Story Bory

50 tka za dverami, zdravotné problémy sa začali ozývať.

Ešte v lete som sa bola pozrieť na slávnostnom otvorení nemocnice  Bory, hovorila som si vtedy, bože tu to fakt vyzerá super a tie služby čo predstavovali, fakt ako z Amerického filmu.....Keď som stála pred nemocnicou hovorila som si: “Snáď ju ešte dlho nebudem potrebovať.“ Ale cítila som taký jemný pocit istoty, že práve táto nemocnica bude podľa môjho trvalého bydliska tou „mojou spádovou.“

Potom som netrpezlivo sledovala informácie o tom, kedy aj  poistenci Všeobecnej zdravotnej poisťovne budú mať  tú možnosť byť ošetrení v tejto „top nemocnici“, ako ju prezentujú všetky reklamy. Bingo, štát povedal áno a ja som si vydýchla. Keby niečo, tak nič......doslovne.

V polovici septembra som začala mať zdravotné problémy.....nič vážne, len ma preháňa po určitých jedlách v závodnej jedálni. Skočila som na gastroenteorológiu, urobili mi sono, hadicu a záver, žlčník musí preč. „Nájdite si svojho chirurga ideálne čo najskôr, kamene sú malé, hrozí upchatie žlčovodu, je to životu nebezpečné!“

Úžasná doba.....“Nájdite si chirurga.“ „Slobodná voľba výberu lekára“ ....Ďakujem pekne za takú možnosť

Ale super, že máme nemocnicu Bory, voľba bola jasná. Až do momentu.......ale pekne po poriadku.

V jedno krásne septembrové, piatkové ráno som sa zobudila s pocitom, že ma seklo. Nedalo sa mi dobre hýbať a bolel ma pravý bok. Hovorím si, asi som prechladla. Na obed to už bolo oveľa intenzívnejšie. Keď som prišla domov skočila som do sprchy s pocitom, že však ide víkend, budem oddychovať.

V sprche ma chytili také bolesti, že som sa nevedela ani utrieť, len som sa ani neviem ako dotiahla na gauč a omotaná v uteráku som si ľahla. Strašná bolesť pravého boku ma naozaj vystrašila........nepoznala som doteraz takú bolesť. Vystrašilo ma to, snáď to nebude ten žlčník, však doteraz ma nikdy nebolel. Uvedomovala som si, že potrebujem rýchlu pomoc. Ako si však zavolať záchranku, keď som sa už od bolesti nevládala ani posadiť?! Ako im pôjdem otvoriť dvere?  Volám Katke, ona má kľúče od môjho bytu. Pýta sa: “Kľúče si nechala vo dverách?.....Plačem.....“Ja neviem“. Katka sadá do auta a letí do Blavy. Vďaka Bohu kľúče boli na poličke. Oblieka ma a hovorí, hodím ťa do Borov. Pri každom pohybe mám strašné bolesti. Kričím na ňu, že ešte raz zabrzdí, tak vystúpim z auta. Brzdenie mi nerobilo dobre.  Bory sú od môjho domu cca 7 km, ale cesta je pre mňa neskutočne dlhá a bolestivá.

Prichádzame na urgent.  Od dverí zbadáte recepciu, čo urobíte? Pristúpite k nej a hovoríte, aký máte problém. Pani za okienkom ( nie veľmi príjemná) hovorí, najprv si vytlačte číslo v kiosku, potom vás budem volať.......Podotýkam, že toto sa opakovalo pri každom pacientovi. Nedivím sa, že pani nemala moc dobrú náladu. Vytlačím si číslo. Následne svieti moje číslo na tabuli. Pristupujem k okienku. Od tej chvíle som len číslo. Pani si pýta občiansky, kartičku poistenca. Pýta sa čo je to za poisťovňa.....Bože tá pani si snáď robí srandu, však je to na tej kartičke napísané. Dostávam náramok so svojim číslom a QR kódom, ktorý mi umožňuje otváranie dverí......extra super moderná funkcia.  Pani si vypýta 10€ ....neriešim. Je mi zle, kašlať na 10€. Dnes čítam na bločku „Spracúvanie údajov“ o takomto poplatku som sa na stránke nemocnice nedočítala. Neskôr som sa v čakárni dopočula, že ak ste poistenec Dôvery, tak platíte len 2 €.

