Pre mňa to nie sú utečenci ale tváre žien a detí

Vždy, keď môžem vybehnem aspoň na pár hodín na železničnú stanicu v Košiciach, pomôcť ako sa dá. Zväčša večer medzi ôsmou a dvanástou v noci. Nie raz sa mi stalo, že som tam prišla a chvíľu sa mi zdalo, že je tam viac dobrovoľníkov ako Ukrajincov, aspoň kým príde najbližší autobus z hranice ... Aj tak sa často nezastaviím.

So ženami, kupujem miestenky, "naháňame" správne vlaky, správne vozne  ..., ak nerozumiem, pýtam sa ďalších dobrovoľníkov ... Pomáham vláčiť batožiny po schodoch a ak treba rozdávam objatia. Kvôli týmto ženám, tam budem chodiť aj naďalej. Kvôli každej jednej, čo usadím na vlak.

Ženy sa držia, musia, nie je čas rozmýšľať, nad tým čo sa deje, čo bude ďalej. ešte nie. V pamäti mi ostávajú tváre mnohých žien, unavené aj vďačné za každú pomoc. Ja precitlivelá to zatiaľ dávam. ( Možno je to aj tým, že som na stanici. V neďalekom Hot spote, je vraj stále plno malých detí, tehotrných žien . )  No včera som mala na mále ...

Okolo desiatej večer došla na stanicu mama s dvoma chlapcami, zrejme z hranice s autobusom. Kým im vyložili kufor, museli riadne zamrznúť, fúkalo, bolo - 4 °C pod nulou. Jeden z dobrovoľníkov šiel pomáhať pani s kúpou lístka, na vlak za 2 alebo 4 hodiny. Prvé, čo ma poprosila, aby som chlapcov odviedla do tepla. Mohli mať 4 a 8 rokov, mladší si šľiapal na deku, do ktorej bol zabalený. Pomaličky som ich viedla  do čakárne pre mamy s deťmi na poschodí.

Dievčatá, to čo som videla v tvárach tých chlapcov, na mňa tak doľahlo. V očiach mali tak obrovský smútok  a akúsi rezignáciu ... Zamrznutí boli, unavení a zrazu tak dospelí... . Starší sa tak staral vzorne o mladšieho. Aj teraz plačem, keď si ich predstavím .... 

Už som nestihla počkať na príchod mamy, hneď sa ich ujala pani, čo tam už bola. Mňa dole čakala mama s dvoma dcérami, brala som ju k nám domov, vyspať sa na jednu noc. A ešte sme tam všetci riešili Prahu, to je v noci problém .... A nad ráno, premýšľam, že som ešte mala ostať s chlapcami, nie nedá sa pomôcť všetkým ...

Dnes si doma overujem, či je možné párkrát do týždňa vziať niekoho na jednu noc prespať k nám. Máme voľnú izbu, aj postele, len susedí s dcérinou. Ráno jej treba ísť do školy, je to náročnejšie ak niekoho privediem uprostred  noci. Asi ja rozchodím, že mám doma chaos, myslím, ten svoj, horšie moji dvaja ťažkí introverti prítomnosť cudzích ľudí... Uvidíme.

Dievčatá, ak môžete niekoho ubytovať na jednu noc, stačí sa zastaviť na železničnej stanici v Košiciach, v Bratislave vo večerných hodinách, určite vám radi niekoho "pribalia". Ideálne by bolo, ak by ste ich na druhý deň vedeli doviezť, alebo aspoň nasmerovať znova na vlak. Tí ľudia sa potrebujú po dlhej ceste na chvíľu nadýchnúť, vyspať, zohriať aby mohli pokračovať ďalej.

Ja budem pokračovať minimálne vo svojich večerných službách na stanici, stojí mi to za každý  smutno - vďačný úsmev ... Verím, dúfam, že posúvam ďalej aspoň malú nádej pre tie ženy a deti, že dobro ešte nevymrelo. A na rovinu, som sebecká, je to pre mňa lepšie, ako doma sledovať správy, z toho som vo väčšom strese. A snažím sa brať ohľad aj na svoje zdravie, nemá okolo dvadsať rokov, ako väčšina dobrovoľníkov na stanici. A ako mladí chalani včera poznamenali, ani do fitka im netreba chodiť, u mňa je to podobne, zrazu chudnem. To len ak by ste potrebovali argument, prečo skúsiť pomáhať, kdekoľvek. Stačí sa prihlásiť napríklad len v tomto dotazníku, (pomáhať môžete aj z dobu, telefonicky), alebo prísť rovno na železničnú stanicu do Košíc či Bratislavy.