práčku, sme 3 a nespomínam si ani na jednu stratenú ponožku. Rozmýšľam, či to náhodou nie je tým, že u nás ponožky páruje (a často aj vešia) manžel. Nepáčil sa mu spôsob, akým som ich ukladala ja. A keď som raz videla, že ich ukladá po mne znova, tak odvtedy som sa ich nechytila PohodaPohoda. Na druhú stranu musím priznať, že hlavne synovi kupujem veľa rovnakých párov, takže tam sa trochu riziko zmenšuje.

Už som skúsila aj to - darmo. Buď odierajú každú pätu inak, alebo neviem čo - aj tak to dopadne, že sa spárovávajú ťažko. Na druhej strane - nechala som to na nich. To spárovanie. Bude asi aj tam problém.

Pri svojich ponožkách to mám jednoduchšie, okrem turistických, zásadne nenosím dve rovnaké ponožky. Mám zopár párov v rovnakom štýle  a tie medzi sebou mixujem. 

tieto story o stratených ponožkách sú  pre mňa z inej dimenzie...ja som naozaj v praní nikdy nestratila ponožky takže toto nechápem..

Z ktorej galaxie si došla? Chichocem saVeľký úsmevVáľam sa od smiechu po podlahe

Sezónne recepty

 

Naničmama.sk

Každá z nás sa občas cíti nanič. S nami ten pocit prekonáte!
Zvládnite spolu s nami deti, manžela, domácnosť, varenie, prácu, zdravie, krásu ... Všetko vrámci hesla - Som krásna, múdra, úspešná a už len občas v "depresii" ;). Podeľte sa o svoje zážitky, skúsenosti v blogu, požiadajte o radu v diskusnom príspevku, alebo v právnej poradni, podeľte sa so svoj recept, pridajte obrázok