Toto je môj prvý príspevok sem, rada Vás čítam, naničmamky, ale sama nepíšem, lebo ani neviem, kde začať a keď sa rozpíšem, asi ma nikto nezastaví. Asi by všetky moje príspevky patrili len do jednej kategórie a to práve tejto, takže asi tušíte, že nie som spokojná s mojim - ani neviem, ako ho nazvať, ako partnera, priateľa, druha, polovičku, drahého ho už dávno nevnímam - dajme len otcom mojich detí (ďalej len OMD). Ale poďme k veci - k tej najčerstvejšej, čo ma nahnevala. Viete čo, vedela by som to krásne dopodrobna rozpísať, ale mám málo času - preto len stručne - Prečo len mám takého neochotného OMD? Bývame mimo BA, ale môj OMD tam chodí do práce. Moji rodičia odišli na dovolenku, takže tam je teraz prázdny byt a môj OMD sa tam občas ide učiť na skúšky - to aby mal od nás kľud - voľakedy ma aj to vedelo rozčúliť, ale teraz som rada, ak je tam. No a keďže už je tam, napísala som mu SMS (zas aby som ho náhodou nevyrušila), že by mohol poliať kvety, stačí len tie na balkóne alebo aspoň vybrať schránku, nech nie je preplnená. No a hádajte - urobil to? Nielenže ho ani nenapadne mi odpísať, na to som zvyknutá, ale samozrejme má na to vždy nejakú odpoveď, či opodstatnenú alebo nie, to by sme sa my dvaja nadiskutovali, ale toto sa deje stále keď hocičo chcem a to od neho niečo chcem už len tak raz za týždeň. Proste mám pocit, že pre mňa už dávno nič neurobil a to rátam, že pre mňa je aj to, keď je to vlastne aj pre neho alebo pre celú rodinu, môj OMD má proste pocit, že ho stále s niečim obťažujem, Neviem, či dobre robím, že sem píšem, lebo ak niekto zareaguje, budem písať ďalej a moje sťažovanie bude nekonečné...
...milá Katarínka, aj ja žijem vo vzťahu už roky, je to ako poistka pre krízové situácie - slabo povedané. Vyzerá to, že dieťa aj problémy nás zbližujú a ťažko mi radiť v situácii, keď je to naopak. Viem len že vzdialenosť a krátkodobé odlúčenie osvieži akýkoľvek vzťah. Nesedí mi na tom čo píšeš, že neprejavúje iniciatívu a ty aj deti ste mu ľahostajní aj keď tú iniciatívu prevezmeš ty, je mu to nevhod... Takto sa správajú nezrelé osobnosti, ktoré nie sú schopné zodpovednosti, ale otec rodiny...
Pokojne sa nám vyžaluj, možno čas vyrieši veľa vecí a možno ti niektorá poradí ako na to...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Milá Mira-Mária aj Kamila, ďakujem. Musím to trochu opraviť, on nie je až taký zlý, ako to vyzerá, on je vlastne skvelý otec našim dvom synom, vie sa o nich postarať, blázniť sa s nimi až tak, že ich neviem ukľudniť, často si sám zoberie Lukáška (9mes.) na ruky, aby som mohla napr. druhého - Ľuborka ráno vychystať do škôlky, i keď aj vtedy mne sa zdá, že to nie je nutné, veď malý môže byť v postielke, ohrádke, ... a on zatiaľ môže urobiť iné veci, ktoré musím takto ja potom. Problém je v tom, že on sám určuje, čo vlastne a kedy a či pomôže, proste nemôžem ho osloviť s ničím, lebo v tom momente sa cíti byť tlačený, "buzerovaný" ako on hovorí. Jednoznačne neviem, ako na neho, nevieme komunikovať - to mi je už dlho jasné. Vždy keď sa o niečom bavíme, mám pocit, že ja o voze, on o koze. To odlúčenie - to bude u nás nutné - o tom som presvedčená, ale krátkodobé určite nepomôže. To už mám vyskúšané. OMD odíde - problémy sú preč, spolieham sa sama na seba, som šťastná - OMD príde - problémy sa vrátia - zlú náladu máme obaja, my sa ani nevítame, nepobozkáme, už sa ani nepamätám, kedy sme sa na seba usmiali alebo spolu na niečom zasmiali. Ja som veľmi citlivá, ba čím ďalej, tým precitlivenejšia...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ešte doplním - citlivá neznamená, že som anjel a neviem vrieskať...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Katarinka, skúsili ste sa už tak úprime porozprávať? Povedať mu , čo naozaj cítiš a veci ktoré Ťa trápia? Ale pozor, nie formou výčitiek, lebo to ho môže automaticky naštartovať do polohy negativizmu a nič nevyriešite. Skús hovoriť len v prvej osobe a o svojich pocitoch, nerozoberaj a nekritizuj jeho správanie, aj keď podľa Tvojho opisu priateľovho správania sa , by si na to mala nárok:-/
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
renka, samozrejme skúšala, len asi nikdy nie je vhodný čas, lebo on vždy niečo robí (pred telkou, počítačom, číta, hrá sa s deťmi, sedí na záchode alebo je unavený a ja sa cítim, dáva mi to aj najavo, že ho vyrušujem), už sme asi v štádiu, že ho otravuje už len keď ho oslovím. Ale musím ho pochváliť, že párkrát už dokonca vypočul celú vetu, lenže on stále nechápe, čo mi je a vraj si tie pocity vyrábam sama. Nechápe, čo ma vlastne trápi ani keď mu to po lopatisticky poveiem, už som spomínala, že ja o voze on o koze.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No keby ja som momentálne mala robiť, čo sa mne páči, tak si ľahnem do postele, vezmem zopár kníh a podľa možnosti z nej ani nevyleziem. 
, ako by my bolo dobre.
O deti by som sa starala, len keby som mala na nich náladu, variť by som varila, len keby sa mi náhodou chcelo ...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
To len moje mierne zúfalstvo, nutne potrebujem dovolenku, reaguje na názor, že otec pomáha len keď ma na to náladu, alebo mu to vyhovuje.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Je to velmi tazke - v takom vztahu, kde sa dvaja odcudzili. Tiez sme mali take obdobia a nebolo to nic moc. Najhorsie je prelomit ten zacarovany kruh a necakat, ze ten druhy urobi ten prvy krok. Ak si precitas viacere starsie prispevky v tejto rubrike, zestis, ze vlastne vsetky bojujeme na fronte domacnost a pomoc v nej s nasimi drahymi polovickami. Kazda ako vie a podla toho, co ma doma za "chlapa". Lebo na kazdeho plati nieco ine. Ale je nas vela takych (vratane mna), kde plati dobre slovo, usmev (aj ked by som najradsej vrieskala a plakala) a hlavne - chvalit, chvalit, chvalit. Za kazdu najmensiu blbost. Aj ked sa nam pri tom jezia vsetky chlpy na tele - ved kto kedy nas pochvali?
Ale neviem, ci v Tvojom pripade uz nie je neskoro. Pretoze si dospela do stadia, ze bez neho je klud a si stastna, ked sa vrati, zacinaju stresy a hadky...
Ja si neviem predstavit zivot bez mojho muza - aj ked sme spolu dost preskakali - a vzdy, ked nespi doma, strasne mi chyba. Ale ked pises, ze ked tam nie je, si stastna, tak neviem, neviem, ci to este ma zmysel.
Na druhej strane si rozmysli - mate spolu 2 deti (aj ked z Tvojich riadkov mam mapocit, ze Ty mas 3 deti) aj to velmi zavazujuce. Podla mojho skromneho nazoru viac, ako len papier o sobasi.
Asi som Ti velmi nepomohla a viac Ta doplietla. Ale bohuzial, tu je kazda rada draha a hlavne zbytocna, pretoze tuto vojnu si musis vybojovat sama. A my vsetky tu Ta len mozeme povzbudzovat v Tvojich rozhodnutiach, "vypocut" si Tvoje bolacky a drzat Ti palce.
