Odkedy si pamätám, u nás doma vždy bola nedeľa "posvätná". To okrem iného znamenalo spoločný obed. Ak sa dalo, tak obyčajne aj v sobotu. Cez týždeň to nie, ani len spoločné večere sme nedávali. Nejak nebol zvyk podávať varené. A chleba si dal kto mal jak chuť....
Preto ma celkom prekvapila rada vo výchove detí - aspoň jedno jedlo spoločné. Pýtala som sa v okolí a tam som zistila, že spoločné jedlo sa nenosí. Dokonca ani v nedeľu. Ani s malými deťmi,a ni s veľkými. Za celý týždeň nič.
O relásii s tímou výchovy detí som už hovorila (mmch, dnes o 16 je opakovanie). A tam dali ako jednu zásadnú radu. jednu, keby aj iné už nepovedali. Jedno jeslo spolu celá rodina. Je jedno, či to bude trojchodove menu alebo hrianky s cesnakom. A bez mobilov, bez telky.
No, telka veru, to by bola aj pre nás velká výzva. Lebo síce jedávame denne spolu v obývačke. Nemáme pri sebe mobily. Ale telka beží.... Aj keď sa máme o čom rozprávať, aj keď zrovna nie je žiadna téma.
Neviem, ako ste na tom u vás. Priniesli ste si z vlastnej rodiny tradíciu spoločného jedla? Vytvorili ste si takú tradíciu? ALebo ani nemáte doma stôl, za ktorý by ste sa naraz zmestili? Či tak, jak to bolo kedysi v slovenských domácnostiach. Jedli chlapi a deti. A ženy len tak, jak sa hovorilo úchytkom. Po stojačky. Čo ostalo....
Nech robím, čo robím, nespomínam si z mojich školských čias na raňajky. Možno niečo na pitie. Ale fakt neviem. Skúšala som aj sestru, ale nejak som nepokročila. A dnes je problém v tom, že stávame vo veľkom časovom rozptyle. Takže si dáme iba spoločnú kávu.
A mám veľké medzery v stolovaní, keď som sama. To ma vtedy až tak nebaví. Pokiaľ zrovna nerobím niečo, čo chcem vyfotiť....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Jasné, že to je podmienené časom a zamestnaním hlavne cez týždeň. Ale čas a priestor sa dá vždy nájsť a keď to deti naučíme tak potom to už je aj o zvyku. Nuž a to servírovanie...to je naozaj moja úchylka, na mne sa veľa smejú, že aj to prkno so slaninou mám inak naservírované.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Chýba mi to. U nás cez víkend sa snažím, aby obed bol spoločným jedlom. Ale lyžiarska sezóna a ono to je spoločné tak neúplne, lebo manžel s nami nechodí. Tak aspoň ja s chlapcami. Ale inak tie nedele zvládame takmer všetky. Aj soboty, ak nie je robota vonku, ktorá sa pretiahne do večera, to potom rýchlo rýchlo sa je.
Na Vianoce máme spoločné aj raňajky, inak zvyčajne tak, že chlapi sa síce zídu pri stole cez víkend, len ja som už 3 hodiny na nohách, kým sa oni skotúľajú a to už len kávu alebo čaj, ak sa neponáhľame si dám, kým oni jedia.