Následne moje číslo svieti na vyšetrovni . Hovorím si to je rýchle, paráda. V tom momente som ešte nevedela, že na urgente strávim najbližších 9 hodín.

 Zdravotníčka, ( naozaj neviem, či to bola lekárka alebo sestrička, tak mi bolo zle že som nedokázala vnímať) ale bola veľmi milá. Asi posledná milá osoba, ktorú som tam vtedy stretla. Odmerala mi tlak 175/103, liečite sa na vysoký tlak? Dali ste si lieky? Ten tlak je veľmi vysoký a naozaj nevyzeráte dobre. Pýta sa aké mám ťažkosti, výšku, váhu. Aké mám za sebou operácie, aké lieky beriem. Pohladí ma a povie, nebojte sa bude lepšie. Sadnite si do čakárne, zasvieti vaše číslo a pôjdete k lekárke.

Apropo čakáreň: umelé sedadlá niečo ako na letisku, nesmierne studené. Spojených niekoľko sedadiel dokopy. Keď sa pohne jeden človek všetci sa pohnú......:-) Keď Vám je zle nemáte sa kde oprieť, lebo sedadlá majú nízke operadlá, sedím tam v kŕčoch a mám chuť si ľahnúť. V čakárni je cca 10 pacientov, každý s doprovodom. Čakáreň  je až do rána vysvietená ako nákupné centrum. Strašne zle to robí na oči. A do toho každú chvíľu zapiští nejaké číslo , ktoré sa zobrazí aj na obrazovke. Číslo ktoré ide k lekárovi. Za tú noc tam moje číslo zazvonilo cca 10-11x.

Zaradia Vás podľa stupňa závažnosti anamnézy do zelenej, žltej, oranžovej a červenej kategórie.

Na obrazovke priebežne píšu časy čakania pre jednotlivé hore uvedené kategórie, ktoré však nie sú reálne.

Doktorka ma vyšetrí, zdravotnícky personál mi zavedie kanilu do žily. Podáva mi pohár na moč a odmerku. Choďte sa vyčúrať. Pýtam sa kam? Opäť do čakárne. Nebolo by na tom nič divné , keby v čakárni nebolo len jedno dámske wc. Neželám vám vidieť ako to wc vyzeralo po pár hodinách. Volám Katku, aby išla so mnou. Smeje sa, čo ti mám podržať hlavu?....:-) A teraz čítajte pozorne........je Vám zle, v ruke máte kanilu o ktorej Vám nikto nepovie, že tá ruka sa môže zohnúť, tak ju držíte celú dobu vystretú. Ja som v tom momente tak nemožná, že prosím Katku, aby mi odopla opasok a dala dole nohavice. Ona sa stále smeje. Idem do kabínky a zisťujem, že ja sa neviem od bolesti zohnúť a ešte si aj držať pohár na cikanie. Otvorím dvere a hovorím jej: „Prosím ťa podržíš mi pohár? V sekunde ju smiech prešiel. Ale nevliezli sme sa do wc, tak ona stojí v chodbičke, skloní sa, aby mi podržala pohár a v tom sa rozletia dvere a vidí nás minimálne ďalších 10 ľudí v čakárni. Fakt  super. Presne toto som potrebovala.

Katka prelieva moč do skúmavky a pýta sa, čo s tým plastovým pohárom?......neviem nepovedali......na umývadle je jeden položený.  Ja ten môj beriem do ambulancie. Sestra mi hovorí, že som ho mohla zahodiť. Nikde však nebolo napísane kam. Opäť ma posielajú do čakárne.

Je mi stále strašne zle. Doktorke som spomenula, že by som si potrebovala niekam ľahnúť.  Odpovie len, že tam si nemám kde ľahnúť.