Ozaj, pisala si, ze ste sa prestahovali mimo BA - ktorym smerom konkretne?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Siza odpovedala som nižšie, len doplním, smer Senec.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Kati, ktorým smerom Senec? my chystame stavat vo Veľkom Bieli. potom ti ukážem mojho chlapa a prídes si poplakať na tvoje rameno, pretože môj mužíček je presne taký prípad ako ten tvoj. 
a mne to už príde uplne normalne všetko.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
apolienka sme o jednu dedinu bližšie k BA, teším sa, :-} vo Veľkom Bieli mám spolužiačku zo strednej.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tvoj manžel si asi myslí, že keď sa finančne postará o rodinu a okrem toho študuje (ako som vydedukovala z tvojho príspevku), robí toho akurát dosť pre svoju rodinu. A ty ako žena na materskej podľa chlapskej logiky nemáš iné na práci, len sa postarať o deti a vytvoriť mu také zázemie, aby mohol chodiť do práce a študovať... Keď mu skončí skúškové obdobie, vymysli si niečo strašne súrne, čo budeš musieť urobiť a zmizni z bytu aspoň na pol dňa (napríklad neodkladné vyšetrenie u gynekológa). Nechaj deti na ňom, najlepšie aj prázdnu chladničku a hrnce. Mobil nechaj doma a uži si voľno. Možno získa reálny pohľad na to, čo je byť ženou doma s dvomi malými deťmi.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tilina, až teraz vidím tvoj príspevok. On už bol párkrát so starším sám, práveže to ho posilní, že ako to on zvládol, aké je to jednoduché. Ale on sa samozrejme staral len o to, že dať mu najesť, obliecť, pohrat sa, ísť von, umyť, uspať. Koniec. Bodka. To, že celý byt je hore nohami a sú veci, ktoré sa nerobia každý deň, ale predsa ukrajujú z tej "dovolenky", to nepochopí. Aj keď mu niektoré vymenujem, že ale ja ešte robím to a to, tak povie, že veď to je nič, to je 5 minút. Lenže 5 minút vysávanie, 5 minút umývanie riadu, 5 minút povešanie prádla atď atď. proste každá vieme ako ten deň rýchlo letí. U chlapov je zaujímavé, že robia len životne nevyhnutné veci a nechápu, načo sa my ženy zaoberáme tými ostatnými "prkotinami" A kebyže vyprázdnim chladničku a hrnce pred odchodom (to je super nápad ) ale nie pre mňa, lebo to by som zas ja bola tá neschopná, no nechcem otvárať novú tému - ako si mamičky vychovali synáčikov... aj ja mám synov, ktovie akí budú.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Siza, vôbec si ma nedoplietla, ja tomu všetkému príliš dobre rozumiem, ako si to myslela. Tiež ste mali také obdobia a zlepšilo sa to? To som potrebovala počuť. Neboj, nie je všetko stratené u nás, aj keď by to možno potrebovalo pármesačnú pauzu, akonáhle sa my rozídeme, zas sa zo mňa stane silnejšia osobnosť a to je to, čo ho na mne priťahuje. Nakoniec zisťujem, že na vine som vlastne ja, lebo nechcem byť vo dvojici samostatná. Chcem sa občas o neho oprieť a to on nechce. Vlastne keby nebolo hádok okolo rozdielnej výchovy, vedenia domácnosti a pod. tak my sa stále ľúbime, ono to aj po každej hádke je vidieť, že sa ešte priťahujeme. 
Presne viem, čo robiť, že začať treba od seba, že treba prelomiť ten kruh, lenže teraz sa mi ešte nechce - chváliť za každú blbosť, nikdy nič nevyčítať, usmievať sa aj keď by som vraždila, neplakať a nefňukať za všetko. To proste momentálne považujem za pretvárku, proti ktorej celý život bojujem a za úplne ustúpenie od toho, čo som si hovorila keď som pozorovala svojich rodičov. (Nikdy nebudem ustupovať, keď mám pravdu, len aby bol kľud v rodine - ako moja mama, ináč tvrdí, že ma to prejde, ale neviem, možno v 34 - to mi vyrátala kamoška, že vtedy dospejem, tak dúfam, si počkám ). Vlastne mi to už aj povedal - že radšej by mal doma herečku. Áno to je to, čo potrebuje - samostatná žena, vždy upravená, dobre naladená, všetko stíhajúca, čo od neho nikdy nič nepotrebuje! Ja vás musím vyviesť z omylu - ja nepotrebujem, aby mi robil niečo v domácnosti, nevadí mi, že tu leží mesiac linka na zemi nezavesená, že nie sú lampy vymenené, že nemáme vybratú sedačku, nábytok atď. ja sa už snažím nič mu nepripomínať, nehovoriť a čakám kým "bude mať čas" dokonca ja som schopná veľa vecí si urobiť, zavesiť poličku, pribiť klinček, v predošlom byte som aj parkety dokončovala, len to teraz z princípu neurobím a neurobím - totižto raz mi povedal na niečo, že veď to je ženská robota, dovtedy som bola za to , že všetko vedia robiť muži aj ženy, preto si to treba deliť, ale dobre, tak teda keď ja mám ženské roboty, tak on má robiť mužské. Preto to nechávam tak a keď sa pohádame, tak nemám chuť pre neho robiť ani "ženské" veci - lenže to je kameň úrazu - on vôbec nechápe moje rozpoloženie, ako sa cítim, ani vôbec že sa niečo deje, potom ma len v robote ohovára, aká som neschopná, neviem si nič zorganizovať, nestíham, atď. Takže vrátim sa k tomu, čo som vlastne chcela povedať - mne najviac vadí jeho hluchota a slepota voči mojim citom, on je taký realista, ktorého mi každý závidí, lebo chodí do roboty, zodpovedne platí všetky účty, (nevyčíta mi ani vysoký účet za mobil), nechodí do krčmy, miluje svoje deti, vie sa o ne postarať, popestovať (a myslí si pritom ako veľmi mi pomáha). Čo vlastne ja chcem, čo vymýšľam, že? Lenže mne chýba pomoc psychická, pohladenie duše, vypočutie, pochopenie, stačilo by prikývnutie, ale ide ma poraziť keď ma nepočúva. Ja mu už nič sama od seba nehovorím, ale on sa ma niečo opýta a kým mu ja odpoviem, už sa baví s deťmi alebo čumí do počítača, proste nevníma a potom sa ma to neskôr pýta znova. Vraždila by som - načo sa potom pýta?
Čo sa týka tých detí - to je to, za čo by ho iní vyniesli do neba a ja nie - totižto aj keď sa pohádame, povieme, že sa rozchádzme, vlastne nemá kam ísť, takže skôr či neskôr opäť príde a vždy mám pocit, že sa vracia kvôli deťom, vidno ako mu chýbali. Ku mne neprejaví žiaden cit, čo ma neskutočne bolí. Ja túžim po jedinom - aby bol šťastný a on je šťastný slobodný a ja mu strašne chcem dopriať ten pocit, aby bol slobodný, nech sa ničím nezaťažuje (rodinou) a potom by som chcela, aby prišiel len keď on bude chcieť, mať chuť, náladu, len nech je spokojný a nehnevá sa na mňa, nemá taký prísny tón ako vždy ku mne. Vlastne mu ponúkam to, čo hovorí, že potrebuje, ale on je tak prekliate zodpovedný, že sa vracia k deťom. I keď naše neustále hádky im určite nerobia dobre. Určite namietate, že nech si to vysvetlíme mimo detí, lenže to nejde. Ráno sa budíme s deťmi, cez deň práca, večer sú deti zas pri nás hore až do desiatej a vždy niekto zaspí od únavy spolu so starším, lebo sme si ho tak naučili, a keď aj nezaspí, tak môj OMD sedí pred počítačom alebo pred telkou. Ja verím tomu, že keď sa oslobodí a sám rozhodne, že chce s nami byť, potom bude všetko o.k. On sa doteraz nevie vyrovnať s tým, že sme mali prvé dieťa neplánovane, chcel najprv kariéru, aby zabezpečil bývanie, auto, peniaze - veď vravím, každý by mi ho závidel... Vtedy som mu dala na výber - povedala som mu, že dieťa si nechám tak či tak, ale keďže som nenechala rozhodnúť o tom jeho, tak mu dávam aspoň možnosť, keď sa na to necíti, aby sme sa rozišli a nič po ňom nebudem chcieť, lenže tá jeho zodpovednosť... A s druhým dieťaťom je to podobne, ja som ho prehovárala, až nakoniec súhlasil, ale to som si len myslela, že súhlasí, neskôr som sa dozvedela, že to nebol súhlas, ale že som ho k tomu dotlačila! Do kelu, čo je on nesvojprávny? On je vlastne tiež citlivý a nechá sa ľahko ovplyvniť, ale ako mám vedieť, čo chce naozaj a čo nie?
