Dušičkové......

Včera taký smutný, upršaný deň. Hovorím si, typické počasie dušičkového obdobia. Ale Sviatok všetkých svätých je dnes. Ani si nepamätám, kedy naposledy bolo v tento deň také krásne počasie ako dnes. Slniečko krásne svietilo, naším blízkym, nám. Nám do sŕdc. Im na hroby. Okrem sviečok aj krásne slniečko.

Celý deň myslím na dvoch ľudí. Doma mi horia dve sviečky ......nie kahance ale sviečky......pre dvoch ľudí, lebo mi chýbajú najviac na svete......“Ty“ ( keby si dnes tu ,všetko by bolo úplné iné.....nemali sme tú šancu......nemali sme to šťastie.......nebolo nám to súdené)“ a moja starká.

Nie neplačem dnes nie.......plakala som veľa a často. Dnes len spomínam. S úsmevom na perách. Celý deň myslím na starkú, ktorá mi dala do života strašne veľa. Nikdy sa však nedozvedela, že šikovné ruky som podedila po nej.

Keď tu ešte bola, nikdy som sa nechcela venovať ručným prácam. Mala som iné záujmy. Ktoré ona samozrejme nechápala. Dnes aj to ako na mne dolámala „Radvaňskú varechu“ je zabudnuté. Všetky tie výchovné zauchá mi prídu smiešne ale pomohli.  Starká často vravela vetu „ Keď raz budem ležať v Detve na kopci na cintoríne, môžeš mi už len práškový cukor do zadku fúkať.“ Vždy si na to spomeniem, keď som na cintoríne a aj dnes mi to prišlo úsmevné.

Nemôžeme dúfať, že každý tu bude večne. Však starká by už mala viac ako sto rokov. Takto to v živote proste je. Ale ja viem, že vždy, keď mi je ťažko, alebo vždy keď sa neviem rozhodnúť, alebo  sa potrebujem len tak vyrozprávať, starká je tu vždy pre mňa. Sedím na jej hrobe a rozprávam jej. Niekedy plačem. Niekedy sa smejem. A boli aj situácie, keď som sa tam proste išla vykričať. Ešte, že ma nikto nevidel. Dnes však len spomínam a myslím na všetky tie pekné chvíle.

Som smútkom na duši však dnes spomínam na rovesníkov. Je to také nespravodlivé a smutné, že už tu nie sú. Je mi to veľmi ľúto. Myslela som na Imina, Rada, Adriána a na iných. Na kolegov, čo na nás už pozerajú len z hora. Miki ten najgalantnejší Mikuláš a jediný akého som v živote poznala. Na svoje žiačky z Ligy proti rakovine Marcelku, Majku. Na susedov ....bože, nie radšej už nebudem nikoho menovať lebo......

Dnes bol krásny slniečkový deň, ale krásny aj preto, lebo ľudia našli chvíľu pokoja, pri zastavení sa nad hrobom blízkych. Pri myšlienkach. Pri spomienkach. Svoj pokoj. Svoju silu. Takýchto dní by malo byť viac. Nie len na dušičky.

A mne na koniec nezostáva nič iné len , poďakovať starká, za to že si bola.....a jedine Tebe ďakujem za to, že som dnes taká, aká som. Spomínam a mám Ťa v srdci.