Rozdiel ženy : v minulosti a dnes???????

No. dobre si nahodila. Už ni začínajú pracovať mozgové závity a to som ešte nemala kávu .
Som ale teraz v práci, takže určite pridám môj pohľad - takto rozšírený a trochu viac do minulosti obrátený - večer keď dorazím domov.

Po stáročia bolo vo vývoji ľudstva, rodiny, manželstva normálne nadradené postavenie muža a jeho výlučná moc alebo prevaha pri spravovaní vecí rodinných alebo verejných. Po celé stáročia bolo normálne, dokonca žiadúce, aby muž ovládal a trestal svoju manželku aj prostredníctvom využívania fyzickej sily. Toto právo mužov ponižovať a trestať svoje manželky podporovali a udržiavali právne, náboženské a kultúrne normy. Je tomu len sto rokov, čo bolo mužom toto legálne právo biť manželky odňaté. Bitie ženy bolo súčasťou patriarchálneho systému a bolo uznávané ako normálna, žiadúca forma správania. A toto jeho ponímanie a hodnotenie, prinajmenšom ako prípustného a ospravedlniteľného správania muža voči žene, pretrváva dodnes. Veľmi veľa z patriarchálnej ideológie sa aj dnes odráža v našej kultúre a sociálnych inštitúciach.
(Aspekt, 2001)
toto je z mojej bakalarky...ja teraz pozeram na rozdiel medzi zenami vtedy a dnes takto..
tato ideologia naozaj pretrvava este dodnes, aj ked uz su institucie, ktore s tym nieco podnikaju a zmyslanie sa postupne meni. Podriadenost zien sa vsak vyskytuje nadalej vo velkej miere a prejavuje sa ich zmyslani a konani... pomohla som ti trosku?

Podľa mňa mali ženy v minulosti niektoré veci oveľa lepšie ako ženy súčasnosti.
Napríklad, normálne bolo, že žena nepracovala a o peniaze sa musel postarať muž. Ale vždy sa vidí iba to, že muž ženu bil, peniaze jej nedal, on si robil čo chce a žena nič nemohla. Ozaj? Na to treba aj nejaké vedomosti z histórie a hlavne poznať, aká atmosféra vládla v tej ktorej dobe. Napríklad mali úctu, venovali sa výlučne sebe a veciam, ktoré ich bavili (hudba, kreslenie, móda), navonok síce rozhodoval muž, ale ženy vedeli svojich chlapov primäť k rozhodnutiu, ktoré vyhovovalo im. Neboli to tiché puťky. Ženy rozhodovali o veciach v domácnosti, o výchove detí a chlap si ani zďaleka nemohol nejako veľmi vyskakovať. Ani vteda nebolo spoločnosťou prijímané ako niečo bežné - mlátiť ženu. V spoločnosti síce rozhodoval navonok chlap, ale všetci dobre vedeli ako to v skutočnosti je - že za každým rozhodnutím muža je žena.

Ono sa veľmi ľahko hodnotí súčasnosť, keď v nej žijem a naivne si myslím, že je to tá najlepšia doba pre ženy v akej sa dá žiť. No ja si myslím, že ženám sa žilo lepšie v minulosti ako dnes. Možno preto, že som v minulosti nežila:) Ale brala by som sedieť doma, robiť si čo ma baví a starať sa len o deti a domácnosť a muža. Mňa by to napĺňalo. To že musím pracovať ma hrozne nebaví. To bolo jedno z najsprostejších vecí, čo mohli ženy urobiť - pchať sa do roboty, aby aj oni mali príjem.