Poviem vám, naničmamky, otvrene, ja ho chápem, viem, ako ma vníma - nechutné uvrieskané ufňukané neschopné decko, lebo to sa zo mňa skutočne pri ňom stalo. Samozrejme moja vina, že som to dopustila. Som histerická, už som sa mu aj snažila vysvetliť, že krik je prejavom strachu, bezmocnosti, keď už naozaj neviem ako ďalej. Ale samozrejme to nie je ospravedlnenie - aj sama sebe by som sa zhnusila po tom, čo niekedy vyvádzam - moja duša volá o pomoc... Som normálna?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
mimochodom, dnes sme sa po dlhom čase, rozlúčili nepohádaní hneď ráno. ale bojím sa z toho tešiť, lebo viem, že vždy keď sa teším, sa to pokazí.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Prečítala som doterajšie tvoje príspevky k OMD, ten posledný ohľadne rozhodnutia pre narodenie detí je dosť veľavravný. Ozaj jeho prístup je ako keby zodpovedný a ako keby ťa potichu trestal za to, že život mu plynie inak ako si to predstavoval, asi mu chýba pocit, že on sa rozhodol takto, proste má pocit, že ty a okolnosti ste ho do tohto vtlačili. Je to škoda, že si to nevie zrovnať a vážiť si toho čo máte zdravé deti, strechu nad hlavou.
To rozdelenie na mužské a ženské práce bohužiaľ, ale celkom logicky si k tomu dospela. Určite ľahšie by si znášala tie "dovolenkové" povinosti okolo detí a domácnosti, keby si to OMD vážil a inak k tebe pristupoval. Pokiaľ sa neviete porozprávať a ozaj takto ďalej fungovať musí byť ťažké a ako píšeš aj pre chlapcov, nemali by ste vyhľadať pomoc odborníkov v poradni? Ak je o čo bojovať ja by som to skúsila, veď hovoríš, že iskierka tam je, len by si trebalo ujasniť kto čo očakáva a prečo to neviete zladiť. Neviem to je len môj názor. Každopádne držím prsty. Ozaj ako hovoríš, mnohé by ti ho mohli závidieť, aký je zodpovedný...., ale iné je dôležité a to si možno ostatní neuvedomia, že dôležité je to, či si ťa váži, ako sa k tebe správa..
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
majas, ďakujem, tú pomoc sme mali vyhľadať už dávno, len akosi nie je čas a stále dúfam, že sa z toho dostanem, keď budem chcieť bojovať. Asi sa tu len vykecávam, lebo radiť si veľmi nenechám, vždy robím, čo cítim. No a k tej poslednej vete, nieže iné je dôležité, ale asi každý chce to, čo nemá...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja si skor myslim, ze Katarinka ma doma chlapa, ktory sice je schopny veci urobit, ale musi to byt on kto rozhodne kedy a ako si rozvrhne svoj harmonogram.. z toho mojho ma obcas toci, ked mu poviem nech nieco urobi a on mi povie, ze za chvilu, lebo viem, ze to bude trvat este veeeelmi dlho.. Ja som trosku potvorka a dnes rano som mu to vratila.. vstal s tym, ze si nema co obliect.. a ja som mu povedala, ze tie kosele, tricka a nohavice atd atd sa same nevyzehlia, tak isto ako sa samo neurobi to o co som ho prosila ja.. tak uvidime, ci obrazy budu este zalozene v kute, alebo tento vikend ich najdem zavesene na stene
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Milá eifelovka, tak to som aj aj strašne zvedavá, potom napíš. Ono to asi závisí aj od tónu rozhovoru. Ja to tak robím a je to len zle, ale asi to hovorím príliš uštipačne. Darmo, som škorpión. A teraz ma ukameňujte!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ja sa ti necudujem, ani ja nemam naladu sa stale "zaliskat" len preto, aby sa pan tvorstva neurazil, je dospely a tak by mu malo stacit nieco povedat raz, nanajvys mu to pripomenut a nie stale dookola omielat, lebo sa z toho potom stava nieco, co sa cloveku fakt nechce.. nevravim, ze musia hned skakat, ale proste by si do toho svojho programu tiez mohli zahrnut veci potrebne, kedze ani mna sa nikto nepyta ci mam chut a naladu kazdy vecer varit.. ale jest tiez musime ze...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak po tomto čo si napísala, ja si teda myslím, že Katarínka nemá doma chlapa ako píše Eifi, ale rozmaznané decko a keby jej dovolil utrieť zadok( prepáč Kati) tak ona to s láskou a vďačne urobí. Základne potreby má aspoň každý normálny dospelý človek v sebe, ale toto ako teba ignoruje, zametá s tebou - ako sama tvrdíš, nechceš ho "zaťažovať"(!!!), aby nestartil svoju "slobodu"(!?!) aby nemal pocit obmedzenia- preboha veď je rovnako otcom a manželom ako si ty matka a manželka! Tak otvor oči jemu aj sebe - či sa chceš iba vykecať? Prepáč prvý raz som britká, ale môj chlap sa takto sebecky správať, nemať postavenú kuchyňu, v ktorej varíš pod nos jemu a deliť v 21 storočí na ženské a mužské práce????????
To kto ho vychoval- UFONI?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mira-Mária, presne tak sa cítim, ignorovaná a hlavne neváži si ma, (vlastne aj on sa tak musí cítiť po mojich výstupoch) ani nič čo robím a ja z tej frustrácie robím doma menej a menej, nemám motiváciu, chuť a asi ani pud sebazáchovy, lebo to nerobím ani pre seba. Proste si poviem, že na všetko kašlem tak ako on a občas to tu nechám ako po výbuchu. Ale to nie je riešenie, lebo sa potom necítim o nič lepšie a ešte to aj provokuje k ďalším hádkam. Myslím, že chyba je aj to, že on je z rozvedenej rodiny, nikdy nevidel ako by sa mal správať muž k žene a ja som zas z kompletnej, ale čiastočne nefunkčnej rodiny, takže tiež nič moc. On tvrdí stále, že chce, chce, všetko chce, len nemá čas. Len mňa hnevá, že ja keď chcem, tak to vyzerá ináč, proste sa dokážem obetovať, čo u neho nehrozí. Ja viem, že to vyzerá divne, že ho nechcem zaťažovať a tak, ono to tak len vyzerá, lebo často stratím trpezlivosť, ale chcela by som docieliť, aby sa naozaj cítil slobodne, lebo verím, že potom si ma vyberie sám. Som ja ale naivka, že? Viem, že najlepšie by bolo, keby sme sa obaja dokázali vyrovnať s momentálnou realitou a fungovať ďalej, ale my sme obaja akoby z iného sveta, čo o nás aj hovoria. Potrebujeme pokračovať tam, kde sa to seklo, kde to prestalo fungovať a vyrovanávať sa stále s novými a novými problémami je ťažšie a ťažšie...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Katarinka, si podľa mňa normálna, mňa tieto stavy tiež chytali na materskej, strašne rada som nastúpila do práce a som strašne rada, že na 8 hodín vypadnem z domu a ešte za to dostanem aj zaplatené. Môj manžel sa počas mojej materskej zmenil na domáceho nesvojprávneho parazita, ktorý čakal, kedy mu naložím na tanier, odpracem po ňom, operiem, ožehlím na neho a okrem toho sa len tak mimochodom postarám o našu dcéru. Lenže nastúpila som do práce a môj manžel musel znovuobjaviť svoje zručnosti vo varení, vysávaní, umývaní dlážky a WC. Nehovorím, že je dokonalý, to nie, ale neodpadnú mu ruky, ani mu neodbudne z ega, keď umyje riady a občas povysáva.
