Alebo ako škola pripravuje na život 
Snažíme sa naše dieťa viesť od malička k pravdovravnosti. Síce ma to občas dostáva do morálnej dilémy, ale aj tak sa mi to zdá jednoduchšie. Radšej pravdu, ako si pamätať všetky výhovorky a kľučky.
Syn dospel a tak sme sa dohodli, že ospravedlnenky do školy si už píše sám. Zneužívania sa nebojím, lebo vie, že keď je niečo nutné z jeho pohľadu, tak to chápeme a ak je to len trochu možné tolerujeme, respektíve podržíme v rozhodnutí.
Tiež ho podporujeme v istých pracovných návykoch a tak už dlhšie chodí na brigády. A niektoré podniky to berú celkom vážne, je potrebné sa zúčastniť aj rôznych školení. Keď prišlo na ospravedlnenku, tak pravdivo napísal, že účasť na školení ochrany pri práci. No žiaľ, táto ospravedlnka (netuším prečo 
) v škole neprešla. Takže konštatoval, že odteraz má prácu s ospravedlnenkami zjednodušenú - všade napíše "rodinné dôvody" a basta.
Tak som si spomenula na môjho spolužiaka pred viac ako 30 rokmi. Bola skúška, na ktorú sme všetci chodili s "externými pamäťami". Profesor, ktorý to skúšal pohorel, keď jeden rok vyhádzal pol ročníka od štátnic - tak sa prispôsobil. Mali sme však spolužiaka, ktorý trval na tom, že on všetky príklady naozaj vypočíta. Celá skupina mala dávno písomky napísane, davno odkontrolované, známky zapísané. Len on počítal a počítal. Nakoniec dostal 2 s komentárom skúšajúceho, ktorý by sa dal tuším sekať do kameňa: "Pauer, Pauer, s poctivosťou v tomto svete ďaleko nezájdete" Priznám sa, že veru bolo v mojom živote viac situácii, keď som si na túto vetu spomenula....
Nebudem sa tu zamýšľať nad tým, či treba vždy pravdu, na iné som si spomenula. Na gympli prišiel spolužiak s ospravedlnenkou, kde bolo vysvetlené, že bol zbere ľuľka zemiakového. To už nezvládla ani naša učiteľka a smiala sa:)))
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mňa v súvislosti s týmto napadla vlastná skúsenosť (niet nad vlastné skúsenosti) z čias štúdií. Nie vždy je treba vravieť pravdu. Záleží na tom, kedy a komu 
.
Na VŠ som letela zo skúšky ako handra, keď som si dovolila pani docentke politických vied povedať, že pravdu je vždy dôležité povedať 
.
Hm....a čo takí partizán, keď ho zajali fašisti a pýtali sa, kde sú ostatní? Ako by bolo všetko dopadlo, keby pravdu povedal...haaa???!!!! Alebo iný príklad...poviete na smrť chorému, že umiera, keď viete, že by to psychicky nezvládol? Choďte a doučte sa!
A tak sa učím celý zvyšok života 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tých partizánov beriem ... OK.
Ale to na smrť chorému .... s tým nesúhlasím. Ale však v podstate všetci od narodenia umierame. Čo je na tom tak zložité? Podľa mňa sú na tom vždy horšie vždy tí pozostalí. Mne keď zomierala babka, tak sme jej nehovorili, že to s ňou moc moc zlé. Ona to vedela, ja som to vedela. Ona o tom chcela aj hovoriť, ale ja som to zahovárala. Bola to skôr ochrana mňa a nie jej pred tou skutočnosťou.
A nejak som zvážnela ten blog - Daška sorry.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Zvážnela ale napísala si pravdu. Ono nie vždy sa oplatí hovoriť pravdu ... taká milosrdná lož je niekedy viac ako pravda do očí. Je tomu práve štrnásť rokov, mala som v onkologickom ústave neter... 27 rokov, 2 ročnú dcérku a ... Hovor pravdu aj keď s ňou sa o chorobe dalo rozprávať. Ale ako rana z čistého neba nám zomrela moja mama teda jej babička a vtedy buď múdry a rozprávaj. Nedozvedela sa čo sa stalo, nik nemal odvahu jej to povedať aj ked sa vypytovala prečo jej nedvíha telefón, prečo jej nezatelefouje...isto niečo vycítila ale na to sa neopýtala. Len my všetci sme klamali, že babka asi nepočula... a babčka si ju presne o 14 dní ešte aj na hodinu zobrala za sebou. To bol môj najhorší január v mojom živote a plný klamstva... a to nepíšem ako sa klamalo tomu malému slniečku keď sa pýtalo "volať mame"...
. Myslím, že môžeš chcieť ale život to prinesie ináč.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Len tri pravdy sú v živote - moja, tvoja a tá skutočná. No a potom pravda má dve príchute - stráviteľnú a nestráviteľnú. Závisí od tráviaceho traktu, ktorý máme pred sebou. Čo jeden strávi v pohode, druhý stráviť nedokáže... 
To je asi to umenie žiť.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Opriem sa o tú pamätnú vetu.
A je to škoda!
Veď častokrát si tie ospravedlnenky z "rodinných dôvodov" dávame úplne zbytočne. Bojíme sa, čoby na to druhá strana povedala. V situáciách, kedy by tá pravda nebola dobrá byť ticho. Nuž ale nie vždy sa dá byť ticho
.