Opačná skúsenosť

super hani, že si napísala aj opak.
Je to tak ako píšeš, aj ženy vedia byť riadne svine.
preto je skvelé, ak má muž o dieťa záujem, chce byť pri ňom, chce sa podieľať na starostlivosti oň. A my matky by sme im v tom nemali brániť /ľahko sa hovorí, ťažšie koná, al eje to lepšie pre deti/
Môj priateľ prežíva niečo podobné. Má malého syna, a bohužiaľ z jej strany je stretávanie s malým obmedzené až zamedzené . Ona si myslí, že koná správne, ale pritom len pripravuje syna o otca. A už nehovorím o tom, ako to zle vplýva aj na môjho priateľa.
Dieťa má právo na oboch rodičov, či spolu žijú alebo nie. Či spolu vychádzajú alebo nie. Otec mojich detí je iný prípad, ale ani tam nemám v podstate právo brániť mu a deťom vo vzájomnom styku.

Hany, ďakujem, že si tu napísala svoju skúsenosť.
To, že manželove deti dopadli tak smutne... uf, nemám slov. Ich matka z nich vychovala povaľačov. Mala dobrý pocit, že ich otca vytrestala a pomstila sa mu, však mala navrch a dala im oveľa "viac" ako on, ale zo všetkého najviac ublížila svojim deťom.

Je veľa takých príbehov, keď sa otcovia chcú stretávať a venovať deťom a matky akosi nevedia oddeliť vzťah - otec dieťaťa a bývalý partner. A je to dieťa, čo je ukrátené. Smutné.

A tvojmu partnerovi veľa zdravia. Tebe tiež. A pekný víkend.

Veru je to tak aj my ženy vieme byť zlé.Ale môj názor je ten, že ak sa dvaja rozídu je to vždy veľmi ťažké a pre toho kto zostáva sám je to ťažšie.Keď sa môj muž priznal, že má druhú a chce tam chlapcov vziať myslela som že odpadnem.Kričala som,nadávala som ale nakoniec som nič nezmohla chlapcov vzal a odišiel na víkend ku tete.Keď sa vrátili mali plnú hlavu novej tety a ja som musela len tíško počuvať.Dalo mi to dosť námahy aby som nanich nenakričala, že mňa voôbec nezaujíma ako tá teta vypadá alebo čo robila s tatinom ale počula som aj to čo som nechcela.Tým chcem povedať to, že ak jeden z rodičov berie deti len na návštevy a ten druhý vie že tam bude aj ten nový partner vždy je to pre toho druhého ťažké.Väčšinou sme to my ženy, ktoré myslíme nato ako naše deti bude vychovávať nová "mama".Asi je ťažké vtedy myslieť na záujmy detí a čo je prene dobré.Všetcia si to uvedomujeme čo je pre deti najlepšie ale horšie je chovať sa tak keď nastane tá situácia.
Vedela som, keď ich bral, že im bude dobre.Že ma necche nahradiť ako matku len sme si proste nerozumeli a deti netušili čo sa dialo alebo lepšie povedané nerozumeli.Bola som vtedy bezradná.On mi jedného dňa iba oznámil už ť nechcem a deti si budem brávať čo najčastejšie aby som ti pomohol a blabla bla ale hlavne chcem žiť vlastný a normálny život.Teda aj s nou aj s deťmi aj keď som bola proti tomu aby ich ťahal hneď d nového vzťahu.Tiež som mu robila zakaždým sceny keď prišiel za chalanmi vždy sme sa pohádali.Viete ono sa to ľahko povie rozídme sa v najlepšom skrz deti ale v prom momente človek myslí na seba a na svoje zlomené srdce.Viem, žekeby sa tos talo mne, že ja mám nového partnera a odchádzam od rodiny som tiež taký hrdina ako bol moj muž a viem, že on by plakal a prosil ako ja.Je to ťažké až s odstupom času si človek povie aký bol sprostý a čo zlé porobil.VIete v tej danej chvíli vám môže radiť ktokolvek jednoducho si to musíte prežiť a bohužial aj tie deti.
Dnes sme spolu, kríza síce celkom nezmizla ale vieme čo chceme, vieme čo sme spravili zle obaja.Dnes verím v zázraky a v to, že keď človek úprimne miluje dokáže sa zmeniť.Som opatrná,znova zamilovaná aj keď bláznivo do toho istého muža no inak, zrelšie? Možno. Čo nás nezabilo nás posilnilo a dúfam, že to bude len lepšie.
Vlastne je to to čo napísal ffilipka pokial sa žena alebo aj muž neodosobní od toho všetkého a nepríjme rozchod s chladnou hlavou tak bohužial vždy budútrpieť deti aj keď si to dotyčný neuvedomuje ako ich ovplyvňuje.

