Malá zlodejka

Ako som už spomínala v predchádzajúcej poviedke (Ako som rodila), moje tehotenstvo bolo akési podivné, plne nepokoja a hyper-aktívnosti. Nuž, výsledok tohto tehotenstva, Kamilka... sa veľmi podala na priebeh tehotenstva. Dieťa živé, neposedné a veľmi, veľmi zvedavé. Neraz nás jej neposednosť priviedla do značne bizárnych situácií. Určite budete namietať, že každé dieťa je živé, ale "živosť" mojej dcérky ma niekedy stavala na pokraj trpezlivosti, že som nevedela, či sa smiať, hysterický jačať, alebo si trhať vlasy.

Február „2005“, mimoriadne studený, nás presvedčil o tom, že zima si svoje neodpustí. Moja ratoliestka, vtom čase už pätnásť mesačná, sa tmolila po byte a "zháňala". Začala byť nepokojná, lebo dva dni nebola vonku, kvôli bohatej snehovej nádielke, ktorú nestíhali technické služby mesta z chodníkov očistiť. Doobedie sme sa zabavili pri varení. Len tak mimochodom, popri varení som sa pravidelne zúčastňovala koncertu mladého, neúnavného a hlavne hlučného bubeníka. Všetky hrnce vždy skončili rozložené na podlahe a drevená varecha, bola najobľúbenejší nástroj môjho "talentu" (Ešte že máme hluchú susedu ). Poobedie, klasika. Pospala si, ale vstala nervózna a nepokojná. Keďže som už poznala tieto jej nálady, strávila som ďalšie dve hodiny behaním po byte, za ňou, pretože moje "dietko" si hľadalo zábavku. Ja viem, dieťa sa potrebuje hrať, ale tomu môjmu, obyčajné hračky nič nehovorili. Nezaujímali ju. Hry mojej Kamilky skôr pripomínali "Kamikadze". Neustále niekde visela, niekam sa štverala.
Najlepším priateľom, boli nožnice, alebo nôž. Záviselo to od toho, čo sa jej podarilo uchmatnúť. Myslím, že za stratégiu "obrany" okien (sme na šiestom poschodí), či rozpálenej rúry počas pečenia, by sa nemusel hanbiť ani sám generál Wellington. To, že si niečo sústavne pchala do nosa, či ucha, sme pomaly brali ako samozrejmosť. Prestala som sa pozastavovať nad tým, že sa pokúšala konzumovať, nekonzumovateľné (mydlo, pavúk a pod.), že "dbala" na svoju osobnú hygienu, takže sa umývala v záchodovej mise, alebo ju naopak čistila zubnou kefkou. Podobne kuriozity, ma už nevyvádzali z miery, ostala som imúnna.
V to poobedie som nakoniec vzdala, úlohu strážneho psa. Nebolo s ňou na vydržanie. Potrebovala ísť na vzduch, sneh-ne sneh. Obliekla som ju do overalu, posadila do športového kočíka a poďme ho do ulíc. Čerstvý vzduch pôsobil blahodárne, zima nás vyštípala a dieťa sa upokojilo. Pravdepodobne jej mrazivý vzduch spomalil krvný obeh a tým aj aktivitu mozgu.Našťastie pre mňa,bola som vyšťavená. Pri spiatočnej ceste sme sa zastavili v Bipe (predajňa drogérie). Nakúpili sme hygienické potreby. V tomto období, hlavne zubné kefky. Stačila chvíľka nepozornosti a kefka skončila, ako kefa na čistenie toalety.

Zo zamyslenia ma vytrhlo, až zvonenie elektronických dvier. Bezpečnostný, automatický "kontrolór" zaznamenal neplatený tovar. Prekvapene som sa vrátila, vyložila svoj nákup a podala predavačke pokladničný blok. Skontrolovala si položky, skonštatovala: "Je to poriadku" a šli sme opäť k dverám. Senzor zavrieskal, čo nás zase priviedlo k pokladni.
"Vyložte dieťa!" poslúchla som, úplne pokojná. Pracovníčka drogérie prezrela kočík, opätovne môj nákup, zaševelila po druhý krát:"V poriadku" a znovu k východu. Ale beda! Len čo sme sa priblížili, rozozvučal sa alarm. Cúvla som aj s kočíkom, ale predavačka len mávla rukou.
"Niekedy sa to stáva. Niektoré výrobky, hlavne tie zahraničné...majú bezpečnostný prvok aj vo vnútri výrobku, naša pokladňa ich nedokáže pretlmočiť."
S úsmevom vysvetľovala a už sme boli vonku. Vydýchla som si, lebo to začínalo byť nepríjemné. Po návrate domov som položila nákup, zložila kočík a začala vyzliekať Kamilku. Vtedy som zažila otras. Ako som rozopla zimný overal, tak mi k nohám vypadla ružová krabička. Vytreštila som oči na "inkriminovaný predmet" a roztrasená ho zodvihla. Boli to umelohmotné nechty. Neverila som vlastným očiam. Veľmi pekne zabalené, v ružovom, maľovanom obale. Pokľakla som si k mojej dcére.
"Kamilka toto je čo?!" Prísne som na ňu vyrukovala. Nevinne na mňa vykúzlila úsmev a s rozžiarenými očami, plnými nadšenia, zvolala: "Čeče". Onemela som od úžasu a predstavila si dôsledky.