Ak máš pocit, že tvoje manželstvo stojí za záchranu, tak ho spolu zachráňte. Ešte na okraj, my sa tiež hádavame pred dcérkou, lebo inak nemáme na seba 10 minút. Potom malej večer vysvetľujem, že aj ľudia, ktorí sa hádajú sa ľúbia, len majú rozdielne názory a tak si ich musia vydiskutovať, prípadne vyhádať. Pre ňu je to škola života, nie?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ci je to skola zivota to neviem, ja len viem, ze nasi si tiez predomnou takto riesili svoje problemy a vysvetlovali mi to co vysvetlujes dcerke ty.. ja si teraz sice zastavam nazor, ze hadky vo vztahu su tiez o diskusii, problem ale je v tom, ze pre mna je to jedine mozne "riesenie", ktore som odkukala nenapadne pocas detstva od rodicov.. takze nie som si celkom ista, ze mi to vlastne pomohlo...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
V tom poslednom máš pravdu, pre deti je aj to dôležité ak sa rodičia pohádajú, či majú na niečo rôzny názor a vedia spolu aj naďalej pekne žiť, lebo ako píšeš zistia, že to môže fungovať, potvrdili to aj odborníci, myslím diskutovali o tom prečo to majú manželstvá v ktorých je niektorí z partnerov z detského domova ťažšie. Ale pozor všetko má svoje medze a deti sú veľmi vnímavé a dobre vidia a nesú si to so sebou životom ako sa rodičia k sebe správajú aj keď sa nehádajú.
Len tak na pobavenie, myslím predvčerom veziem deti zo školo-školok a syn 6 ročný zrazu: Mamka? Niektorí ľudia čo sú už dlho manželia, sa aj tak bozkávajú. Tak sme to rozoberali a chcela som zistiť, či to nejako vzťahoval na nás. Všimnite si ako sa deti usmievajú keď vás manžel vystíska len tak v kuchyni, či zrazu nosí na rukách a iné, ich pohľad a úsmev je úžasný, tak ako strach v očiach keď cítia, že niečo nie je v poriadku.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
presne o tom snívam, aby deti videli a cítili, že sa ľúbime a vážime si jeden druhého.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Viem, že stojí za záchranu, len ešte som nenabrala dosť síl, nevládzem, potrebujem si od neho oddýchnuť. Ináč nie sme zobratí a to je také akoby, že nikdy nie je urobená hrubá čiara, keď povieme, rozchádzame sa, nedá sa to brať nadlho moc vážne, jednak máme len jeden byt a po druhé je to málo záväzné, vieme to len my dvaja, koľkokrát sme sa už rozišli, nie ako keď sú dvaja zosobášení, rozvedú sa a cesta späť je ťažšia, ale ak je, tak má väčšiu váhu.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tilina presne si vystihla toho parazita...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
keď on ma stále presviedča, ako veľa robí - chodí do roboty, robí si školu, vozí malého do škôlky a späť, zabaví často na pár minút deti a ja mu pomaly ale isto začínam veriť, že je toho dosť, veď ja mám "celý deň pre seba"!!!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
OK, tak ozaj to by sme mohli rozoberať donekonečna, aj vy doma kto robí pre rodinu viac. Tu podľa mňa nejde celkom o to, nikdy to nebude fifty-fifty, ide tu o postoj, ochotu, kompromis a váženie si práce toho druhého.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Každý normálny chlap chodí do roboty a stará sa o svoju rodinu so samozrejmosťou a nečaká za to metále. Ako čítam v inej diskusii, aj všeobecne vám to škrípe a to je nielen podľa mňa DôVERA základ vzťahu. Nevadí, že si naivka a hľadáš v každom dobro a nádej - takých je nás viac, ale daj si pozor aby si nedopadla ako slúžka muža, ktorý si na tvoj účet stihol užiť život, len preto že máte spolu deti...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mira-Mária, tú poslednú vetu by mali vytesať do kameňa!
Inak aj ja sa hlásim do klubu naiviek, ktoré v každom hľadajú len to dobro a nádej.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
A popri tom vystudoval.
Katarinka, asi mame vela spolocneho. Raz som na 3 dni odisla na sluzobku (deti boli este male) a ked som sa vratila - zostala som ako obarena - vsade "bordel", kopa neporiadku, riady z 3 dni neumyte (este sme nemali umyvacku) a samozrejme nic z "chlapskych robot" neurobene - no radost z navratu sa zmenila na obrovske sklamanie. A dala som to asi aj patricne najavo. A na moju otazku - co si tu prepanajana tie 3 dni robil, ze je tu taky neporiadok mi bolo s najvacsou naivitou a vaznostou v ociach oznamene: "No staral som sa predsa o deti!" No mate na vyber? Bud ho zachlostite hned alebo len mavnete rukou a pustite sa do upratovania.
A tiez som mala dlhy cas na tanieri, ze som ho "donutila" : vziat si ho, mat dieta - najprv jedno, potom druhe, kym nemame poriadne byvanie (dlho sme zili v jednej izbe a kuchyni, kym sme si prestavali dom), prestavat dom, ktory on nechcel... ATD. No skratka - ja som ta, ktora o vsetkom rozhoduje. A mam pocit, akoby som mu vzdy drzala 9-tku pri hlave, alebo co. No a najlepsie na tom je, ze v slabych chvilach uzna, ze som na to vsetko mala padne argumenty, ze tam ta pistol nebola ale len ustupil rozumnym uvaham. Pretoze ja z nas dvoch som ta realistka na zemi, ktora ma o veciach prehlad, dotahuje to, co on s chutou zacina, ale nikdy nedokonci a dotlaca ho splnit si jeho vlastne sny. Ale aj to je mi niekedy vyhadzovane na oci. A keby bolo po jeho, tak doteraz asi nemame ani postavany dom, ani deti (az na to tretie, co cakame - to bola nahoda).
A predvcerom sme tak sedeli vecer na dvore - vsade klud a pohoda a hovori - ano, teraz mame dom so zahradou, aj psov, cakas dieta, takto som si to predstavoval. A potom sa zamyslel a hovori "Ale ked si predstavim, ze toto by bolo este len nase prve... Predsa len, s tymi dvoma starsimi sa uz da podniknut tolko veci! A teraz sa odznova ucit - ako prebalovat a kupat..."
No - nie je to naozaj na odstrel? "Vcera"mi vycital ze som ho "donutila" mat skoro deti a dnes si pochvaluje, ako je fajn, ze deti su uz samostatne. No vyznajte sa v tom. Chlapi prosto nevedia, co chcu.
No a samostatna a iniciativna pomoc v domacnosti? To je len rozpravka. Ale uz som sa naucila, ze prikazom absolutne nic nedosiahnem. Len sa zatne. Peknym slovom a pochvalou (aj ked aj mne je to obcas proti srsti) dosiahnem ovela viac a hlavne rychlejsie a v dobrej atmosfere. A este jeden argument zabera - a ten by mozno zabral aj u vas, ked hovoris, ze je skvely otec.
