Bláznivý román časť 3.

Cez dvere sa okolo postavy pretĺka dovnútra jasné, poobedné svetlo. Slnko už vystúpilo vysoko na oblohu a ona iba žmúrila oči, aby zistila kto je tá záhadná postava. Áno, je to ona. Jej mama. Rozoznala tie nezábudkové oči, hoci na jej tvári pribudla nejedna vráska. Je to mama, avšak akoby sa premenila na dobrú, čarovnú babičku. Je až neuveriteľné, aký pokoj šírili teplé ruky tejto ožiarenej osoby, keď prešli Izabele po líci. Cítila, ako rozotreli jej horúce slzy a opäť sa cítila ako to malé dievčatko.
"mamička" pretisla cez zuby pomedzi vzlyky
-neplač dievčatko, máme iba chvíľu- povedala starenka pokojne, tíšivo.
"akú chvíľu? Celý život! Už ťa nikdy nenechám odísť!" náhlivo zo seba vychŕlila Izabel.

Posadila sa na tvrdú lavicu a dlaňami obkrúžila šálku s voňavým kakaom. Ako dlho ho už nepila? Od vtedy. Akoby kakao mohlo za jej stratu, akoby kvôli nemu nemohla zostať so svojou milovanou mamičkou. A teraz si tu stojí, nádherne teplé a jeho vôňu je určite cítiť bez mála až na koniec tohoto čarovného lesa. Prediera sa jej nosom a jatrí spomienky. Sedávala na tejto lavici a sledovala svoju mamu s akou láskou chystá raňajky. Až jedného dňa, keď sa ráno zobudila, sedela na prázdnej lavici a už necítila ani vôňu kakaa, ani čerstvého pečiva a ani maminho levanduľového šampónu, po ktorom jej vlasy voňali akoby bola akási víla. Nikdy si taký nekúpila, akoby ju spomienky na mamu boleli.

"mami, čo sa to stalo? Som mŕtva?" prebrala sa Izabel zo sledu myšlienok.
-dievčatko moje, aká si krásna. Vždy som vedela, že budeš veľmi krásna. A tie šaty ti veľmi pristanú" usmieva sa starenka.
Izabel kútikom oka nahliadne do zrkadla ktoré visí na stene na konci lavice. Neverí svojim očiam. Má na sebe svoje svadobné šaty, vtedy, keď si brala Martina a myslela si, že to bude na veky. Ani vlasy už nemá celé strapaté, po zbytkoch líčenia ani stopy. Je iba krásna.
"tak veľmi som chcela, aby si stála pri mne. Bol to krásny deň, mamička. Potrebovala som ťa, ale už dávno som sa naučila neplakať" a po lícach sa jej opäť kotúľajú obrovské slzy.
-vždy som stála pri tebe, Izabel a vždy aj budem. Len sa musíš na svet lepšie prizrieť, aby ti ukázal všetky svoje tajomstvá. A teraz si odpi z kakaa, pripravila som ho pre teba. Kým je teplé, na rozhovory bude času dosť-

Izabel leží na lavici, zo sna ju prebral až večerný chlad. Náhlivo pozrie na svoje oblečenie- pyžamo a na stôl, kde leží už iba prázdna šálka.
"mamaaaaaaa" začne usedavo plakať. "kam si mi zase odišla?"
No odpoveď nepočuť....