"Šikovnica" rozopla overal, strčila si tam tie nechty, zapla overal. Keby nám ich boli pri pokladni našli...už by som mala na krku, obžalobu z krádeže. Veď kto by uveril, že pätnásť-mesačné dieťa zaujímajú umelohmotné nechty. Alebo že ma vôbec toľko rozumu ich schovať? (Kamery tam zrejme neboli, inak by sme neprešli). Až ma zamrazilo. Darmo som jej vysvetľovala, že to sa nesmie, že to nie je naše, že sa nesmú brať veci bez zaplatenia, že sa nesmie brať niečo, čo nie je naše. Urazená sa odula, zopakovala svoje "Čeče" a považovala náš rozhovor za ukončený.
Prešli asi dva týždne,už som aj pozabudla na túto príhodu a zase sme nakupovali. Tentokrát v Bille. Povykladala som veci na bežiaci pás, prichystala si peňaženku a zbežne preletela očami po nákupe, aj po Kamilke. Takmer mi vypadli z jamôk. Môj "génius" vyškerený, ako orech, si pohodlne trónil v kočíku a držal medzi nohami dvojlitrovú fľašu vína. Nevedela som, či sa smiať, ale ju začať hrešiť. Vyzeralo to veľmi komický.
Jemne som jej vzala víno a položila ho bokom na regál. Gánila na mňa celou cestou a neustále omieľala "Čeče moje". Situácia doma sa zopakovala. Všetci sme sa jej snažili vysvetliť, že to je "Kako", ale ona si zase zahundrala "Čeče moje" a pre ňu to skončilo. Následné v krátkom čase, sme domov "doniesli" ďalšie "čeče". Tentokrát to boli gumičky do vlasov.
Keďže sa dohováranie aj vysvetľovanie minulo účinkom, zaviedli sme zvláštny "preventívny" rituál, tesne pred prechodom k pokladni:
-Vyložiť dieťa z kočíka!
-Vyzliecť z bundy!
-Prezrieť všetko! (Jej otec podotkol, že aj „telesne dutiny“. Skontrolovať, či si nenapchala nejaké náušnice do nosa.)
-Pretriasť vrecká!
-Obliecť dieťa!
-Zviazať ruky ! (Robím si žarty, bez zväzovania.)
-Ak je všetko "čisté", ísť cez pokladňu!
Priznávam, že sme vyzerali nanajvýš čudne, ale inak sa nedalo. Nebolo možné ju presvedčiť, že je to niečo, čo je veľmi zlé a čo sa nepatrí.
Nech som však dávala pozor akokoľvek, nie vždy sa mi môjho kleptomana (Začala som sa vážne uvažovať o tom, či náhodou netrpí touto psychickou poruchou), podarilo ustrážiť.
Pri jednej, každodennej prechádzke tržnicou sa prudko rozkašľala. Hneď som k nej priskočila spredu, pretože mi sedela chrbtom. V jednej ruke držala veľkú mrkvu, druhou si pchala zeleninu do úst, takže jej trčala len vňať a začalo ju napínať. Bleskurýchle som jej vytiahla všetko, čo si napchala až do krku.

"Čo to robíš Kamilka? Však sa zadusíš!" fľochla na mňa urazeným pohľadom. Uslzená od napínania, natiahla ruku za mrkvou "Papať ja!". Rozrehotala som sa, pretože bolo zbytočné ju hrešiť.
Po udalostiach na tržnici a po letnej dovolenke v Turecku, keď sme si do hotela "premiestnili" malú pištoľ a mucholapku (To skutočne netuším, kde „čmajzla“ , nikde som nič také nevidela.) som si vytrénovala "reflexy" natoľko, že som ju dokázala odhadnúť aj pohľadom. Vždy, keď sa niečo pokúšala "lopnúť" oči jej tak zvláštne, naradostené žiarili.

Po určitom čase, ako sa jej "Kleptománia" samovoľne začala, tak aj skončila. Zrejme vyzrela a pochopila význam slová „zlé“. Mala tri roky, začala chodiť do škôlky a akoby sa to nikdy neudialo. Viac nič neukradla. Konečne som si vydýchla. Kamilka začala vzdialene pripomínať obyčajne dieťa, s obyčajnými záujmami. Až do jedného, pekného, májového dňa. Niekto klopal na dvere nášho bytu. Pripadalo mi to zvláštne. Normálne, každá návšteva zvoní. Išla som otvoriť, zvedavá, kto to môže byť a takmer padla na zadok. Vo dverách stál môj "Postrach Denis". Nedosiahla na zvonček, tak klopala.
"Ahoj mami. Už som doma. Som trafila!" hrdo sa naradostená, pochválila. Od toho dňa sme s mojím "výkvetom" prechádzali ďalšou fázou "zdravého detského vývoja". Dalo by sa to pomenovať mnohými výrazmi. Avšak najvýstižnejšie...syndróm "Lesie sa vracia domov", ale o tom zase niekedy nabudúce.