Posiela ma na sono. Všetky dvere v nemocnici si otváram náramkom. Stojím pred sonom opretá o stenu, lebo si nevládzem ani sadnúť. Vychádza doktorka , berie odo mňa papiere, letmo mi povie, že sa mám vyzliecť do pol pása a zabuchne ma v kabínke. Prichádza za pár minút a udivene na mňa pozerá. „Vy ste ma nepočuli?“ Počula som pani doktorka, ale ja sa nevládzem vyzliecť. A ešte tá blbá kanila. „ To Vás mám vyzliecť ja?“  Tak si vyhrňte aspoň tričko. Počas vyšetrenia sa pýta čo ma trápi . Hovorím jej, že mám cca 2 týždne dozadu diagnostikované žlčníkové kamene, že nález zo sono mám v kabelke. „To ste mali povedať skôr, nech viem kde ich hľadať!“ V duchu si hovorím snáď ich nebude hľadať v hlave.....

Doktorka konštatuje: „Žiadne žlčníkové kamene nemáte, máte ľadvinové.“

Celá zasvinená od gélu odchádzam a neviem čo povedať. Idem za lekárkou tá ma posiela do čakárne. Sadnem si vedľa Katky. Ona na mňa pozerá a hovorí: „Stalo sa ti niečo?“ len sucho odpovedám JA NEMÁM ŽLČNÍKOVÉ KAMENE!!!! V tej chvíli aj napriek tomu, že mám strašné bolesti sme sa obidve začali strašne smiať. Nerehoc sa, lebo nás odtiaľto vyhodia.  Ináč tá čakáreň je celá vtipná , už len to, že cez pol čakárne je veľké sklo za ktorým sedí tá pani zo začiatku, SBS – kár a zdravotníčka a celú dobu sedia tvárou k Vám. Cítite sa ako vo výklade. Viete si predstaviť ako sme pôsobili, keď sme sa začali rehotať? Opäť ma volá lekárka. Vchádzam dnu je tam lekár. Mladý sympaťák, ale neskutočne nervózny stále trasie nohami a obhrýza si nechty. Oblečenie fakt cool ....pekná tepláková súprava hnedej farby a veľké pokreslené tenisky. Neskôr z razítka si čítam, že sekundárny lekár. Je mi ho ľúto, konštatujem že máte toho strašne veľa. Hovorí: „Ani nie, ale je nás málo.“ Vystriedal v službe doktorku.

Podľa mňa veľmi nešťastné toto volanie si ľudí z čakárne do ambulancie. Zakaždým sa lekár musí vrátiť k informáciám o Vás. Zdržuje sa opätovným čítaním si anamnézy. Posiela ma na infúziu. Hovorím si super, snáď tá mi zaberie. Pýtam sa či môže ísť so mnou na infúziu kamarátka, aby som tam nebola vyše hodiny sama. Hovorí, že nie nemôže.

Rýchlo poviem Katke, že idem na infúziu. Zbadám krásne žlté lehátka.......Bože, konečne si ľahnem. Zisťujem, že tie lehátka sú pre ľudí max do 170 cm pravdepodobne. Ľahnem si, nohy mi od členkov trčia z lehátka. Prichádza zdravotník. Hovorí mi nech si ľahnem normálne. Normálne? To je ako? V tom si všimne, že som vyššia než je v kraji zvykom, tak už nič nehovorí. Pripája mi infúziu a ja som šokovaná. Už dávno som nevidela také špinavé pod nechtami. Nemám to rada u mužov, ale u zdravotníka je toto fakt cez čiaru. Bože, kde to som?

Na infúzke ležíme traja. Vzdialenosti medzi lehátkami cca 1,5 metra. Pán vedľa mňa zvracia do sáčku. Bože, ešte tu aj nejakú virózu chytím......chcem ísť domov a zomrieť, je mi fakt na prd.......pozriem sa cez pána vedľa mňa. Na lehátku leží útla žena, tiež zvracia a dosť nahlas stene. Mám chuť plakať. Toto mi fakt nepomáha. Unavená zaspávam. Zobudím sa na divný tlak v žile, pozerám infúzia už netečie. Pozriem sa vedľa, už tam nikto nie je ......Hovorím, haló je tu niekto? Počujem hlasy, ale nikto neprichádza .......po nejakej dobe príde druhý zdravotník, nechty snáď hroznejšie než ten predtým a odpája ma.

