Bláznivý román č.29

Prečo telefón vždy zvoní vtedy, keď sa to človeku najmenej hodí, pomyslela si, keď ju voda zmiešaná so šampónom začala štípať v očiach. Nevedela čo skôr, opláchnuť vlasy, alebo bežať rovno k telefónu. Telefón nakoniec zvíťazil. Od sprchy až do obývačky sa za ňou tiahla mokro-penová stopa. Náhlivo zdvihla slúchadlo.
„Prosím“, ozvala sa hlasom plným obáv ale aj očakávania.
„Simi, súrne potrebujem zohnať Izabelu!“ počula na druhom konci Romanov hlas. „A prosím, nezačni na mňa kričať, ja vážne nemôžem za to, čo jej urobil Erik.“
„Tak to je vrchol“, mala už na jazyku, ale keď počula ľútosť a obavy v Romanovom hlase, prehltla tie slová a len si vzdychla.
„No, to nie si sám. Okrem mňa a teba ju hľadá leasingovka kvôli autu, keďže firma ho prestala platiť; banka kvôli kreditnej karte, ktorú jej firma zablokovala; mobilný operátor,..... No je nás skrátka dosť, čo by sme radi vedeli, kde je“, odpovedala Simona napoly nahnevane, napoly ustarane.
„Začala som ju hľadať, len čo som sa dozvedela, čo sa stalo a ona mi nedvíhala telefón. Prvé, čo mi napadlo bolo, že pôjde k tete. Je odcestovaná na dlhšiu dobu a jej prepychová vila je prázdna. Keď som tam dorazila, dvere boli prelepené policajnou páskou a susedia tvrdili, že odtiaľ vyhodili nejakú otrhanú bezdomovkyňu. Ale podľa popisu to mohla pokojne byť aj Iza.“
V telefóne ostalo ticho. „Roman, si ešte tam?“ „Áno, len rozmýšľam. Nešla by si so mnou sa tam pozrieť ešte raz? Možno niekto videl, ktorým smerom sa tá údajná bezdomovkyňa pobrala a mohli by sme skúsiť trocha snoriť po okolí. Vieš, ja mám pre ňu jeden návrh, ponuku, ktorá by jej mohla padnúť vhod v tejto situácii. Ale to ti poviem až cestou. Tak o 15 minút môžem byť u teba, čo ty na to?“ „Daj mi 30, bola som v sprche, keď si zavolal, vlasy mám ešte plné šampónu – a oči tiež.“
Bola by jej stačila aj tá štvrťhodinka, ale potrebovala čas porozmýšľať. Čo asi chce Roman ponúknuť Izabele. Už zase budú musieť súperiť. Bola celkom rada, keď jej v nemocnici Roman vysvetlil, že medzi ním a Izabelou nikdy nebol iný, ako kolegiálno-kamarátsky vzťah. Teraz to ale celkom tak nevyzerá. Nie je ten záujem a starosť o Izabelu predsa len trochu nadštandardná, ak by išlo len o kolegov? Začala si na predstavu Romana po svojom boku už celkom zvykať a teraz.......
Kým prišiel, stihla dať do poriadku nielen svoje vlasy, ale aj stopy, ktoré zanechala v obývačke a keď zazvonil, stála už pri dverách kompletne vychystaná v pohodlných topánkach, lebo to vyzeralo na dlhšiu „prechádzku“. Cestou v aute začal Roman rozprávať.
„Erik mi hodil na krk všetky Izabeline projekty, čo sa samozrejme dalo očakávať, nebude predsa robiť sám, keď má na to ľudí! Lenže ja zúfalo nestíham, mám dosť rozrobených svojich. Samozrejme, Erik o tom nechce ani počuť. Tak som si myslel, že Izabela by mohla na tých projektoch ďalej robiť – doma. Posúvala by ich mne a ja by som to predkladal Erikovi. Práca na doma by sa jej mohla hodiť, teraz keď čaká.“
„Na čo čaká?“, spýtala sa udivene Simona.
„Je predsa tehotná, chceš mi povedať, že ty o tom nevieš?“ – takmer sa zakoktal Roman.
„No už len toto jej chýbalo,“ vykĺzla Simone prvá úprimná reakcia.
Medzitým dorazili na miesto. Pri tetinej vile, okrášlenej policajnou pečaťou stála tento krát aj hliadka.
„Dobrý deň,“ pozdravila Simona policajta „ tento dom patrí mojej tete a ja jej mám občas hodiť naň očko, kým tu nie je. Môžete mi povedať, prečo je zapečatený. Čo sa tu stalo, niekto ju vykradol?“
„To veru neviem, to by musela posúdiť vaša teta. Dostali sme od susedov hlásenie, že v dome sa niekto pohybuje, bolo im to divné, lebo vedeli, že je na dlhšie odcestovaná. Prišli sme to overiť a našli sme tu takú špinavú bezdomovkyňu. Vyviedli sme ju z domu a chceli sme ju predviesť na stanicu na výsluch, ale kým sme zapečatili dom, zmizla.“
Simona vytiahla Izabelinu fotku. „Bola to táto?“
Policajt sa pozrel a pokýval hlavou. „Ťažko povedať, táto je ozaj fešanda – a tuším sa na vás aj podobá. Tá osoba bola ufúľaná, vlasy mala strapaté, plné pavučín, kruhy pod očami, žiaden make-up. Ale – mohla to byť ona.“
„Hovoríte, že vám zmizla? Ani náhodu ste nevideli, ktorým smerom?“ – zapojil sa do rozhovoru Roman.
„Nooo, pozrite sa mladý muž! Okrem toho, že vôbec netuším, čo je vás do toho, až tak veľa možností zase nemala. Dole ulicou by sa dostala do stredu mesta a tam by už z ďaleka „kričala“ pri tom, ako vyzerala. Hore ulicou sa dostanete do lesoparku – ja byť bezdomovec, tak idem tam,“ mierne podráždeným hlasom odvrkol policajt.
Roman sa už nadychoval, že mu niečo povie, ale Simona ho len potiahla za rukáv, poďakovala sa policajtovi za ochotu a už ťahala Romana späť do auta.
„Tu sa už viacej nedozvieme,“ upokojovala ho v aute. „A myslím si, že nám dal dobrý tip, s tým lesoparkom. Štartuj, ideme tam.“
Len čo prešli popod mohutný červený železničný most, dostali sa na parkovisko.
„Tu to odstav, nebudeme riskovať, že nás budú naháňať policajti, ďalej sa bez špeciálneho povolenia autom nesmie.“
Bola rada, že si obula pohodlné tenisky – ako keby tušila, kam ich stopa zavedie. Vykročili chodníkom, ktorý od parkoviska viedol do lesa, keď tu zrazu zarazene zastali a pozreli jeden na druhého.
„Vidíš to isté čo ja?“ – spýtal sa neveriaco Roman. Simona sa nechcela blamovať a pre istotu odpovedala „Neviem, a ty čo vidíš?“
„Že by kocúra v čižmách?“ – sám neveril, že to povedal nahlas. Jediný pohľad na Simonu mu potvrdil, že vidí to isté.
Nemali ani čas, začať sa tomu čudovať, lebo kocúr už na nich mával svojím opereným klobúkom ako by ich volal k sebe. Ani sami nevedeli prečo, ale vykročili smerom k nemu.......