Originálny deň môjho života III. - SOBÁŠ

A prišiel deň D. 18. august 2000, piatok.
Netuším, čo sme robili od rána, ale okolo tretej sme sa začali chystať. Mali sme na to bojové podmienky. Ďalej budem písať stručne v bodoch, aby som zas nemusela rozdeľovať:

- sú tri hodiny popoludní, začíname sa pripravovať. Sobáš má byť o 17.00 hod.

- potrebujem vyžehliť šaty mojej birmovnej (svedok) a tiež moje (tri týždne vláčené v autobuse)

- speakujúca kamoška Karin sa snaží vysvetliť talianskym dobrovoľníkom (starajúcim sa o "hladký" priebeh), že by sme radi vošli do jednej z kvanta miestností Univerzity Gregoriany (tu sme ubytovaní a pripravovať sa na chodbe, kde spávame, nie je nič moc). Naša žiadosť sa ZAMIETA.

- môj zúfalý pohľad ich obmäkčí a dovolia nám vojsť do špinavej miestnosti v ktorej je stôl a rozbitá stolička. Informujú o tom ich nadriadeného.

- problém č. 1: elektrické zásuvky majú dierky k sebe príliš blízko, naša žehlička sa do nich nedá pripojiť. Prosíme si redukciu. Ach...oni také niečo nemajú.

- ženích rozoberá koncovku na žehličke a odizolované káble strká napriamo do elektrickej siete (Bože, ďakujem, že ho nezabilo). Vo veľkom strese žehlím, nesmú nás čapnúť. Stihla som len jedny šaty, mám nervy, na moje sa radšej kašlem :-/(veď viseli na vešiaku).

- prichádza nadriadený, čiže milý starší kňaz. Prehovorí na mňa 5 jazykmi (Karin sa kamsi vyparila), reagujem na známu angličtinu (Yes, I speak, but just a little...) Milo povedal, že ak mi bude čokoľvek treba, mám prejsť niekam na druhú stranu ulice za ním. Povedal to aj dobrovoľníkom :-/ (to nemal robiť).

- na wc v umývadle si rýchlo zmyjem vlasy, chcem si ich vyfúkať. Fén čaká podobný osud ako žehličku. Usušiť sa však už nestíham.

- Keď prichádzajú dobrovoľníci, Karin je našťastie opäť pri mne. Začínam plne rozumieť, prečo sa u nás na Slovensku ľuďom, ktorí nič nechápu hovorí: si ako talian. Oznámili mi, že ten kňaz povedal, že ak niečo chcem, tak mám prísť za ním. Takže si mám okamžite zbaliť všetky veci a ísť. DARMO vysvetľujeme, že nám už nič netreba, že si len osuším vlasy... ony (boli to ženy) nás sáčkovali preč (Tu sa sušiť nesmie). Zrazu dokonca prestali rozumieť angličtine. Normálne dovtedy plynule s nami speakujúce oznamujú : I don´t understand english. :- (:-/

- čas pokročil, je pol piatej. V zúfalstve sa chrbtom opieram o obrovské vchodové dvere Gregoriany a z očí sa mi lejú potoky sĺz. Užasnuté sa na mňa pozerajú s otáznikmi v očiach - vraj, čo sa stalo?

-OK, rezignujem, je mi všetko jedno. Kráčame aj s Karin do budovy na druhej strane ulice. Dobrovoľníčky (spokojné samé so sebou) nás opúšťajú.

- našli sme akési wc. Hurá, je tu aj elektrická zásuvka . To, že je asi v dvojmetrovej výške nad splachovacou nádržkou, nehrá žiadnu rolu.

- stojac na zatvorenej záchodovej mise mi Karin pomocou kefy a fénu vyčarí na hlave celkom slušný účes.

- 5 min. po piatej prefrčím popri čakajúcich svadobčanoch vyobliekaných v krojoch (ja v tieločku kraťaskách, na nohách šlapky) a vtrhnem na chodbu univerzity (letmo som sa stihla usmiať na ženícha), kde čaká netrpezlivý páter Štefan. Pri pohľade na mňa skoro spadol z nôh.

- na chodbe spáva asi tristo žien (okolo 100 je prítomných). Medzi ruksakmi, karimatkami, spacákmi a užasntými pohľadmi vyťahujem svadobné šaty. Rýchlo sa navlečiem do spodného prádla, jedna kamoška mi zapína spodnicu, druhá topánky, tretia prevlieka šaty cez hlavu, štvrtá pripína ozdobu do vlasov. Rýchlo retiazka a náušnice (líčenie som našťastie vôbec nemala v pláne).

- je pol šiestej, s úsmevom chytám ponúkané rameno prvého družbu a vyrážame k bazilike Il Gesu. Náš sprievod kráča uličkami Ríma a s chuťou (sprevádzaní harmonikou) spievame Slovenské mamičky, pekných synov máte... (čí to bol nápad, spievať vojenskú na svadbe?) Myslím na to, aký fešák je môj nastávajúci v svadobnom obleku... (dúfam, že nezabudol obrúčky)

- vonku je 50 stupňová horúčava. Chlapci a dievčatá sú poobliekaní v krojoch. Chalani majú hrubé súkenné nohavice, ktoré nepríjemne škrabú, nuž si pod ne poniektorí natiahli silónky :) Mne je v ľahkých šatočkách fajne. Ale ženích naobliekaný v košeli s dlhými rukávmi (Pane Bože, prečo sme mu nekúpili s krátkymi?) a v obleku naberá podozrivo ružovú farbu.

