Moje najstaršie spomienky

Ani neviem, čo ma chytila taká nostalgická nálada. Sneh u nás ešte nie je, dokonca aj slniečko svieti.

Začali sa mi vynárať moje najstaršie spomienky.

Medzi úplne, úplne najstaršie asi patrí nejaké červené autíčko v postielke, strýko, ktorý ma vozil v košiari a učil sprosté básničky a otcova cigareta, ktorú ma poslal hodit do uhláka k peterkách v spálni. Tajne som to vyskúšala, ale nechutilo :)

Potom si spomínam na strnisko. Prečo na strnisko? Neviem. Len viem, že sa v zime po večeroch drápalo perie a babky sa rozprávali. Skoro vždy začínali - pamatam si, že..... A ja som si nič nepamätala, tak som sa rozhodla, že su budem pamňtať toto strnisko.

Ďalšie spomienku sa viažu k nemocnici, kde som musela ako 5 ročná stráviť niekoľko dní. Priznám sa, že to sú spomienky, ktoré ma ovplyvnili na celý život. Bolo to realtívne ďaleko od domu, chodila ma navštevovať krsná mama a nosila mi plechovkove džusy. Nevídaná vec vtedy pre mňa. Ale vďaka prostrediu som si na ne vybudovala averziu a dodnes ich nedokážem vypiť.

Ked budem ešte chvíľu rozmýšľať, začnú sa asi odkrývať ďalšie a ďalšie nánosy spomienok

Komentáre

prichádzajú aj moje staré spomienky

niekedy si myslím, že by som si mala čo-to zapísať

sú to spomienky z ktorých niesú fotografie, takže budú asi fakt moje .-)

ktorá je najstaršia netuším, ale niektoré sú fakt jasné...ale sú z čias keď som mala okolo 5rokov

Vieš, ja mám pocit, že zapisovať potrebujem hlavne tie nové "spomienky", lebo tie sa mi uložili  nevedno kam. Tie staré veci, hlavne takéto pre mňa v istom zmysle medzníky sú tam akoby prikované Veľký úsmevVeľký úsmev

Veľa času ako malá som strávila v nemocnici. Tiež cca 5 rokov som mohla mať a tam si pamätám toho veľa. Pamätám na chuť čokoládového pudingu v pohári, nespravodlivosť, lebo mi nedoniesli jesť iba kocky cukru a horký čaj som mohla (mala som nejaké vyšetrenia) a ja som si myslela, že na mňa zabudli. Pamätám si na postieľku s bočnicami, ako sme ich dávali dolu a hore a bežali do nich, lebo išla sestra a my sme mali nakázané spať.

Pamätám si prvé písmeno, ktoré som sa naučila - bolo to D a písalo sa po vizite, keď som mohla ísť domov. Tá nemocnica bola hodne emotívna - asi preto tie spomienky.

Inak, prvú cigaretu si pamätám aj ja - ešte som nechodila do školy. Naši našli pri upratovaní Detvy po dedkovi. Dogrcala som sa z toho a odvtedy také nemusím Váľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlahe.

U mňa je nemocničná spomienka s jedlom presne opačná - ja som svoje raňajky zjedla a neverili mi. Prinútili ma zjesť ešte jedny. A pritom, taká dobrota kakao a piškóty. Toľká nespravodlivosť Veľký úsmevVeľký úsmev

Niekedy mám pocit, že všetky zásadné životné rozhodnutia som urobila na prvom stupni. Do školky som nechodila, tak možno preto až vtedy. Napríklad úplne presne viem, keby bol ten moment, že som sa rozhodla, že ja rozprávam spisovne Úsmev. Neviem prečo, ale proste som sa rozhodla. Alebo keď som sa rozhodla, že musím byť múdra, keď už nie som krásna Váľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlahePohodaPohoda. No proste, riešila som samé závažné veci...

MlčímMlčímMlčím ... to s tou múdrou versus krásnou som sa mala rozhodnúť? PrekvapeniePrekvapeniePrekvapenie

Ja som to furt ešte neprebrala. Váľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlahe

ÁnoÁnoÁno 100bodov

dám moju nemocničnú :

v leto pred mojimi 6narodeninami(som novembrová) som mala úraz -ťažký, pamatám si okolnosti ale nebudem o to písať

Zlomila som si stehennú kosť a bola to otvorená zlomenina. Večer keď ma prijali do nemocnice ma zasadrovali-celú zlomenú nohu, nezlomenú do polovice a celá sadra povyše pása. ráno som sa zobudila a bola som v detskej postielke zatiahnuté mreže...ale keďže som bola na svoj vek veľká nohy som mala zvonku podopreté stoličkou PrekvapeniePrekvapenie

bála som sa, kade budm cikať ale otvor mi nechali Hambím sa

a aký cirkus bol na vizite keď ma takto našiel primár si pamatám len matne...potom nasledovala veľká postel a následne operácia.

Mala som šťastie na lekára, lebo mi nezostali žiadne následky..len 15cm "zips" na stehne 

 

zaujímavé, že sa nám asi skôr vynárajú tie negatívne spomienky. Asi sú intenzívnejšie, respektíve viac nás ovplyvnia

Ja viem, že to bolo asi vtedy zlé, hodne zlé, ale pri popise tvojej nohy trčiacej z postele a následne podopretej stoličkou ... prepááááč ... mám dojem, že zdravotníctvo bolo vynaliezavé aj vtedy, aj dnes Veľký úsmev. A celkom presne človek vie, prečo niektorí boli primári Mrkám.

Váľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlaheÁno presne tak

Oj tato musela, byť sila, chápem, že to boli nezabudnuteľné spomienky.

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.