Tazko povedat,kto ako vychovaval...ci otec ci matka je na vine za vychovu deti...Ja si myslim,ze bohuzial ak sa raz dvaja ludia rozijdu co maju spolocne deti...tam ostanu deti poznacene na cely zivot...Nemaju spravny obraz o rodine,ako ma fungovat,nevybuduju si spravny vztah k rodicom...vzdy niekto bude na vine,matka povie ze otec,otec povie ze matka...a co povedia deti?Moj partner ma dceru s prveho manzelstva,o rodicou"prisla"-ked sa rozviedli v 7-rokoch.Vychovavala ju matka,potom matka nezvladala jej vychuvu,tak ju vychovaval otec-moj partner...vychovali ju ako vychovali...Poznam ju velmi dobre.Ma k obom rodicom v podstate chladny vztah.No a vlastne poznam viacero rodin,kde su deti z rozvedenych rodin,bohuzial,to je moja skusenost,nemaju tie deti nejake velmi laskyplne vzdahy k rodicom.Skoda ze sa nam dospely to stava,nezvladnem vztah,rozvedieme sa ...potom akoby"bojujeme"o lasku deti,ale vlastne ich stracame.Ale nikoho nechcem sudit,kazdy je zodpovedny za svoj zivot.Ludstvo samo o sebe,vela chybi...

Hany,dieta nikdy nepochopi poriadne preco sa rodicia rozisli.Oni to chapu tak ,ze otec odysiel z domu,s inou zenou si zalozil rodinu,neostal s ich matkou.ktovie co este im ich matka rozpravala o ich otcovi.to je zacarovany kruch,z ktoreho niet uniku...No a tebe,vasej rodine neostava nic ine len s tym zit,lebo minulost nezmenite.A snazit sa o co najlepsi kompromis.

Caute,
nechcem sa chvalit, ale ja som sa snazila to tak nejak brat rozumne i ked uznavam az po dlhom case, lebo bola som zranena a tehotna a najradsej by som ho zabila ak by sa dalo. Ked sa na nas opat vykaslal, bola som ochotna pristupit na akukolvek dohodu, ale nemozete natlacit deti niekomu kto nema o ne zaujem. Aspon v tomto budem mat pred detmi ciste svedomie. Ked mu sud urcil ze sa ma o ne starat kazdu druhu nedelu na 3 hodiny, prisiel raz. Potomsom ho dokonca vyzyvala aby prisiel, ved ma byt s detmi, ale ziadny zaujem. V podstate som aj rada, lebo neviem ako by som to riesila keby sa mal o moje deti starat niekto tak nezodpovedny. Asi bz som strasne trpela a uz vobec si neviem predstavit, ze by sa ich doktykala nejaka cudzia zena, nedajboze bz ich bozkala alebo nieco podobne, to si fakt neviem predstavit. Obdivujem zeny co to zvladaju a ja dakujem Bohu ze ja som nebola takejto skuske vystavena. Myslim si ale ze ak sa rozpadne dlhorocny vztah s vacsimi detimi, muzi bzy mali o tie deit viac bojovat a zeny trosku z tej zranenej pychy ubrat. Vzdy je to tazke, a preto dakujem bohu ze toto ja neriesim, Moj priatel je s nami odkedy mali dvojcata rok, je im dobrym otcom a neviem si predstavit, ze by odisiel, deti by to niesli velmi tazko a to su este malicke. Je mi luto deti, kde rodicia nevedia najst cestu pre komunikaciu a obdivujem vsetkych co dokazu pre deti prekonat i samych seba