reklama

Obavy v nás

Pridal/a dasa_ dňa 17. 09. 2018 - 11:19

reklama

Asi nie som sama, čo si neustálymi obavami komplikuje život. Furt skúmam, či to alebo ono je dobré. Či som to nemohla urobiť lepšie. Povedať trefnejšie.

Veľmi sa to prejavuje napríklad pri komunikácii v zahraničí. Kedysi, keď som potrebovala, tak som sa proste dohodla.

Dnes mám obavy povedať nahlas čokoľvek v akomkoľvek jazyku. Stále mám pocit, že manžel a teraz už aj syn to povedia lepšie, správnejšie. Gramaticky správne. A hlavne tá výslovnosť. No nepoviem radšej nič.

Na dovolenke sme boli s mladým manželským párom. On podniká. Pochádza z dediny a má za sebou detstvo, kde sa musel starať o to, čo má. Keď to chcel. A je veľmi podnikavý stále. Nemá problém dohodnúť sa s celou Európou. Chviľu sme spolu cestovali a ja som zrazu počula, že naozaj nehovorí ani gramaticky správne, nehovoriac o správnej výslovnosti. Ani v jednom jazyku, ktorý použil. A vôbec ho to netrápi. Hlavne, že hovorí. Porozumeli mu všetci, zistil to, čo potreboval..

Začala som o tom rozmýšľať. Veď ani v slovenčine nehovoríme všetci na jednotku. A dohodneme sa. Naozaj asi netreba dumať nad správnym pádom, predložkou.... Nejak to už dopadne.

A tak, keď sme sa zastavili cestou v Rakúsku v Ikea, kým manžel niekam odbehol, v pohode objednala 2 kávy, každú inú a 4 koláče 3 rôznych druhov. Celkom som bola hrdá na svoj výkon. A ešte viac, keď sa manžel vrátil a neveriacky hľadel, či som to fakt objednala??? A pritom to bolo tak jednoduché.....

 

Ono niekedy v snahe po dokonalosti nám veľa vecí uteká. Možno občas dostanem niečo iné, ale v konečnom dôsledku asi dostanem oveľa viac, ako keď budem čakať na vlastnú dokonalosť. A občas to je len vlastná lenivosť - ja to neviem, nech to urobí niekto iný


reklama

reklama

balalajka, Po, 17. 09. 2018 - 11:59

Hehehe - akurát nedávno som pozerala video so Slavojom Žižekom (úžasný filozof) ,čo vlastne chápať pod objektom príčiny túžby. Je ňou nedokonalosť, ktorá nás delí od perfektného stavu. Teda - nie čistá gramatika, 3-4 kilá naviac, znamienko krásy či hrubYca Úsmev. A potom som pozerala druhé video a tam bolo, že by sme nemali byť perfektní, lebo ľudia ľúbia iba takých o ktorých vedia, že nie sú dokonalí. Že pre tú nedokonalosť vlastne milujeme. Úsmev

Mňa musia milovať všetci obchodní partneri - používam základné časy (minulý, prítomný, budúci), sem tam plesnem nejaký aj iný, aby vedeli, že ma tiež také učili Veľký úsmev.  Slovosled ma netrápi už vrch koncom. A čuduj sa svete - nik sa nesťažoval. Vážne to chce len odvahu.

Inak ale ....  možno nastal čas popýtať tú kávu aj u mňa v Nemecku po nemecky. Zas ma budú ďalší milovať ešte viac.Chichocem sa

dasa_, Po, 17. 09. 2018 - 13:29

Minule som niekde čítala o Saganovi, že z angličtiny vynechal nudné predložky a spravil ju zábavnejšou Veľký úsmevVeľký úsmev Ten sa neštve a odpovedá v mnohých jazykoch.... Bez váhania nad gramatikou či správnou výslovnosťou.

púpavienka, Po, 17. 09. 2018 - 14:22

No ja som iná, ja netúžim po vlastnej dokonalosti, lebo to viem že neexistuje, lebo vždy bude podľa niekoho a o to ide.

Pamätám sa ako som pomahala otcovi nosiť vrecia aj ked som nevladala, lenže som vedela ako je na mňa nesmierne hrdý a to som mala rada. Som človek ktorý chce aby jeho blízki boli šťastní.

Takže potom nastane to prispôsobovaní a nastavení hraníc a ja vlastne potom chcem niečo viac od seba, lebo niekto mi to tak naznačil, alebo niečo podobné.

Myslím že s pribúdajúcim vekom človek nároky na seba odoberá. Ja roky viem že nenávidím upratovanie aj ked som to celý život robila, ale ja sa vôbec nechcem v tom zlepšiť - ja chcem mať väčší príjem, aby som si mohla zaplatiť niekoho kto tu prácu ma rád.

Pepka, Po, 17. 09. 2018 - 21:40
Čo ja mám povedať? Učili sme sa ruštinu, lebo to bol jazyk , s ktorým sa dohovoris na celom svete, aspoň tak do nás vtlkali, maturovala som z jazyka ruskeho z vyznamenanim. Keď som sem prišla tak rustina my bola na prd. Nothing English. Začala som sa ucit po nociach sama. Keď som sa uz snažila užiť moju anglickú znalosť, tak bolo to velmi kostrbate, v duchu som si nadavala,že som to mohla povedať lepšie, preto som sa bála rozprávať. Raz my jedna pani povedala, že nezáleží ako hovorím ale musím hovoriť, a nie byť ticho lebo keď si ticho tak ako môže niekto vediet ,že niečo chcem a potrebujem, aj keď to bude v mojom jazyku alebo ako sa hovorí ,hovoriť rukami nohami. Dodala my odvahy, začala som hovoriť aj keď nie zo zaciatku spisovne. V New York city je veľa ľudí, ktorí hovoria s prízvukom, ale nobody cares , keby ste poculi ako rozprávajú niektorí ludia z China or India tak nas Easter English accent je perfect.
Pepka, Po, 17. 09. 2018 - 21:40
Čo ja mám povedať? Učili sme sa ruštinu, lebo to bol jazyk , s ktorým sa dohovoris na celom svete, aspoň tak do nás vtlkali, maturovala som z jazyka ruskeho z vyznamenanim. Keď som sem prišla tak rustina my bola na prd. Nothing English. Začala som sa ucit po nociach sama. Keď som sa uz snažila užiť moju anglickú znalosť, tak bolo to velmi kostrbate, v duchu som si nadavala,že som to mohla povedať lepšie, preto som sa bála rozprávať. Raz my jedna pani povedala, že nezáleží ako hovorím ale musím hovoriť, a nie byť ticho lebo keď si ticho tak ako môže niekto vediet ,že niečo chcem a potrebujem, aj keď to bude v mojom jazyku alebo ako sa hovorí ,hovoriť rukami nohami. Dodala my odvahy, začala som hovoriť aj keď nie zo zaciatku spisovne. V New York city je veľa ľudí, ktorí hovoria s prízvukom, ale nobody cares , keby ste poculi ako rozprávajú niektorí ludia z China or India tak nas Easter English accent je perfect.
Ja Katka, St, 26. 09. 2018 - 21:49
Aj ja mám strach zo schodov, lebo asi 10 rokov dozadu som nastupovala do autobusu a mala som dlhý zimný kabát; Pointa je v tom, že som si kabát prišlapla a v autobuse padla . Jedna zlatá dievčina sa ma pýtala, či potrebujem pomoc a ja, že nie. Poznámka: bol to autobus so schodíkmi. Ja som prispela podobnou situáciou.
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama
reklama