No nedalo mi, lebo vidím, že príspevkov pribúda, tak aby mi nezobrali vietor z plachát a písmenká z klávesnice, utrhla som sa (ešte že šéf je na služobke ).
Šeršé la fam (píš ako počuješ, tvrdili tí, čo uzákonili náš jazyk ) – takto to hovoria Frantíci už skoro od nepamäti – takže asi tie ženy neboli také úplné chudinky ani v hlbokom tmavom dávnoveku dejín (a to nechcem ísť až tak ďaleko ako bol matriarchát). Ale aj tá otázka ako na tom boli a ako sú dnes má strašne veľa aspektov – ostatne tak ako aj všetko iné.
Je to o postavení právnom, finančnom, o rôznych slobodách či neslobodách. Myslím si predovšetkým, že šikovná a múdra žena si dokáže presadiť svoje, aj keby bola priam otrokyňou. Veď história nám neraz zachovala príklady niečo takéhoto – keď aj za hlavy kráľovské, pomazané rozhodovali ich manželky, konkubíny, otrokyne. Že taká žena nemohla ísť kam chcela, vlastniť majetok (alebo ak ho aj vlastnila, tak nemohla o ňom rozhodovať, musel to robiť za ňu nejaký jej mužský príbuzný), voliť,....
Poďme sa ale pozrieť na ženy nie pred stovkami rokov, keď ozaj boli len „položkou v inventári majetku“ mužov (či už otcov alebo manželov). Je asi úplne normálne že každý (teda nielen ženy) ak niečo dosiahne a vidí, že to funguje, tak chce ešte kúsok viac (nejako tak sa to opisuje aj v príbehu o stvorení sveta: .. a videl Boh, že je to dobré.... – a pokračoval ďalej až po ten deň 7). Časom teda ženám nestačilo ťahať nitkami v zákulisí spomedzi husieho páperia a hodvábu, dosiahli, že mohli chodiť do škôl, zastávať povolania, ktoré boli vyhradené iba mužom, rozhodovať o svojom majetku, výbere životného partnera, získali volebné právo, .... Ako ktoré, povedala by som. Veľmi veľa z týchto slobôd, ktoré dnes ženy majú, sú výrazne ovplyvnené inými faktormi – napríklad tým, z akej sociálnej vrstvy taká žena pochádzala a pochádza. Osobné slobody idú totiž ruka v ruke aj so slobodami inými – ekonomickými, slobodou prístupu k vedomostiam, vzdelaniu. Ak nemá žena dobré vzdelanie a pre nízku kvalifikáciu si nevie nájsť dobré zamestnanie (alebo vôbec žiadne), tak je aj v čase najväčšej emancipácie neslobodná – ale to zase platí tiež i pre mužov, ekonomická situácia výrazne ovplyvňuje všetko ostatné – i osobnú slobodu. Ak musím riešiť čo dám sebe (a rodine) do úst, tak kašlem zvysoka na to, či ma muž, okolie, spoločnosť, ... rešpektuje ako svojprávnu a slobodnú bytosť, či mám právo voliť, či mám právo byť vo všetkom rovnoprávnosť s mužmi! Osobné slobody ma nezasýtia a neodejú!
Z osobnej rodinnej histórie – babička z maminej strany (1897) mala sladkých 17, keď začala prvá svetová. Zišli sa múdre ženy z rodiny a povedali, že Pavlínku treba rýchlo vydať, lebo ak všetci muži pôjdu do vojny a pobijú ich, mohla by ostať na ocot. Pavlínka bola dobré a poslušné dievča – a ako sa ukázalo, hlavne naivné a neskúsené – a tak súhlasila, pytač sa našiel, lebo bola veľmi pekná. Bola svadba a po svadbe začali Pavlínkinu výbavu nakladať na rebriňák a nakoniec naň vysadili aj ju. Len teraz sa začala čudovať a slzy roniť, lebo ona ani netušila, že to po svadbe bude musieť od mamy odísť a nasťahovať sa k mužovi za neviem koľký chotár. Prvé roky bola „za nevestu“ a bolo to ešte asi 100x horšie, ako tie najhoršie skúsenosti, ktoré som so svokrami čítala tu na NM. Porodila v priebehu 10 rokov 13 detí, z toho prežilo 7, celý život poznala len drinu na poli a okolo domu. Moja mama bola druhá najmladšia a najmladšia z dievčat a ako jediná mala to šťastie, že mohla chodiť do školy dlhšie ako tie povestné 4 ľudové – takže chodila potom ešte 5 rokov do „meštianky“ a dokonca 2 roky na „strednú“ (obchodná akadémia, ale keďže to boli iba 2 roky, tak bez maturity). Bolo to aj preto, že