"Ako to mam naucit tie deti (odpratat si po sebe, pomahat v domacnosti, plnit si povinnosti...), ked to neviem naucit Teba?" To mi dal vzdy za pravdu, ze ked chceme nieco deti naucit, v prvom rade to musia vidiet u nas.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
siza, tak to, čo povedal predvčerom na dvore - to bola vlastne chlapská pochvala, ktorú by som raz chcela počuť, bez nejakého dodatku, čo by ju prekazil ako je u nás zvykom. Niekedy po hádke mi povie "PREPÁČ", ja už že sa ideme udobriť a on pokračuje, "ALE ako môžeš bla-bla" nasleduje tá istá výčitka, čo ma pred chvíľou dohnala k plaču.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Na tomto mieste Vám chcem všetkým poďakovať za Vaše komentáre a idem splniť sľub, čo som dala pred spaním môjmu synovi. Čítala som si to tu všetko pekne - rad radom a on bol zvedavý, tak som mu povedala, že je to o tatinkovi a kúsok prečítala, zrazu ma zastavil, pozrel na mňa vážnym pohľadom a spýtal sa: " Mama, a napísala si tam, že ťa niekedy tato ľúbi?" Zlatík môj malý, on si to hneď všimol, ten rozdiel dnes ráno oproti iným ránam. (Už som tu spomenula, že dnes (vlastne už je to včera) sme sa ráno lúčili tak ako sa má - s úsmevom, objatím a bozkom) Pýtam sa ho, aby som si to potvrdila: " A kedy ma ľúbi?" a on presvedčivo: " No niekedy - teraz, dneska" Tak sa pýtam: " Ako si to zistil?" a on vnímavý, už trochu hamblivo - s úsmevom : " No predsa objímal ťa a dal ti pusu." ..... AKÉ JEDNODUCHÉ!!! A potom sa ma ešte spýtal: " A napisala si, že aj ty ho niekedy ľúbiš? Tu to napíš " a ukázal na obrazovku počítača ..... Žasnem nad tým detským rozumčekom a som dnes šťastná, že na malého to malo taký vplyv a že konečne raz išiel zaspávať s tým pocitom, že sa rodičia ľúbia... PS: Dnes OMD - dovolím si ho dočasne pomenovať partnerom totiž nespí doma a to je dobre, lebo ten dobrý pocit v mojom synovi zostane až kým nás opäť neuvidí na seba vrčať... Dobrú noc, naničmamky.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak toto stálo zato však? Len keby to bolo jednoduchšie, častejšie, vždy.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
....aké úžasne je občas sa pozrieť na svet aj na seba detskými očami.......škoda, že rokmi strácame ten dar,ale..... na to máme my ženy - deti......
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ano - na to mame deti. Ale osobne si myslim, ze deti na to nestacia. Je to samozrejme uzasne - byt matkou (sama som velmi hrda na svoje ratolesti a nevymenila by som ich - tak ako niktora z Vas - za nic na svete) Ale byt matkou a partnerkou je tak uzasny rozdiel. Neviem ako Vy, ale mne nestaci, ked ma objimaju moje deti. Teda - je to asi blbo napisane - nestaci, ale no - nenahradi to objatie a pritulenie a bozk partnera. Alebo len ja som taka zavislacka na dotykoch a objatiach od mojej polovicky?
Kdesi bol nejaky clanok alebo rozhovor v nejakom casopise a tam psycholog odpovedal na tie "mudre" otazky - co je zakladom uspechu kazdeho partnerstva a stabilnej rodiny. A on odpovedal, ze si treba uvedomit, ze ked pridu deti, nemozno partnera odsunut na vedlajsiu kolaj. Ze v prvom rade je partner, az potom su deti. Najprv je clovek partnerom, az potom je rodicom. V prvom momente ma to dost soklo - hovorila som si, ze ten clovek asi nema deti. Ale potom som sa nad tym zamyslela - a nieco pravdy na tom asi bude. Pretoze kvoli detom casto zabudame, ze sme nielen rodicmi, ale aj partnermi. A niekedy sa prichytim pri tom, ze ked skonci tema - co nove v skole, co vyviedli, co treba v skole zaplatit, kam ich odviest .... - no proste skonci tema deti, tak nastane ticho. A v takych chvilach si s nostalgiou spomeniem, kolko casu sme na vyske "pretarali" o vsetkom moznom - o vsetkom - doslova. A chyti ma smutok za tymi prekecanymi hodinami.
A preto, aby som dala najavo, ze som nielen rodic - ked pride za nami jedna z nasich ratolesti - a ako obvykle hned a teraz potrebuje nieco velmi "surne" vyriesit - tak ju jednoducho prerusim a poviem "Prepac, ale tatino tu bol skor ako Ty, on ma videl prvy. Tak sa najprv dorozpravam s nim a potom sa Ti budem venovat"
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
siza, presne môj názor a nemyslím si, že by to bola moja sebeckosť, ak potrebujem cítiť, že som tiež tam. Žiaľ pri mojom partnerovi sa často cítim neviditeľná.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
My chodievame rano do prace spolu. Ked vojdeme do výťahu, cestou dole si dáme pusu. Je to už viac-menej zvyk, ale milý,,, keď s nami vo štvrtok ide naša 11-tka, tak nas napomenie, či už niesme s tými zvykmi "trápny"!!!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
rada by som aj ja bola trapna v 40, 50 ba aj v 60tke...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Súhlasím s tebou, že nestačí len objatie deti, keď som písala v reakcii na katarinku, že keby to bolo jednoduchšie, častejšie, vždy, myslela som práve na ich vzťah s partnerom a ich rannú rozlúčku. A je kus pravdy aj v tom čo píšeš o neodsunutí partnera na druhú koľaj, len je to spočiatku ťažké, keď "zrazu dostaneš do rúk" bezbranný uzlíček, čím sú deti väčšie je to oveľa jednoduchšie .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Nase deti su este male, aby na to reagovali takto - aj ked cas sa blizi a ja sa desim ich puberty. Ale tiez chcem byt taka trapna v kazdej "tke".
Ja si pamatam, ked sme boli este cerstvo zamilovani a na zastavke sme si dali pusu na rozlucku a moja mama (inak velmi rozumna osoba, ale v tomto asi stara skola) nam vtedy povedala, ze by sme sa uz nemali tolko olizovat.
Ale mne sa to doteraz paci ( a asi viac, ako vtedy ) a vobec sa za to nehambim. A ked sa za mna budu hambit moje deti - ich problem.
, no nie? (aj ked dufam, ze to tak nikdy nebude).
Aj tak tomu raz pridu na chut aj oni a ja viem, ze im nikdy nepoviem: " Uz by ste sa nemali tolko olizovat!"
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ahojte nanicmamky Dovolím si zapojiť sa do vašej diskusie, môžem?
Keď sa nad tým všetkým zamyslím, vzťah je šťastný asi vtedy, keď nad ním nič "nevysí"- žiadna výčitka ani nič podobné. U nás to je teda tak... občas sa na svojho drahého nedokážem ani pozrieť a najradšej by som ho vystrelila minimálne na mesiac, dokonca sem- tam neznesiem, keď sa o mňa napríklad v noci opiera rukou. No keď sa zamyslím nad tým, prečo, väčšinou prídem na to, že ma v kútiku duše trápi čosi o čom on nemá ani tušenie. A inokedy, keď som vyrovnaná, pristihnem sa, ako ho sledujem keď spí a cítim sa zamilovanejšia, ako pred rokmi keď sme boli ešte čerstvo zaľúbený
Ale asi o tomto je život vo dvojici, síce občas nám musia deti pripomenúť, prečo sme sa voľakedy (a vlastne aj stále) tak veľmi ľúbime.
Ten úžasný pocit, že sa mám o koho oprieť, že mám niekoho, kto mi odpustí aj moje šibnuté nálady a občas dokonca dokáže byť šibnutý so mnou je na nenahradenie.