Ale mám niečo nové - poobede prídem z práce a povinne decká so mnou sedia za stolom (prikovaní miskou zmrzliny, koláčom, či niečím na olovrant - podľa chuti), mobily sa nesmú brať do rúk, telka vypnutá či zastavená a bavíme sa, čo bolo cez deň alebo či niečo spolu podnikneme. Zatiaľ nás to baví 
.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
u nás sa podarilo také, že keď príde junior zo školy, tak som doma. A on je ochotný sa so mnou rozprávať. Niektoré dni sa ťažko hľadá spoločná reč, iné to ide úplne ľahko. A teda, baví sa o všeličom, o škole, o obede alebo aj o voľbách. Má svoje názory a dokáže aj argumentovať. Je to super. Aspoň ja sa na to vždy teším.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Prepáč, ale v slovenských dedinách sa nenosilo to že sa jedlo uchytkom. Ak bola zima alebo nedeľa bolo okolo obeda počuť volanie gazdiny ako kričí že je obed či večera. U nás boli aj raňajky spoločné. Ak sme boli v poli a robili sme bolo to podobné všetci sme išli spolu jesť, tak ako sa išlo spolu do roboty tak aj do jedla. Uchytkom sa zobral chlieb s maslom či slaninou, masťou medzi jedlami ale nie v čase klasického jedla. U nás boli aj pracovné raňajky varené, až potom sa išlo do poľa okrem kostcov tým sa jedlo nieslo spolu aj s obedom pre všetkých.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
možno hovoríme o inej histórii, ale na dedinách bolo bežné, že ženy nejedli pri stole s mužmi. Ešte niekedy začiatkom minulého storočia.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Na rovinu, aj ja sa mám problém pri varení zošórovať, aby som si sadla k našim k sobotnému,a lebo nedeľnému obedu,a le už sa snažím. Keď akosi nestíham, to kým nás bolo veľa a teraz pre zmenu, pri Tinkinej histaminovej diéte, zväčša uvarené jedlo podľa možnosti čo najrýchlejšie chladím, aby som mohla dať zmraziť, pre dieťa cez týždeň. Ale snažím sa, len musím viac, však aj k drahému cez týždeň, k voľajakému rýchlemu obedu by som si mala vždy sadnúť.
A keď tak spomínam, na našu mamku, tiež často jedla, keď už všetci skončili.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
... teda moji rodičia boli narodení začiatkom minulého storočia a doma sa naučili jesť spolu a za jedným stolom. Možno v rodinách kde si ženu nevážili alebo v iných etnikách, ono je to výchove. A tak ako píše Púpavienka aj na tom poli, v lese pri jedení sa dávali dokopy.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nuž to o stolovaní mám z literatúry. Konkrétne mám po ruke knihu Kuchyňa našich predkov, vydal Ústav etnológie Slovenskej akadémie vied v roku 2001, autor Rastislava Stoličná-Mikolajová
Časť Zasadací poriadok, str. 13 -Na najlepšom mieste (označenie kultový roh) sedával otec rodiny, potom synovia od najstaršieho, za synmi zaťovia a na konci stola starí, zvyčajne už neaktívni muži. Ženy jedlo porciovali a prinášali na stôl. Zvyčajne jedli až vtedy, keď ostatní dojedli. Ak bolo miesto pri stole, smeli si sadnúť aj najstaršie ženy a tie, čo pracovali na gazdovstve. Mladé nevesty, dievky a ženy, ktoré pracovali doma jedávali postojačky. Podľa povery si nevesty nemali pri jedle sadať, aby netrpeli núdzou.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Možno 17 - 18 storočí.... počúvaj a nepostúpila spoločnosť trochu už ďalej ....
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
toto je o konci 19. storočia. To len tak na okraj.
Jasne, že sme postúpili ďalej. Moja babka ešte nosila šatku na hlave a nerozumela tým, čo ju odmietali....
Len toto tu v našej tradícii bolo a na dedinách pretrvávalo veľmi dlho. Vychádzalo to z tradičného patriarchátu. Ale to je na inú debatu. Možno začnem aj tú :) Veľmi ma tieto historické témy bavia, aj keď stále o tom viem veľmi málo.
Keď som tu o tom rozmýšľala, tak som si spomenula, že u nás babka o chudých ľuďoch hovorila, že jedávajú z plosčeka....
A pri prehŕňaní sa starých kníh sme neikde objavili, že to bola diera vydlabaná v stole. tam sa davalo jedlo miesto misy. A kto nedočiahol, mal smolu.... Nenajedol sa.
Super je, že ste ma prinútili siahnuť po tejto knihe. Skúsim zase pohľadať nejaký starý recept, ktorý by sa hodil. A pevne verím, že si pospomínate na svoje babky a tiež niečo také echt starodávne pridáte. Lebo je škoda, aby tie recepty zapadli. Inšpirujeme sa kade tade, tak občas bude super siahnuť aj do histórie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Aspon jedno spolocne jedlo za tyzden (zvacsa niektory obed cez vikend) som u nas zaviedla od nepamati. Veru za cias , ked boli deti rozlezene po internatoch, to bola niekedy poriadna vyzva - dodrzat . Jednu dobu sa mladez aj snazila vzpierat ( ze naco, a preco, a kto to kedy videl, ved zaludku je to jedno...), ale v tomto sme s MM nepopustili. Teraz to berieme viac-menej ako samozrejmost.... uz aj s vnucatami. Niekedy je to sice taky mensi az vacsi rodinny chaos 
, ale zatial sme to vzdy prezili.
