mohamed_hassan | Pixabay
Takto, nechcem povedať, že sme doma nejak dokonalí. To samozrejme nie. Občas je aj dusno. Ale rokmi som sa naučila, že je potrebné čo najskôr vyjsť v ústrety. Občas čo to prehltnúť. Respektíve si nevšimnúť. Hlavne komunikovať.
Nie len o danom probléme. Radšej o čomkoľvek inom. Okamžite. Lebo najhoršie je, keď ostane ticho. Začne sa prehlbovať. A ja mám stále pocit, že je veľa vecí, čo si musíme povedať. Že keď ubehne deň, dva bez komunikácie, tak sa slová niekam strácajú. A s nimi aj pocit blízkosti.
O pár dní už neviem, kde bol problém. Lebo v konečnom dôsledku bol nepodstatný. Podstatné je z môjho pohľadu mať si stále čo povedať. Možno sú to z pohľadu iných banality. Pre mňa je to veľmi dôležité.
Preto by mi bolo ľúto času, ktorý sa venuje hádkam, tichým domácnostiam..... Lebo z pohľadu histórie sme tu iba na malú chvíľku.
No ťažká úvaha v preddaňovom období 
Foto: mohamed_hassan z Pixabay
Mne to proste príde ako stratený čas. Nevyužitá šanca
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zvyknem vypeniť, neviem to dusiť v sebe, nie je to často. Ale hlavne si v tom nebahnim. Ako rozchodzujem to sama pre seba dlhšie, občas nahlas, ale s druhou stranou komunikujem dosť rýchlo, áno zväčša na neutrálne témy. Občas sa k téme konfliktu vraciam a vysvetľujem. ... Nie som zástanca ticha, ani trucovania, aj keď rany sa občas dlhšie hoja.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Záver nemal chybu
.
Mňa by docela zaujímalo, ako sa mi dostal do hlavy bubák "Ak niekoho nahneváš, prestane ťa ľúbiť."
Lebo sú ľudia, ktorých ľúbim a celkom solídne ma vytáčajú. Fakt solídne. Až fyzicky.
A sú ľudia, ktorí mi môžu práškoví cukor tadadam a proste ich nemusím.
Nehádam sa .... a súhlasím, že zrazu človek zistí, že sa nerozpráva. Alebo sa baví len o robote.