sa jej na štúdium poskladali všetci ostatní súrodenci, aby aspoň jedna z nich mala šancu na lepší život. Využila ju naplno – odišla „do veľkého mesta“, našla si dobrú prácu (pracovala celý život v jednom a tom istom podniku), spoznala tam svoju jedinú lásku, môjho ocinka, chodili spolu 7 rokov kým sa zobrali, ocko za ten čas doštudoval popri zamestnaní vysokú, odkrútil si vojnu, potom ešte 3 roky čakali na mňa. Tu v Bratislave maminka začala viesť úplne iný život – chodili spolu na výlety, do divadla, do kina, veľa čítala (byt má preplnený knihami), proste užívala si veci, na ktoré by ako dedinské dievča nikdy nemohla ani pomyslieť, vrátane dovoleniek pri mori každý druhý - tretí rok. Keďže som jedináčik (môjho súrodenca potratila v 5 mesiaci a potom už nemohla mať ďalšie), tak starostlivosť o mňa a rodinu jej nezaberala tak veľa času, aby z toho mala nejaký stres, ten bol skôr v práci, ale aj to len preto že bola účtovníčka – a keď bola uzávierka (to bolo slovo, ktorého som sa ako dieťa bála jak čerta), tak boli fofry. Otecko jej vždy veľmi pomáhal v domácnosti (a neskôr aj ja, my sme vlastne všetko robili spoločne, či to už bola robota, alebo zábava), keď po 6 mesiacoch materskej musela nastúpiť do práce, nemusela som do jasieľ, lebo sa o mňa starala babka (ocinkova mamička), takže aj tá moja bola kľudnejšia. Mali sme vždy všetky najnovšie vymoženosti, ktoré mamičke uľahčovali prácu v domácnosti, to si otecko vždy dal záležať a tak jej ostával aj čas na jej koníčky, ktorými bolo okrem čítania aj štrikovanie. Otecko si ju vážil, správal sa k nej vždy s láskou a úctou, ale aj iní ľudia, maminka je jedna z tých ľudí, ktorí si vedia zjednať rešpekt, z nej vyžaruje niečo také, že nikoho ani nenapadne pozerať sa na ňu ako na niečo „menejcenné“. Keď to dnes porovnám so svojím životom v pozícii manželky a matky, myslím, že bola na tom podstatne lepšie, ako ja.
Myslím si, že problém je práve v „emancipácii“ – generácia môjho otca ešte bola vychovávaná tak, že k ženám sa treba správať gavaliersky a úctivo, generácia môjho muža už vyrastala v duchu emancipácie – takže si to vysvetlili, že ak sú ženy rovnoprávne s mužmi vo všetkom, tak im môžu rovnako ako kumplovi v krčme aj nadávať, jednu uvaliť,.... Nemám rada emancipáciu – mne sa viac páči, keď mi chlap podrží dvere, prisunie stoličku, pobozká ruku .... A ani všetky zákony sveta nezabránia mužom, mať ženy za sliepky, aj keď môžu ísť na akúkoľvek školu, vykonávať akékoľvek povolanie, nakladať s obrovskými majetkami, riadiť veľké firmy, voliť priam prezidenta vesmíru!
Svoje postavenie v rodine, v spoločnosti – vo vesmíre – si žena podľa mňa vytvára sama svojimi schopnosťami, šikovnosťou a usilovnosťou, stratégiou a taktikou, postojom k životu, proste všetkým tým, čo robí ženu ženou – bez ohľadu na to, v akej dobe a akých spoločenských a politických podmienkach žije. Jasne že je lepšie, ak môžem ísť na súd a uplatniť si tam nejaké svoje zákonné právo, ktoré síce mám ale niekto mi ho odopiera, než nemať právo žiadne, ale mnohé príspevky práve tu na NM ukazujú, že často sú nám ženám aj tieto zákonne zakotvené práva – na prd – a to som ešte napísala slušne.
To že sa v minulosti ženy (teoreticky) nadreli v domácnosti napríklad viac ako dnes je podmienené zase aj technickým rozvojom (neboli kedysi mixéry, roboty, automatické práčky, mikrovlnky, ...). Na druhej strane vtedy často aj v nie veľmi zámožných rodinách mali pomocnice v domácnosti, ktoré gazdinej s takýmito prácami pomáhali, takže z tohto hľadiska by som to veľmi neporovnávala, lebo to porovnateľné nie je.
Trochu dlhé, ale to je tou témou, asi by som vedela písať ešte dlho, ale to by som potom už mohla napísať celú tú tvoju prácu .