Opäť v čakárni. Stále sa mi chce spať a začínam byť strašne hladná. Infúzia vôbec nezabrala. Opäť u lekára. Pýta sa, ako sa cítim. Ležím na lehátku,  prichádza sympatický pán v mojom veku, ktorému v sekunde, keď  príde ku mne zazvoní mobil, vysvetlí nech mu pripravia operačku, že za 20 minút operuje štvrtý apendix v ten večer a piaty pravdepodobne leží na stole a usmeje sa na mňa. Ukazujem mu, že ja nemám slepé črevo viac ako 35 rokov. Priloží si telefón na hruď a hovorí : „Vy nemáte slepé črevo? Pán kolega načo ste ma volali?“ Mladý doktor pozerá na mňa. A ja vysvetľujem, že to má napísané v správe. Chirurg mi zaželá skoré uzdravenie, usmeje sa a odchádza.

Bože, snáď mi nechceli vybrať slepé črevo, ktoré už nemám?

Doktor mi hovorí, že pôjdem na CT a kým budú výsledky z CT pôjdem na ešte jednu infúziu.

Prichádzam na CT. Denne vidím v telke reklamu na Bory, kde milý personál ukladá človeka do CT. Nie, v skutočnosti to takto nebolo. Ľahnite si, zabuchli sa dvere a hotovo.

Niekoľko krát za noc som bola cikať. Cikanie mi robilo neskutočné problémy.

To wc , čistá katastrofa.

Ležím na druhej infúzii je mi zima, únava, bolesti a hlad robia svoje, ale mám pocit, že sa mi konečne uľavuje. Strašne už chcem byť doma. Vo svojej posteli, zdravá.

Aby som nezabudla, počas tej noci Katka spoznáva ľudí čo v čakárni sedia spolu s ňou. Ani mi nechce povedať, že pani čo sedí  vedľa nás je tam 12 hodín.

Počas tej noci niekoľko ľudí odišlo nahnevaných preč, lebo ich vôbec neriešili a čakali tam niekoľko hodín. Napríklad pani s tlakom cez 200.  Apropo môjmu zvýšenému tlaku sa nikto nevenoval.

Jedna pani odišla na Krámare a odtiaľ sa vrátila naspäť, že tam jej povedali, že zo Záhoria spádovo patrí pod Bory. Na parádu toto.

CT neukázalo kamene v ľadvinách. Potvrdilo žlčníkové kamene.  

Doktor v správe píše, že mám vyhľadať urológa. Urológ následne v pondelok konštatuje, že načo som tam, keď CT neukázalo kamene. Tak ja som z toho jeleň už. Ja teda vlastne ani neviem, čo mi bolo.

Odchádzame.  Je ráno 2,30hod. Pozerám na parkovisku na stojan prvá hodina parkovania zadarmo, následne každá začatá hodina 3€. Bože, to bude iná pálka za tých 9 hodín. Našťastie im tento systém ešte nefungoval.

Odchádzame domov, Katka hovorí poďme si dať aspoň na pumpu bagetu, lebo od hladu ani nezaspím. Sedíme v aute, každá so svojimi myšlienkami a v tom hovorím:“ Bože, dúfam, že ma z tej majonézy  v bagete nechytí žlčníkový záchvat.“ Smiech. Bory urgent by som už druhý krát nedala.

Možno ambulancie sú v tejto nemocnici super špičkové neviem to posúdiť, ale urgent je pre človeka s bolesťami jedna veľká katastrofa.

Zaspávam, konečne doma, zrazu mi zvoní mobil.....7 hodín ráno, mama....plače.....“Klaudi prosím .......prosím.....zober ma z domova domov.“ Ale to je už iný príbeh ....ten Vám rozpoviem inokedy.