- tŕpnem, čo sa ešte ide stať, ale našťastie sme tu. Už nás netrpezlivo čakajú (prečo? veď meškáme len hodinu), vchádzame do kráľovskej kaplnky. Očakávam príjemný chládok (ako včera), ale kaplnku poctivo vyvetrali. Je narváno (faau, prišli aj talianski kamaráti) a "sotva" 30 stupňov. Každý sa ovieva čím môže.

- slávostná omša je v plnom prúde, všetko ide bez problémov. Pristupuje k nám páter, chce zviazať naše ruky štólou, ktorú máva zvyčajne prevesenú (okolo krku) na ornáte. Šmátra, ale štóly nikde. Taliansky kňaz Frančesko mu pohotovo podá svoju.

- sľub si hovoríme priamo do očí (a ako sa manželík bál, že si nezapamätá text), ledva som zadržala slzy. Jemu sa tiež podozrivo triasol hlas. Atmosféra bola nádherná. To súkromie má dačo do seba.

- prichádza chvíľa, kedy treba požehnať snubné prstene (nezabudol) svätenou vodou. Páter sa rozpačito obzerá naokolo. Potom sa spýta Franceska: santa vasser? Ten pokrčil ramenami. Prvý družba, momentálne miništrant sa chytá akcie: najskôr presnoril okolie oltára. Nič, iba prázdna ampulka. Nuž sa s ňou vybral kamsi von, hľadať santa vasser.

- uplynulo asi 10 minút. Vchádza usmiaty Matrin (nakoniec načrel ampulkou do sväteničky pri hlavných vchodových dverách) a páter svätí prstienky. Ja sa (pod lavicou) snažím zvliecť rukavičky zo spotených rúk. Márna snaha. Nakoniec sa to tajne (s nemalou námahou) podarí môjmu už manželovi (na jednej zostala diera). Obaja zadržiavame záchvat smiechu , čo má za následok ešte väčšiu červeň našich tvárí (vypadá to ako sobáš dvoch paradajok).

- Manžel (hľadiac mi do očí) berie moju ruku, aby mi natiahol prsteň. Nevšimol si, že berie pravicu, tak som mu pohotovo (dodnes netuším, prečo ma to napadlo) plesla po ruke a vložila do nej ľavicu.

- osvadbení sme vyliezli z lavice, páter zázračne vylovil spod ornáta svoju štólu (len sme sa na seba usmiali) a vyviedol nás von, kde nám všetci blahoželali (prišli dokonca aj dobrovoľníčky z univerzity, tak som im usmiata odpustila). Zjedli sme (bez pomoci rúk) tri srdiečkové koláčiky (prvé dva razy nestihol cvaknúť foťák ) a vyšli živou bránou, ktorú nám vytvorili všetci naši kamaráti, na schody pred baziliku.

- urobili okolo nás kruh a tancovali sme, tancovali, tancovali. Harmonika hrala, vyspievali sme celý repretoár slovenských ľudoviek. Tancovali sme s černochmi, japoncami, talianmi a netuším s kým ešte, zapájalo sa čoraz viac okoloidúcich ľudí. Mala som 10 cm podpätky. Skúsili ste už v takom niečom tancovať na starej štvorčekovej dlažbe plnej štrbín? Ak nie, prišli ste o veľa :) (šoféri autobusu nám povedali, že keby sme vtedy dali kolovať medzi tým davom klobúk, vrátili by sme sa domov ako pracháči ).

Ďalej sme sa vracali uličkami Ríma, nad nami viali dve slovenské vlajky. Bol to obrovský zážitok, autobusy zastavovali a ľudia v nich nám mávali, všetci okoloidúci tlieskali, autá trúbili, blahoželali nám úplne cudzí ľudia. Spomínam si na jedného mladíka, ktorý vybehol spoza stolíka v kaviarni na ulici, polovičku si ani nevšimol, mne vtisol pusu a zasa odbehol. Najmilší zážitok bol, keď k nám pribehol starší pár (držiac sa za ruky) a pani prehovorila po slovensky: prosím vás, môžeme sa s vami odfotiť? My sme americkí slováci... Každú chvíľu nás niekto zastavoval a naše fotografie sú tuším po celom svete (v Ríme bolo vtedy 2 mil. mladých ľudí zo všetkých kútov). Ešte raz sme tancovali pred pamätníkom Viktora Emanuela (tam zas popri nás prebehli záchranári s nosidlami na ktorých ležala zamdletá dievčina ) a došli sme naspäť na Gregoriánu. Prezliekli sme sa, zavolali domov, že už sme svoji a akoby nič išli ku Coloseu na krížovú cestu so sv. Otcom. Tam sme so sviečkami v rukách strávili svadobnú noc.

Týmto sa naše problémy okolo sobáša neskončili... Ak ste nie z mojich rečí unavené a máte záujem, môžem vám ešte napísať o našej druhej svadbe, ktorá sa konala o dva roky neskôr a tiež bola veľmi zaujímavá. Aj to, čo bolo medzi nimi.