A o odsúvaní na druhú koľaj?Myslím, že takto by sme sa na to mohli pozerať aj my- že už nie sme tie najväčšie lásky, najpeknejšie kočky, prvoradé a najdôležitejšie, pretože je prirodzené, že na čas sú to práve naše deti- pre oboch, len netreba zabúdať, že deti sú iba "dočasné riešenie", pretože raz pre ne bude prvoradá ich vlastná rodina a nám predsa zostane len ten "OMD", na ktorého sme si už zvykli, zúfalo nás rozčuľuje ale nevymenili by sme ho ani za 100 cudzích
A dúfam, že ma teraz neukameňujete, pretože ja som asi naozaj zaľúbená :-}
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Akira13, hovoríš mi z duše. Deti odrastú, odídu, pôjdeme z práce do dôchodku a zostane nám len ten otravný dedko a jemu zase tá ufrfľaná babka.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Akira, pravdu máš, veď ja to vlastne tiež tak cítim, môj priateľ tiež nemá tušenie, o čo mi ide, lenže ani potom, čo sa mu to snažím vysvetliť, takže vlastne sa rozčuľujem sama a on netuší prečo, čo ma rozčuľuje ešte viac. Som strašne impulzívna, máme klasický taliansky vzťah. Mám pocit, že tak veľmi ako ho nenávidím, tak veľmi ho ľúbim, ale to asi nikto nepochopí, že to myslím úprimne, lebo si uvedomujem že moje správanie je sebecké.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak to sme asi dve. A mas plnu pravdu - aj s tymi naladami aj s tymi pocitmi "neznasania a zalubenosti".
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Všimli ste si, že som sem dlho nič nedopísala? Tak to asi preto, že práve sa nehádame.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak sa moc nechváľ, nech sa to nepokazí!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
veď to! viem, že sa teším predčasne, lebo z tých 4 dní, spal doma len raz, ale pre mňa je už to úspech! Dnes som si dala záväzok, že ma ničím nesmie rozhádzať, ani keď sa budem cítiť ukrivdene, keby ma niečím urazil, budem ticho a to hlavne kvôli deťom. Včera som pozorovala syna (4r.) pri hre s legom. Postavil dve veže, na jednu dal všetkých panáčikov chlapcov a na druhú dievčatá. Pýtala som sa ho, prečo nemôžu bývať spolu a on zobral jedno dievča a prehodil ho na druhú vežu, že: "No tak dobre, toto dievčatko bude niekedy bývať aj tu." Ja že: "Len niekedy? Kedy?" A on že vtedy, keď sa nehádajú... Veľmi zlaté a veľmi smutné... ktorá je plačúca ikonka?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
oj, oj 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ono deti su velmi - niekedy az privelmi - vnimave a odzrkadluju nas. Takze pozor, aby ich to nepoznacilo.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Áno, aj ja odzrkadľujem svojich rodičov a preto som, aká som a preto som teraz na naničmame. Večne sa hádali a keď sa nehádali, znamenalo to, že mama ustúpila a to ma tiež bolelo, že musí ustupovať. Otec si nikdy nepriznal vinu, ani keď som vedela, že klame, akoby tiež rozprával o inom a ani moje argumenty nechcel pochopiť. U nás bola často hustá atmosféra a takú istú teraz robím doma nechtiac aj ja. Poviete si, že veď som dospelá a musím sa ovládať, asi tam bude ten problém, ja sa cítim pri mojom partnerovi ako rozmaznané decko a neviem s tým nič robiť. Vrátim sa k mojej pôvodnej myšlienke - keď budem ustupovať a budem pritom vo vnútri nespokojná, to deti tiež vycítia. Ako ustupovať s tým, že budem spokojná alebo ako súhlasiť so všetkým? Teraz si čítam poslednú vetu, je to blbosť, vlastne sa pýtam - ako komunikovať s partnerom ak máme odlišný názor?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No, tak to je naozaj tazka otazka. Ono clovek naozaj nemoze ustupovat donekonecna, pretoze ten pohar nakoniec pretecie. Aj moji rodiacia su presne ten pripad. Mama vzdy mlcala "v zaujme rodiny" a otec si nikdy nepriznal chybu (dokonca mi raz do oci povedal, ze si chybu nikdy neprizna). No a teraz, ked sa vsetky deti rozprchli a maju vlastny zivot, otec by mozno aj chcel komunikovat (po zlej chorobe sa trochu "umudril), ale mama je na neho doslova alergicka - pripadaju mi ako dve male deti. A to nie su az taki stari. Takze mama - to, co cely zivot drzala kvoli detom v sebe - teraz naplno ventiluje.
Tu je naozaj kazda rada draha a ja sa ani neodvazi Ti radit, lebo naozaj neviem, co by som v danej situacii urobila.
Ciste teoreticky vzate by bolo podla mna najlepsie riesenie nechat partnera odist a najst noveho. Krasna teoria uplne odtrhnuta od praxe. Ale co by som ja urobila na Tvojom mieste? Tak to naozaj neviem.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ked som mala 4 nasi sa casto hadali, pamatam si to, lebo som si vzdy zbalila maly detsky kufrik a do neho mojho plysaka a zabuchla za sebou dvere.. mama casto plakavala v kuchyni, dovod hadok mi znamy nebol, ved v 4 rokoch dovody nie su dolezite.. tak casto som utekala, az nasi rezignovali.. resp si myslim, ze mama prestala na otca kricat, lebo otec bol vzdy ticho.. myslim, ze to bolo kvoli mne, aby som im zas neusla a tym vlastne "odklonila" ich pozornost z hadky na mna.. Doteraz ale verim, ze tie ich hadky sa na mne tiez velmi odrazaju, lebo neviem riesit problemy inac ako tym strasnym "stekanim" na partnera :-/ Jedine, co ma tesi, ze kedze uz je barak prazdny, nasi sa po rokoch k sebe zacali chovat uplne inac, chodia spolu von, na koncerty, na vylety atd atd.. asi maju stale svoje "muchy" a "hadky" ale asi si ten dochodok teraz naozaj uzivaju.. minuly vikend moja mama prvy krat v zivote isla s otcom na priehradu, kde mame plachetnicu.. za cele moje detstvo, pubertu a dospievanie s nim nebola ani raz..az teraz :-o Stale som ale presvedcena o tom,ze ako dieta by som uprednostnila AK by sa dalej stale len a len hadali, aby sa rozisli.. radsej mat otca a mamu v "kamaratskych" vztahoch ako vidiet, ze ich ten jeden spolocny vztahoch oboch zabija.. na druhej strane som teraz neskutocne stastna, ze sa mama vlastne takto "zaprela" a vydrzala.. myslim, ze teraz sa jej to vo velkom vracia v kraaaase Toto je teda moj pohlad, mozno ona by mi povedala nieco uuuplne ine
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
eifelovka, presne tak ako píšeš, aj ja som si miliónkrát želala, aby sa rozviedli a hnevalo ma, keď mama hovorila, že zostáva kvôli nám deťom, tak ma napadá, či tvoj otec tiež nebol z tých, čo neboli pripravní byť otcom a cítil sa do toho vtlačený, lebo u môjho otca si myslím, že to tak bolo a u partnera to viem naisto. Mimochodom neviem, či som už písala, ale ja som si za partnera vybrala kópiu môjho otca. Asi som ho chcela nájsť...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No ja som tretie dieta mojich rodicov a bola som vzdy tatinovym milacikom, takze si nemyslim, ze dovod bol ten.. skor si myslim, ze moj otec daval velmi vela prednost kamaratom a kamaratskym sluzbam.. a tiez si myslim, ze si clovek hlada kopiu svojho "otca", lebo moj priatel je tiez zatazeny na kamosov a je v nom kus aj mojho brata, ktory sa vlastne pocas mojho detstva velakrat o mna staral, takze pre mna su tito dvaja chlapi mojim stelesnenym "idolom" aj ked som si vzdy zelala chlapa uplne ineho
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ešte sa vrátim k tomu, ako deti na seba pútajú pozornosť - inštinktívne chcú zachrániť situáciu. Aj ja som pútala a rôznymi spôsobmi, dokonca som sa až hádzala o zem. Len škoda, že u nás sa nad tým nikto nezamyslel a vždy mi len hovorili, aká som zlá, neposlušná a jedovitá. Len párkrát si spomínam, že ma mama objala, ja som sa síce vzpierala, ale urobilo mi to neskutočne dobre na moju detskú dušičku, potom som sa úplne uvoľnila. Dnes si myslím, že vždy keď mi dali po zadku bolo to nezvládnutie výchovy. Ale tie moje zážitky majú aj pozitíva - som rada, že môžem tak lepšie pochopiť synove záchvaty hnevu (zatiaľ nie sú nejak histerické, možno aj preto, že sa o všetkom rozprávame). Snažím sa mu dávať najavo a hovorím, ako ho ľúbim, je to zázrak, ako rýchlo to funguje. Presne viem, kedy sa za jeho vyvádzaním schováva strach o to, či ho ľúbim. Niekde som čítala, že hnev a krik je len prejavom strachu. Je to tak.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
No veď moje prvotné impulzívne správanie po každom konflikte je rozchod a vtedy to myslím smrteľne vážne bez rozmýšľania nad následkami, ale on ma už ani nebere vážne, žeby našťastie? Na druhej strane srce mi puká, keď si predstavím, ako odtŕham deti od neho, on ich strašne ľúbi a oni jeho tiež, úplne za ním šalejú. Mama je tu ako samozrejmosť, ale tatino - to je predsa niečo výnimočné! No ale nechcem tu písať také čierne veci, keď sa momentálne cítim lepšie (viď. http://www.nanicmama.sk/dennik-nanicmamy/moj-pekny-den ), len si uvedomujem, že to je len dočasne, ale budem sa snažiť...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
OMD - vždy som si myslel, že OMD je skratka opustenie miesta dislokácie, ale vidím,, že sa dá aj inak.