Ibaze pri takychto spolocnych jedlach sa tazko dodrzuje "nehovorit pri jedle". 
Doporucujem kazdemu skusit "spolocne jedlo".
Prednedavnom som natrafila na knihu "Všetko okolo stola", su 2 casti. Mam ju rozcitanu. V nej autorka okrem ineho tvrdi, ze ...okolo stola sa od nepamäti sústreďoval život rodín... . No a spolocne jedlo s tym urcite tiez suvisi.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
jaaj, nehovoriť pri jedle to neuznávam. Lebo to mi príde také divné. Také, že si nemáme čo povedať. Už som také zažila a sú to pre mna veľmi trápne chvíľky. Dokonca tak trápne, že keď dopredu tuším, že by k takému mohlo prísť, tak si pripravujem témy na rozhovory. Možno je to divné, ale proste naozaj to tak robím. Obzvlášť keď je niekedy také rodinné stretnutie, kde by prípadne aj ku konfliktu mohlo dôjsť :D
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
"Pri jedle sa nehovorí" a "s plnými ústami sa nerozpráva" tiež nemám osobne rada. Ani nechcem po deckách, v čom sa nedohodneme s manželom 
. U nás to potom vyzerá, že rýchlo rýchlo do seba nahádzať obed. A pritom sa občas niet kam ponáhľať.
Sledujem teraz trochu videa aj o francúzskych zvykoch a tí sú povestní dllllhym stolovaním. A mám taký dojem, že aj TO je tajomstvo ich štíhlosti. Lebo ako som počula - a má to logiku, keď jete rýchlo, hlava ešte nevie, že brucho je plné a dostaví sa až zrazu taký ten pocit "wau, už nevládzem, prasknem". A ste vlastne prejedený. Ale ak stolujete dlho, tak telo má čas dať vedieť hlave, že "halooo, už mám dosť a nie si hladná, stačí" a vy ste sýty, ale nie do prasknutia.
Len u nás to vyzerá tak, že manžel má dávno zjedené aj druhé, kým mladší syn medituje nad polievkou a má vyrozprávaný týždenný obsah čo bolo v škole ... len u nás je zvyčajne problém aj niekde inde. Volá sa to - "nechcem polievku a urobím všetko, aby som ju nemusel dojesť".
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zober si francúzov, talianov, španielov. Všetko sú krajiny s dlhým večerným stolovaním. A hlavne, večera začína kľudne o 9 večer a trvá dve hodiny. A neuškodí im to. Myslím to neskoré jedenie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak u nás sa vždy jedávalo za jedným stolom, cez týždeň to boli raňajky a večere. Nejako to tak vychádzalo, že kým nás mama vyprávala do školy stihli byť raňajky na stole a spoločne sme zasadli, no a večere to bola samozrejmosť. Toto som si doniesla aj do mojej domácnosti a našťastie to moje zamestnanie tiež umožňovalo, šli sme naraz všetci z domu. Obedy to sa už nedalo ( ja som si roky nosila svoje) a dcéra tak ako ja odmietala školskú jedáleň nuž utekala k babičke
( mali sme to blízsko). Večere opäť boli za spoločným stolom. Som veľmi rada, že toto sa naučila aj dcéra a teraz už vo svojej rodine sadajú spoločne stále za stôl. Ja to považujem za veľmi dôležitú vec v rodine a to nielen sadnúť spoločne za stôl ale učiť sa pri ňom aj správať, naučiť sa slušne jesť - používať príbor (žiaľ dnes to veľa deťom chýba), naučiť sa k istej povinnosti voči rodine. A ešte niečo, možno je to moja úchylka 
, aj keď som sama doma jedlo musím mať naservírové na prestretom stole. Mala a mám veľmi rada, keď sadneme za stôl všetci a teraz už aj s vnúčatami.