Jeden deň zo života 40+

Som si včera manažovala dnešok: s dlhodobo problematickým prštekom skočím ráno na chirurgiu, pán dokotor povie, že to stále nie je život ohorozujúce, sestričká dá štempeľ na priepustku. Nemusím ísť do už práce, do hoďky budem doma.
Zahrabem sa do postele a do kníh, bo zajtra mám zasa skúšku.

Hneď ráno ma zaskočil dážď.
Narýchlo som odložila sukňu a extravagantné štrimfle, ktorými som chcela neviem koho ohurovať. Pohľadala nohavice zo včerajška ... nosím pod ne ešte obyčajské pančušky, no tie ani za svet nájsť ... hmm... v rýchlosti si dávam funglovky, ktožvie, čo má v tom špitáli postretne.

Nemám predstavu kde zaparkujem pred poliklinikou, nuž volím autobus.

V našom meste mhd fungujeme na princípe elektronických peňaženiek, keďže necestujeme často, máme doma iba jednu. Syn mi ju podáva, so slovami, že je prázdna, treba ju dobiť.
Ešte že povedal, potrebujem peniaze v hotovosti. Dokladám dvacku a už bežím, či skôr cupkám, v mojich uletených topánkach to ani inak nejde.
Chvíľu si pripadám ako spôsobná dáma...
Na zastávke hľadám po vreckách to elektronické čudo... prevrátim kabelku zľava doprava... karty niet.

Kde som ju len nechala ???

Všetky drobáky som pri odchode vysypala synovi, uuuf, čo ja idem robiť?
Lístok u šoféra je o čosi drahší, ale aj tak je to len „pár centov“ z tej dvacky...
Šofér sa na mňa zahľadí ako na prírodný úkaz.

„To nemyslíte vážne?!!“ - s opovrhnutím hľadí na bankovku.
Krčím plecami, vysvetľujem, že som chcela dobiť kartu, ale nedopatrením ostala doma.
Demonštratívne mi hľadá a odratáva výdavok, ľudia za mnou nespokojne šomrú.

Zrumenená sadám k mladej susede.
Družne debatíme o všetkom možnom, líčim jej story o mojom prste.

Pred viac ako mesiacom som bežala hore schodmi a z dreveného zábradlia mi pichla trieska do palca pravej ruky.
Ha!
Žena činu v akcii, ľavou som si ju prácne, ale predsa len vybrala .
UUUha, a ešte jednu, čo odtiaľ vykúkala.
Úľava však nenastala.
Na druhý deň sme už s mojim „krvežíznivým“ kolegom hľadali aj tretiu. Operačné pole rozbombardované, ale podarilo sa.
No divný pocit nekončil.
Mrcha mrchatá, tuším tam bola aj štvrtá.
Skúšal kolega ihlou a pinzetou, skúšala moja sestra, ktorá je aj zdrav. sestra – nepodarilo sa ...

Palec bolel, raz viac, raz menej, bol čudný... naveľa som sa vybrala k lekárovi. Preverilo sa očkovanie proti tetanu, vyfasovala som antibiotiká.
Na následnej kontrole skonštatoval zlepšenie stavu. Že rezať nejde, nevie, kde a čo hľadať, narobil by viac škody ako osohu.
Ak tam voľačo je, opuzdrí sa to a ... buď to časom vyrazí von alebo sa s tým zžijem.

Hmm... palec ale stále vyzeral tak zvláštne. Bolel podstatne menej. Ale ... bolel... A bol „naozaj čudný na pohľad“ ako povedala kolegyňa.

Nuž s ideou z úvodu som šla opäť na chirurgiu.

Mladá suseda súcitne popriala zdarné vybavenie a ja som cupkám k poliklinike.
V čakárni dvaja ľudkovia, supeeer, bude to raz – dva, vytešovala som sa v duchu. Odkladám dáždnik, podávam sestričke papier, sadám, že počkám.

Ako preložím nohu cez nohu, zdúpniem.
V momente mi je jasné, kde sú moje pančušky, ktoré som v rannom chaose hľadala! Vydúvajúca guča v nohavici je toho svedkom.

Božeeee, ako to, že som si to doteraz vôbec nevšimla ??!!

Obchádza ma výbuch smiechu, ale akurát ma volajú dnu.
S nádejou, že pančušky ešte chvíľu vydržia tam, kde sú, s ústami vykrivenými od smiechu vchádzam.

Chirurg je môj známy, keď opakovane vidí palec, ťažko vzdychne.
„Ja ti to teda rozrežem, ale KDE ti to idem pitvať? ? Vieš čo ... choď s tým na sono.“

„Na sonoooo ?“ – prekvapene zatiahnem, ale idem. Hm, triesku v palci sonom hľadať ... hm,hm... v duchu sa čudujem.

Ambulancia je vedľa, pomaly sa zapĺňa. Ešte neúradujú.
Moje predstavy, ako som obratom doma strácajú reálne kontúry a ja sa zmierujem s predstavou, že z učenia veľa nebude.
Narýchlo odskočím na wecko a lovím prehliadnuté pančušky, schuti sa pritom smejúc

Po dlhej chvíli čakania som na rade.
Lekárka je so sonom chvíľu v pomykove, šemotí, že toto je záležitosť pre mikroskop, hľadá, pozerá, skúma... Spozornie, priblíži obraz, ohraničí podozrivú časť. Je to tam.
Centimetrová trieska kúsok od nechta, krásne kolmo popri ňom zapichnutá, v hĺbke 3 mm.
S týmto popisom, originálnou fotkou triesky a pančuškami v kabelke sa vraciam na chirurgiu.
Doktorovi pri pohľade do papierov vyskočí spokojný úsmev. Kývne hlavou: „Líhaj! Ideme rezať!“
Uuf, ach, jaj ...
Je to šikovný praktik. Netrvá dlho, chvíľu po lokálnej anestéze víťazoslávne zamáva: „Mám ju, aha ju“!
Pozerám, obdivujem, mrákotný stav chytám.
Prišlo mi zle.

Načo som na to čumela ??

Ľahnem si späť, predýchavam. Trošku povtipkujem s lekárom, skecnem so sestričkou. Dostávam pohár vody a inštrukcie ohľadom starostlivosti o palček.

Ten napriek anestéze bolííííí ....Lúčim sa, váhavo vykračujem von.

Cez hrubú vrstvu obväzov mi presakuje krv... odovzdane vzdychnem a šmotlem sa na bus.
S ofačoaným palcom som nemožná a grambľavá, už rozmenené drobáky neviem vyloviť ...

Palček bolí čoraz viac, vystupujem.
Uvedomujem si, že som dnes ešte nejedla. V blízkych potravinách sa pokúšam 10 rožkov nasúkať do vrecka, ale po druhom to vzdávam.
Poprosím mladú predavačku, ochotne mi pomôže. Aj drobné do peňaženky vráti, zaželá rýchle uzdravenie.

Kráčam pomaly, zhlboka dýcham.
Zazvoní mi mobil... ako ho hľadám, palček si doudieram ešte viac,
krv nanovo presakuje ...

Rožky vypadnú aj s mikroténovou taškou a gúľajú sa po mokrej ceste ... telefón vyzváňa, stojím tam ako anténa a ... rehním sa sama na sebe o dušu spasenú ...
Prvý apríl ako vyšitý .