Dopraj si I.

Keď som bola malá, chcela som byť zverolekárkou. O tom som vytrubovala celej blízkej i vzdialenej rodine bez ohľadu na to, či mali o túto informáciu záujem či nie. Potom som chcela byť učiteľkou. To som nejak neroztrubovala, s tým som si líhala a vstávala ako s normálnou a vlastne už uzavretou vecou do konca povinnej dochádzky. Na strednej ma schytilo písanie. Teda ono ma pochytilo už prv, ale tak naozaj naozaj aj s prvými úspechmi, odozvami, profesionálnymi radami ako na to ... to už bolo iné kafe. A tak som si povedala, že budem žurnalistkou. Koľko som sa napočúvala, akí úspešní absolventi rokov minulých predo mnou drali lavice! A koľko som sa nasnažila im ísť v šľapajách!!

V druhej triede mi matikár povedal, že ani náhodou, že ja budem ekonómka a tak sme sa občas až do maturity sporili, kam ma život zaveje a on mi sľuboval, že veď počkaj. Asi sa lepšie modlil ako ja, alebo sa viac spolčil s mojimi rodičmi a prijímacou komisiou, ale na začiatku leta po matúre spokojne si hovoril „veď som ti to vravel“, lebo od septembra som nastupovala na ekonomickú fakultu.

Nikdy som nemala sny byť herečkou či modelkou ako moje spolužiačky. Hoci jeden známy zo šoubiznisu – a ten teda by mohol vedieť – mi ešte v 15tich povedal, že som fotogenická. Aj starkej hovorili, že by mala byť zo mňa modelka, lebo však 180cm je výška akurát tak na to – basketbal som hrať nevedela, tak čo s toľkými centimetrami, že áno, však rebrík už vymysleli a nebolo ma treba v sade? Ja som na to drzo odpovedala, že centimetre nestačia.

Nikdy som nebola za tú peknú. Ako kedysi tu písala Daška, že sa v istom kritickom veku predškoláčky rozhodovala, či bude múdra alebo pekná, tak ja som sa nejak k tým múdrym skôr radila. Aspoň som si fandila. S očami stĺpkom som sledovala kariéru sesternice, ktorá pochodila kus sveta a pofotila nejaké tie fotečky aj ďalej ako do miestnych novín. A že bola na ňu jej mama nesmierne pyšná!

Byť modelkou proste ma nikdy ani nenapadlo.

A potom prišla 40tka. Oplieskala, preplieskala, zastihla ma pripravenú ale aj tak mi dala cez hubu. Aspoň ten pocit, že „a teraz čo? Mládi v prdeli a do dôchodku ďaleko.“ Lenže keď ja som na druhý deň z číreho aktuálneho zúfalstva a potreby si niečo dokázať a vyvenčiť psa zabehla 10km, povedala som si, že ešte to tak zlé nie je a ešte mnoho dverí nie je otvorených. To som ešte netušila, čo na mňa moja sestra chystá. Teda už prichystala. A keď som zmyla zo seba ten pot a slzy desiatich kilometrov, vyhrotené endorfíny a spoločná oslava urobili svoje, dostala som darček. Profesionálne nafotenie fotiek. Priznám sa, nevedela som čo čakať. Teda nečakala som nič a ako ma segra do toho navliekla, tak musela sa na tom aj podieľať. V deň D ma prišla nalíčiť, že nech som jak modelka na tých fotkách. A tak sa začala moja skvelá jednodenná modelkovská atmosféra.

Líčenie v kuchyni, nervózny pes, čo pobehuje okolo a snaží sa ukradnúť tu štetec, tu pozornosť, nervózna ja, lebo však „Zet miesto!“ nebolo v ten deň za povel, vyrehotaná segra a milión téglikov, krémikov a šminiek. Mala som dojem, že mám na sebe vrstvu identickú s hrúbkou fasády našej novostavby, aspoň jeho nanášanie trvalo hodinu. Bárs by netrvalo, lebo som furt žmurkala a otláčala si nalíčenú špirálu pod oko. No a potom šprinty hore schodami a dolu schodami a nosenie celého šatníka, lebo som netušila, čo si oblečiem. Čiernu som nechcela, ani mi ju fotografka neodporúčala. Keď sme konečne dokvitli do ateliéru mala som pocit, žeby som zniesla panáka. Netušila som ako sa budem na fotografku tváriť celú hodinu, ktorú si na nás vyhradila. ČO dokelu chce fotiť? Však na polícií sme zvládli portrét na prvý šťuk. Fotografka sa začala prehŕňať mojimi vecami (vybrala paradoxne čiernu) a ukázala mi zopár fotiek, podľa ktorých by ma chcela naštélovať. Nikdy som si neuvedomila mäkké a ostré svetlo alebo silu pozadia a hru tieňov na portréte, aj keď tie tiene keď fotím jedlo na IG či NM evidujem.

A začali sme šťukať spúšť a vymýšľať rôzne „prirodzené“ pózy, ktoré však nakoniec na fotkách vyzerajú absolútne nenútene a dobre. A ja som si pri nich takmer uhnala svalovicu a vykĺbila rameno. A tá hodina fakt ušla. Ani neviem ako. Nejak sa to rozprúdilo. Fotoaparát začal byť kamarát a najväčší kopec srandy som si užila úplne na konci, keď segra kričala, že už stačíííí a ja som strúhala ksicht za ksichtom a fotoaparát robil také to rýchly cvak – cvak – cvak.

Modelkou som nikdy nechcela byť. A aj pritom aj zostanem, i keď toto fotenie som si teda užila. A povedala by som, že každá by vo svojom živote si mala dopriať niečo také. Aspoň na pár minút byť modelka.

Komentáre

Áno, treba si dopriať a rozmaznávať sa. Tak, ako to ide.

Fotky sú parádné. Možno fakt tie narodky sú takým zlomom. Novou príležitosťou.

Dakujem dakujem ... tie narodky ... ja neviem prečo ma tak dostali, ale dostali. Veľký úsmev

Lastovička tu písala o tom zozname na tento rok ( niečo ako pozitívne predsavzatia mi to príde ... samé príjemné veci), tak som si povedala, že idem aj ja do toho a hneď takto zhurta.

paráda ÁnoÁno

Ďakujem.

veeeru, už by som ťa ani nespoznala, ani keď do mňa narazíš, lebo ja si ťa pamätám takto

https://nanicmama.sme.sk/obrazky-ku-clankom/mama-v-turecku

ale si parádna kočka a pekne pokračuj v "dopriavaní si"

Kúsok rozdiel v póze iba Veľký úsmev.

Ďakujem za kompliment a veru, chystám sa pokračovať vo veľkom.

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.