Inak nezaškodilo by tomu OMD viac empatie. Akceptácie partnerky asi nič moc. Ak ku deťom sa správa super, tak potom chyba nie je v citoch, chyba je vo vzťahu k partnerke- tak to vidím ja aspoň. Ale vzťah dvoch ľudí sa posúva na základe správania oboch ľudí, takže ťažko sa vec hodnotí, možno on si myslí, že sa ku nemu správaš ako učiteľka, alebo niečo podobné. Naozaj ťažko hodnotiť, je treba si to vydiskutovať ale nie vyčítavo. Možno to tu už aj píšete. Priznám sa, celé som to nečítal. Tak ahoj.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
mirec, vďaka za pohľad z druhej strany. správne uvažuješ - on si myslí, že sa k nemu správam ako učiteľka a ja zas neviem, ako mu niečo "správne" povedať, tak aby sa tak necítil. Ale ja sa naozaj snažím, len tým, že on ma už má zatriedenú, neverí, že to nemyslím vyčítavo, nech to poviem akokoľvek. To akoby mi nedovolil zmeniť sa, lebo ma vždy bere po starom. Je to potom ťažké. 
Vydiskutovať sme sa snažili, začnem normálnym tónom, len to ako keby som mu dala zelenú, začne on vyčítať mne a ja vybuchnem, lebo sa mi to nezdá fér, že ja sa snažím a on nie. Priznávam moju slabú trpezlivosť. Čoskoro mám tridsať, ale tej trpezlivosti sa stále len učím. PS: Kto by to tu už celé čítal, že?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
napr. ja . Inak opakujem ozaj si myslím, že ak sa nedarí "bezbolestne" viesť rozhovor vám dvom, mala by vám pomôcť tretia fundovaná osoba, aby trebárs vysvetlila polovičke z nadhľadu čo tým vlastne mieniš a že to nie je útok na neho.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
majas, ja som v živote nebola v žiadnej psychoporadni a je mi blbé obťažovať mojimi problémami niekoho, teda zdá sa mi, že iní majú oveľa horšie problémy. A tiež iniciatíva by musela vyjsť zo mňa a ak už budem taká silná, že sa mi bude chcieť ho na to nahovoriť (čiže veriť v zlepšenie) tak to už budem mať aj silu aby som to zvládla sama. No ale nevylučujem, že sa tam raz ocitneme, bohužiaľ vďaka rôznym povinnostiam nikdy nie je ten správny čas. Stále je čosi prednejšie, preto chodím sem a naozaj sa mi zdá, že odvtedy ako nezaťažujem svojimi výlevmi partnera, ale vás tu, je to u nás lepšie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Katarinka, vôbec som to nemyslel tak, že kto by to už celé čital. Nečítal som všetky reakcie, pretože som v práci a nemôžem si dovoliť nevenovať sa práci dlho. Inak uvediem Ti jeden príklad z môjho života s mojou manželkou. Vždy ráno chodím na nákup. Chlebík, pečivo, nejakú drobnosť, obchod máme blízko, tak pokým manželka urobí raňajky, ja som späť. Robím to už roky a ona mi roky stále povie: mne kúp dve pečivka "bledé" To už je niekoľko rokov. Vždy ma tým vytáča ona to vie ale aj tak si to neodpustí. Tak je to aj v iných veciach. Alebo toto: povýsavaj "nahusto" - ide ma jebnuť od zlosti. Ako nahusto? Buď povysávam alebo nie. Ak to urobím, robím to poctivo. Ale mám sa preto rozvádzať, xixi??? Niekedy Ti možno napíšem viac. Ale niekedy je zase na spapanie a tak je dokola.
Hlavne vždy s úsmevom.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
to je super vyraz, ze povysavat nahusto. asi to pouzijem, lebo moj muz, ak uz vysava (na moj pokyn), tak vysava zasadne nariedko asi ze je to rychlejsie.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
...nechcem sa nikoho dotknúť, ale vysaváť "nariedko"je asi výsada väčšiny chlapov (Mirko, ty si asi výnimka )...aspoň z môjho okolia
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ale dôležité je to, že sa toho vôbec chytia...môj otec (ešte v časoch, keď boli naši mladí a zaľúbení... ) aj povysával. len mama ho sem tam zjazdila, že ako to povysával, tak s tým prestal. a pomaly prestal pomáhať v domácnosti úplne...môj muž síce tiež povysáva len "nariedko", ale teším sa, že sa aspoň snaží...tak si vyslúži aj pochvalu a ja keď mám čas, tak si to v najbližšej dobe povysávam "nahusto"...
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
...praktizujem to isté s manželom aj so synom
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja viem, to som písala len preto, že vidím, že je tu vyše 60 reakcií, keby som to ja nepísala, tak to možno tiež len tak prebehnem (ach, tá sebeckosť ). Manželku chápem, asi si nemôže tie poznámky odpustiť, lebo je napr. starostlivá alebo ťa chce odbremeniť, aby si ty nemusel na to myslieť a príp. ak by si zabudol, aby si sa necítil blbo a možno chce všetko aby si robil 100%, lebo inak by zvyšné percentá musela doháňať ona, ktovie na čo všetko pritom myslí, proste ja to vidím v dobrom, na druhej strane chápem aj teba, že ťa to vytáča. dôležitá je však reakcia - či jej hneď zrána vynadáš, alebo si len pomyslíš niečo alebo prikývneš áno, zlatko a či si s tým, čo povieš, spokojný alebo sa zožieraš. Ešte ma napadá, či vie manželka presne, čo ti vadí a ak vie, čo hovorí, prečo to povie aj keď vie, že ťa to vytáča?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
mirec, prosím neodpovedaj na ten príspevok, lebo mne nedá neodpísať a budem sa tu zamotávať a zamotávať, dnes nemám na to čas. Len zo zvedavosti: napíš, ako ťa ide "jednúť od zlosti" nahlas alebo potichu?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
dobre katarinka,
ber to kludne tak, že neodpovedám na ten príspevok. Na tu tvoju zvedavost ako ma ide "jednúť od zlosti" pisem, že je to niekedy potichu a niekedy nahlas, ale nie jednuť, pisal som to s iným písmenkom. Beriem to tak, že ty chceš byť slušná. Ak je to nahlas, snažím sa aby som nešiel za hranicu slušnosti - tak sme sa to učili. Ono nie jej problém urobiť bolačku na duši tomuto druhému, ale umenie je situáciu zvládnuť bez citového poranenia. Snažím sa byť pri riešení konfliktu alebo nezhody vecný, ale moja polovička tá naopak čo najdlhšie, obšírne a čo ja viem ako ešte chce vec riešiť a hlavne hneď. Čo ja zas nie. Vyventilovať - prosím, ale ak je človek nahnevaný, nikdy nič dobré nevymysli ani nevyrieši. Radšej, keď vychladne - ale nie zas celkom, lebo potom už nemá síl niečo riešiť
prrrrrrrr, nech zas nejdem do obrátok. Už som zatiahol ručnú brzdu. Ahoj.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
ja manželke nevynadám - to mi zas tak zúrivo nekomunikujeme. A hneď zrána?? - akože začneme spolu pekne den xixi? Nie, to zas ja nie som arogantný, i keď nervák občas hej ale "decentne". Len jej poviem. Donesiem Ti tie najtmavšie rohlíky, aké nájdem. Alebo jej poviem, že všetko rozvádza zbytočne dllllho, pritom jej poviem, ako by som to povedal ja a poviem to jednou vetou a výstižne. Ale zároveň viem, že ja som strohý a nie každý to chce práve tak. Ja mám rád ľudí, ktorí povedia čo najviac do obsahu spôsobom čo najmenej čo do formy. Teda platí: veľa rozprávať ešte neznamená aj veľa povedať. Na husté povysávanie nereagujem, a keď mi medzi dverami povie pekný deň a hneď nato: klúče od roboty máááááš? Stačí môj pohľad je jej všetko jasné.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Ono je tazke - ked si uz raz zaskatulokovana - prinutit osobu, aby zmenila na Teba svoj nazor. Aj ja som mala taky problem. Ja som energicka, razna osoba (moja kolegyna hovori, ze mam na zadku vrtulu), moj muz zasa taky ten kludnejsi typ. A mal ma dlhe roky zaskatulkovanu ako niekoho, u koho je pod papucou. On to na zaciatku mozno ani tak nemyslel a tym, ze ja som ta energicka a riadim celu domacnost a robim plany co kedy urobit, tak ma tak zaskatulkoval. Ale mna to stvalo, pretoze si naozaj nemyslim, ze je pod papucou a necham sa dost lahko prehovorit, ze to, co navrhnem, nemusi byt. Len musi navrhnut aj on nieco ine. Dlho to trvalo, aj niekolko hadok sa kvoli tomu strhlo, ale nakoniec to pochopil. Uraza ma, ked o mne rozlasuje, ze ho drzim pod papucou a ze som doma general.
