Koľko trapasov zvládnete za jeden deň ?

Keď sa darí, tak sa darí

A mne včera išlo!

Už od skorého rána:

Zmerčila som vázu, v ktorej chvíľu postála kytica určená kamoške k narodeninám.
Odstáta voda hádam nevyjde nazmar, zauvažovala som, a už trielim k veľkému kvetináču pod oknom.

Elegantne som vázu zvrtla v ruke a … jej obsah vyčľapla cca 20 cm pred kvetináč. Nááá, ty trúbela poloslepá! V čase, keď mi je vzácna každá polminúta, nadávajúc sama sebe, som šurovala podlahu.

Deň sa prehupol do krajších chvíľ .

V čase obedňajšej prestávky brázdim blízky hypermarket.

Do skúšobnej kabínky som nazvláčala výpredajové kúsky a pustila sa do skúšania.

Tá tunika za pár šupov je skvostná… ale je veeeľmi podobná tej onehdá kúpenej… a tú som nemala ešte ani raz… hm…hmm…
Aj rifle príjemnej broskyňovej farby sú superné, dobre sedia, ale … až tak cenovo výhodné sa mi nezdajú, zvlášť, keď prichádza jeseň a … oni letno pôsobia…

Jesenný kabátik jetiež zaujímavý, ale ... žena, maj ty rozum, veď minule si si nový trenčkot kúpila!

Počúvnem svoje racionálne JA, vyhliadnuté šatstvo vešiam do stojana pri kabínkach.

Prebehnem obchodom, do košíka hodím niečo pod zub a pádim k pokladniam.

Ľudí tak akurát, vybavím sa raz dva, utešujem sa, poškuľujúc po hodinkách.

Ako tak stojím, zasvrbí ma ruka, jazva po nedávnej nehode sa hojí, hladkám si ju, škrabkám … pošúcham… keď v tom zdúpniem.

Kde mám pulóver ?!!

Na čiernom body som mala pôvodne červený pulóvrik s bielymi pásikmi. Pri pokladni trčím ako anténa – síce v pasentnom, ale predsa len – samotnom – body. Bavlnenom, s čiernou čipkou okolo výstrihu…

Uaaaa, zvrtnem sa, a triliem ku kabínkam, k stojanu s odloženými textíliami. Medzi nimi visí, s tichou výčitkou, aj môj červený pulóvrik.

(V kabíne bol aj nejaký vešiak navyše, ja v tom obliekaco-vyzliekcom švungu som spratala aj čo som nemala. )

Ubehlo pár hodín, končím prácu.

Vonku lejeee, fučí, vietor stormy kmáše.

Čaká ma ešte návšteva tetušky v nemocnici.
Má svoj vek, kôli ľahšej príhode sa ocitla na neurológii.
Je sama, vlastnú rodinu nemá, patrí sa …

Som tam skôr, ako začínajú návštevné hodiny. Prechádzam sa, nakúkam cez sklenené dvere, skúmam, kde je izba 11c…

Hneď prvá.

Ako fajn.

Sestrička nás púšťa dnu.

Klopnem na dvere, opatrne vstúpim.

V izbe je vďaka pochmúrnemu počasiu a jedliam pod oknami šero, ba až prítmie.

Na posteliach ležia tri tetušky, priemerný vek tipujem na 85 rokov. Všetky spia, pochrapkávajú.
Nechcem ich rušiť svietením.

Rozliadam sa, opatrne sadám k tete.
Som v rozpakoch. Zaskočená. Dojatá.

Tetuška je pripútaná k posteli, schúlená, strapatá. V žile na spánku má zavedenú kanylu… stonajúc odfukuje.

Tíško vyslovím jej meno, pohladím ju po ruke. Zobudiť ju ? Nezobudiť ? Čakať ? Ísť za sestrou a spýtať sa… ?
Sedím, hladím jej ruku, premáha ma žiaľ i skrúšenosť. Ooooch, staroba … Slzy sa mi tisnú do očí. (brokenheart)

V tom sa otvoria dvere a vstupuje manželský pár.

Odzdravím.

Registrujem úprený pohľad prišlej panej.

Nespoznávam ich, ale usmejem sa, kývnem hlavou : “Prišli ste pozrieť tetu M. ?”

Reaguje pán:
“Prepáčte, ale to asi nie je vaša teta .
To je naša mama.
Vaša teta leží pravdepodobne vedľa. A ak dovolíte, zasvietim.”

Ufff!

Pustim ruku, ktorú som nežne držala, otočím sa a … fakt !

Teta Matilka, s podobne strapato-šedivou hlávkou, schúlená do klbka, odfukuje po mojej ľavej strane.

Pozriem sa na manželov, rozpačito myknem plecami… a spolu s nimi sa schuti rozosmejem.

Naša tetuška precitá, zružovelá tvár jej zažiari radosťou. Je v dobrom stave, síce ubolená,a trošku popletená, ale ...čulá a optimistická.
Návštevná hodina ujde ako voda, rozlúčim sa , aj s tetuškou odvedľa a odchádzam domov.

Cestou narýchlo lovím mobil, chcem zavolať svojmu poisťovákovi, voľačo doriešiť.
Pár ťukov na telefóne, dvakrát zazvoní, a ozve sa mi podozrivo znudené: "Noo?"

Síce v pomykove, ale o to odhodlanejšie spustím rapotavú spŕšku:
"Dobrý deň pán X, tu je ... ... ja som sa vám mala ozvať ohľadom tej zmluvy ... ..."
Z druhej strany sa ozve podozrievavé: "Mami, si OK ? Tu je Maroš ... "

Môj starší syn.

Jeho meno má prvé tri písmená totožné s priezviskom poisťováka.
Hm, čo mne, poloslepej, viac treba ... ?

Aaaaaaaaaaaaaach Katinka, to bol zasa deň …