odpovede na tieto otazky by som hladala v literarnych a dramatickych dielach 20 storocia. zena ako jedinec je silna v minulosti i dnes. meni sa spolocenske postavenie. no nielen to. stat pocas vojny a v povojnovom obdobi nemohol poskytnut to, co poskytuje teraz. pravna alebo financna pomoc je uz na inej urovni. a preto, ked to vztahujeme na zenu, si dnesna zena moze dovolit viac, ako len zotrvavat v nevyhodnej situacii kvoli financnemu zabezpeceniu. nie je tak zavisla od muza ako kedysi. nie spolocnost tlaci zeny do vyssich pozicii oproti minulosti. same zeny davaju na vedomie svoju hodnotu po profesionalnej i ludskej stranke. spolocnost len zmiernuje naraz a prehodnocuje postoje.

lepsie podmienky pre zivot - to ano. ale ci je spokojnejsia alebo stastnejsia ... cirkev kazala: muz bude milovat a starat sa o svoju zenu a zena bude milovat a nasledovat svojho muza. pre kolkych ludi je cirkev autoritou dodnes? tieto vztahove problemy riesia v poradniach, alebo to zajde az pred pravnika. teraz sa aj z malej nespokojnosti moze vyvinut depresia ako hrom, pretoze sa zanedbava duchovny zivot. tym nemyslim len cirkev ktora sa oproti dobe takmer vobec nevyvija, co jej je len na skodu. miesto pevnych moralnych zasad vstepovanych cirkvou, sa dnes pokusaju psychologovia radsej vysvetlit (ako dogmaticky prikazovat) zasady spoluzitia. toto plati nielen pre zeny. spolocnost sa moze menit, ludia s ich vnutornymi pohnutkami a pocitmi stastia vsak zostavaju rovnaki.

ja sa odborne vyjadrovat neviem, len tak polopatisticky. "nestudujem" spolocensku situaciu. velmi si vsak vazim umelecke diela - literarne, dramaticke, vytvarne a architekturu. cerpam z obrazu doby, v ktorej vznikali.

filipka adus

presne tak, nazor a vlastne skusenosti, omnoho cennejsie ako fnukat za starymi dobrymi casmi, alebo naopak uprednostnovat modernu dobu

a do akej hlbokej minulosti by si chcela zajst? len do zaciatku minuleho storocia? a cisto len porovnavat dnesna generacia vs. nase mamy a babicky? a len v ramci slovenskeho statu alebo globalne v europe ci este viac vseobecne?
lebo ked to vezmes od praveku, cez prvotopospolnu spolocnost, veduce postavenie zeny, postupny obrat k veducemu postaveniu muza (toto napr. rozoberala jedna autorka v irsku na zaklade keltskych mytov, ktore tento prerod odrazali) a potom dlhodoby proces prepracovavania sa spat k rovnopravnemu postaveniu. extremisticke snahy jedneho aj druheho pohlavia (trebars len v dnesnom storoci). politicke a cirkevne vplyvy na postavenie zeny kladne i zaporne.
tak toho mas na 400 stranovu knihu.

myslim si ze v minulosti boli zeny viacmenej take iste ako teraz ale zasadny rozdiel bol v tom co sa dostalo na verejnost.vela zien ututlavalo rozvratenu rodinnu situaciu a nechceli o tom hovorit ani pred pribuznymi a tak to velaktrat vyzeralo vsetko v pohode a vlastne to bolo uplne inak.prave preto dnes vela mladych ludi nechce vstupovat do manzelstva lebo vedia kolko klamstiev sa tocilo okolo ich rodinneho krbu a potom maju pocit ze cele manzelstvo je klam.a zeny sa viac predvadzali jedna pred druhou co vedia uvarit a upiect a dnesna zena sa radsej pochvali novym oblecenim.

Vyvyka vrelo odporúčam literatúru: "Dejiny ženy".

Bohužiaľ autora si už nepamätám, čítala som dávnejšie, ale bola som nadšená. Je to náhľad nielen do životov žien v rôznych dobách, ale aj kultúrach.