Ale niekto velit musi, no nie? Inak by bol asi vsade totalny chaos.
Tak drzim palce, aby sa Ti to tiez podarilo a presvedcila si ho, ze Ta vnima z nespravnej strany a staci sa pozriet trochu inak. Tvojimi ocami.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Dakujem, prepáč, neverím, že to naozaj pochopil. Máme to isté - keďže nikdy nepovie nejaký argument, čo by ma presvedčil, bere to, akože ho tlačím a donekonečna prehováram - lenže mňa napadajú stále nové a nové argumenty a jeho nič, ani neverí, že sa dám prehovoriť, lebo sa o to nikdy nepokúsil. Najlepšie je, že si myslím, že súhlasí pretože pochopil moje pádne argumenty, tak som happy, že hurá, chápe ma, no a po čase keď už je to dávno preč, mi to zrazu pri hádke predhodí, že ako som ho chudáka k tomu donútila a on s tým absolútne nesúhlasil!!! Preto neverím. Nevadí mi, že s tým vôbec nesúhlasil, ale že ma zaviedol, oklamal, tváril sa, že o.k. a zrazu to všetko nie je pravda.:-/
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak to mas, dievca, naozaj tazke. Neviem, ako by som to zvladla ja, ale skor nezvladla. Ja mam ovela lahsiu poziciu, pretoze - aj ked nie vzdy - ale s tym mojim sa da a padne argumenty na neho platia. Aj ked tie padne argumenty mu musim neraz "oplieskat o hlavu", aby si ich vsimol. Ale nie je tak strasne tvrdohlavy a zadubeny. Vie si priznat chybu (Ale ja mu musim aspon 3x v inych situaciach zopakovat, ze si tu chybu priznal, takze mam pravdu.)
Ale ako citam Tvoje problemy, tak mas ovela tazsiu poziciu ako ja a mozno by naozaj pomohla tretia osoba - nezavisly odbornik. Len si neviem predstavit chlapa, ktory to dobrovolne podstupi. Ak to ten Tvoj urobi, tak mu odkaz, ze sa pred nim hlboko sklanam. Ked sme mali krizu my, tak ten moj to odmietol.
Ale na druhej strane mozno by nebolo uplne marne, ak by si len Ty sama navstivila psychologa, mozno by Ti poradil, ako sa mas v takychto situaciach chovat Ty. Nestoji to za pokus?
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
určite stojí, len si to neviem reálne predstaviť, dve malé deti, medzimeskou dopravou sa v tomto teple trepať niekam a vlastne ani neviem kam. Ja som kopu iných doktorov zameškala, tí by boli prvoradí, ak si nájdem čas.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Tak Ti poviem, asi to stoji za to - z vlastnej skusenosti. Niezeby mi nejaky pomohol, ale...
Ked som bola na materskej s 2 malymi detmi - na dedine, bez auta, v totalnej depke, uz som si nevedela rady sama so sebou. Muz bol cely den v robote, vracal sa unaveny az vecer, stavali sme barak, ja v podstate izolovana a zavalena robotou, po kazdom som vrieskala a najviac si to odnasali moje dve zlate deti. A oni - chudata drobunke - nic nechapali. Tak som si povedala - "dost dievca, nieco so sebou musis urobit, inak vsetko znicis". A tak som sa odhodlala ist psychiatrovi. Psycholog vtedy v blizkom meste nikde nebol a do BA som si netrufla. Tak som teda posadila seba aj decka do autobusu a isla k psychiatrovi. V ten den tam nebol - stastna to nahoda - a zastupovala ho zena - psychologicka. Tak som sa tam vyplakala, vyrozpravala, ona mi poradila - uz vlastne ani neviem konkretne co, ale viem, ze to bola matka 3 deti, takze dokonale chapala, cim prechadzam a isla som domov, s tym, ze pridem za urcity cas. Tak som isla zas - ale uz tam - na nestastie -nebola psychiatricka, ale ten psychiater. No a to uz bolo ine kafe. Sice ma vypocul, ale zaujem ziadny, predpisal mi sedativa, aby netrapila nespavost a aspon som sa poriadne vyspala a poslal ma domov. Zacala som ich sice uzivat, ale po 2 dnoch som rezignovala. Sice som prespala celu noc, ale na druhy den som bola ako "mechom prastena" a cely den som sa len motala. Sice som nevrieskala, ale vnimala som svet len spolovice. Tak som to vzdala a prestala ich brat. No a ked som isla na kontrolu k tomu psychiatrovi, tak sa ma len spytal, ci mi je uz lepsie a predpisal mi ine lieky. A vtedy som to vzdala definitivne a povedala si, ze to zvladnem aj bez toho jeho "chlapskeho doktorskeho liekypredpisujuceho pristupu". Ale ta prva navsteva a ten pokec mi pomohol naozaj, z toho som tazila dost dlho, aby som sa z tej debky dostala.
A vies, co je na tom najlepsie? Ten moj si ani nevsimol, ze sa nieco deje. To ze som bola u psychiatra sa dozvedel az o pol roka, ked som sa mu sama priznala. A bol - mierne povedane - sokovany. Velmi sa mu to nepacilo, ale ja Ti poviem, bola som - a aj som na seba hrda, ze som sa dokazala sama povzniest nad predsudky a pohlady ludi v ordinacii (a to aj vdaka uzasne milej sestricke, ktora sa o mna postarala lepsie, nez ten doktor) a ze som tam sla. A ze som sa z toho dostala.
Takze odporucam - navstivit odbornika - ale psychologa, nie psychiatra.
Drzim palce.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Mila Katarína smelo sa sťažuj, ako tu zvyknem písať, aspoň to môžeme, keď už nevieme pohnúť s OMD. Verím, že sa veľmi ťažko žije vo vzťahu, kde každý ťahá iným smerom. Ty tým nevyhnutným v boji o každodenné prežitie s detičkami a tvoja polovička zrejme svojím vlastným, bez ochuty počuť, pomôcť, pritom by naozaj niekedy stačilo tak málo.