Motorkári na štarte

Tak po víkende môžem povedať, že oficiálne jar je tu.Nielen počasie, ale aj stav počtu cyklistov a motocyklistov sa niekoľkonásobne zvýšil s pribúdajúcimi teplotami. Ja viem, mnohí z nich jazdia čoby nedočkaví dobrovoľní darcovia orgánov. A mnohým šoférom naháňajú nielen zimomriavky, ale aj permanentne dvíhajú tlak.Za sebou, vedľa seba, po kuse.Tí prví - cyklisti zdržujú premávku. Tí druhí ju zhlučňujú.Máme doma motorkára.Nie takého, čo sa chodí voziť do kopcov, aby vytúroval motor. Motorkára - prepravcu.Už necelý rôčik si za teplejšieho počasia urýchľuje cestu a zvyšuje motorkou mobilitu.Musím priznať, že motorky ma nejak veľmi nikdy neoslovovali. Nikdy som nemala frajera, okolo ktorého by som ovinula ruky, prilepila sa naň a nechala sa unášať ako princom na koni, Teda vlastne na viacerých koňoch.A nikdy som po tom ani vlastne netúžila.Doma u nás totiž kolovala historka, ako môj otec učil jazdiť na motorke moju mamu a tá ho počas jednej jazdy, čoby inštruktora, stratila v zákrute. Všimla si to o pekných pár metrov, keď chcela zastaviť a nevedela ako. Potom motorka putovala niekam do šopy, kde sme ju objavili, až v mojom škôlkárskom veku. A to som veru mohla na ňu nasadnúť len dopredu. Vzadu totiž hrozilo nielen že niekde by stratil otec aj mňa, ale aj by som si mohla popáliť nohu o výfuk.Takže ja a motorky - to je vzťah veľkého rešpektu odmala.Včera sme však mali premiéru. Proste to tak nejak vyšlo, že ma synátor z mesta vezme na motorke.Zodpovedne som si cestou do mesta vzala helmu, hrubé ponožky, lebo ja už behám na boso, zimnú bundu do ruky (napriek 20tim stupňom). Pred 8mou večer sa ma sestra ešte 5 krát spýtala, či VÁŽNE ma nemá hodiť autom a ja som 5 krát povedala, že nie, že sa teším. Aj som sa tešila. A tak sme s mladým vysadli, zdvihla som nohy na také oné - strmene (?) a už si to so mnou šinul tmavým mestom.No môj ty Bože! Pri 35 km/hod (čo ja v pohode jazdím na bicykli po rovnej ceste) som už dvíhala hlas, nech neturuje. Zvyšok by som popísala jednoducho: Predstava semaforov a 360 stupňového otočenia v zákrute so stúpaním na most mi približovala mdloby. Po 2/3 cesty som si predstavila, ako kabelku, čo mám cez plece sme mohli zachytiť do kolesa a začala ju riešiť a pustila som sa synátora a v panike mu vyrazila takmer dych, ako som sa ho v kŕči opätovne chytila. Neviem, či horšia bola predstava, ako sa šmýkame spolu, lebo kabela sa dostala do kolesa, motorka sa prevrátila a my letíme každý iným smerom, alebo tá, že letím iba ja, lebo som sa nedržala, ako mi kázal. Zvyšok cesty som ho úpenlivo prosila, aby neletel, že sa bojím (to prosím nešiel ani predpisových 50). Jaj a kalkulovala som, koľko by mi trvala cesta domov, keby vystúpim tu, tu alebo tu. Pred poslednou zákrutou som to vystúpenie myslela absolútne seriózne. Každú zákrutu som sa snažila navažovať na druhú stranu ako klopil (manžel mi povedal, že som trúba, lebo som robila presne opačne ako som mala robiť - resp nemala som NIČ robiť). A každé pridanie motoru som začínala nový Otčenáš.Záverom - nie som motorkárske dievča. A ani nikdy už nebudem. Lebo prisahám, že na motorku sadnem jedine ak ju sama pokárujem. Len neviem, či robia autoškolu pre tých čo na motorke jazdia rýchlosťou do 30.No a ešte jedna vec z toho vyplynula - synátor povedal, že to bolo prvý a posledný krát čo ma viezol. Fakt nechápem prečo...