40 minút

Toľko trvá jedna časť cesty do mojej práce (druhá už len 12 min ...). Ráno tam a poobede naspäť. Poviete si, aké náročné, aké únavné, aké....nudné?!
Omyl vážení! Stačí nájsť zopár správnych spolucestujúcich a hneď je deň farebnejší.Tak napríklad taká pani Röntgenová . Prichádzam na zastávku a svojimi očami za pár sekúnd zmapuje na mne všetko - koľko kilometrov nachodili moje čižmy, že vetrovku nosím už tretiu zimu a že v nákupnej taške mám aj fľašu vína.

Poslušne sa zaradím do dlhého radu, keď za mnou príde staršia dcéra. Teta pred nami sa otočí a číta mi z pier, čo hovorím dcére. Asi by som mala hovoriť hlasnejšie?! Usmejem sa na ňu. „dobrý deň pani suseda, aj ja vás rada vidím....“....otočí sa späť, no pre istotu nás ešte pár krát skontroluje. Dcéra odchádza späť na začiatok radu ku kamarátkam. Teta je z toho zmätená, ale nemôžem sa jej venovať. Moju pozornosť už totiž púta mládenec, ktorého denne pozorujem a stále sa mi nedarí pochopiť kúzlo jeho osobnosti. Oblečený v bielom značkovom športovom oblečení, hruď, ktorá raz snáď bude i chlpatá, je odhalená a zahalená zároveň... ako v tej rozprávke, kde mala dievčinka za kráľom ísť nahá i oblečená súčasne. Ibaže tento mládenec to poriešil striebornými reťazami, retiazkami,l reťaziskami, náušnicami a náramkami....Najviac ma oslňuje jeho účes á la práve vyliahnuté kurátenko. Neskutočne žlté, polepené...nááááá pipipipi....
Keď sa mi pošťastí, sadnem si v autobuse na svoje obľúbené miesto a založím si slúchadlá z MP 3 prehrávača . Teta ma opäť kontroluje a ja telepaticky čítam jej myšlienky „náááá, jaké móžu byt tí dívčence, ket ich mati je jak taká puberťáčka! Len čo sanne na autóbus, založí si také oné na uši.... a ništ už neočuje....célkom to osprostí“
Ale to sa už oddávam čistým tónom, ktoré mi do uška spieva zamatovým hlasom Richard Marx „Angelina....“
Teta ma už viac nekontroluje.
Asi v polovici cesty nastupuje chlapík, z ktorého „majú radosť“ všetci cestujúci. Taký skunk by sa veru pri jeho aróme riadne zahanbil . Je to zmes potu, potuchliny starého domu a maštale. Ostatné ingrediencie sa mi ešte nepodarilo identifikovať, pretože sa úspešne vyhýbam jeho blízkosti. A ak je náhodou voľné miesto pred, alebo za mnou, snažím sa zachovať pokoj. Otváram okno a pridávam hlasitosť na mojej MP-trojke dúfajúc, že silný hlas Anastasie prehluší tento nezvyčajný „parfém“. Po chvíli ma však z neho začínajú štípať už aj oči a ja si zúfalo púšťam niektorú z punkrockových kapiel, ktoré majú schopnosť uniesť ma na ich virtuálny koncert. Žiaľ...nepodarilo sa. Taktne pozbieram svoje igelitky a premiestňujem sa do zadnejšej časti autobusu. Moji spolucestujúci mi chápavo a sústrastne uvoľňujú miesto vedľa seba .
Sadám si pri mladíka, ktorý je rovnako ako ja, ponorený do sveta hudby. Po chvíli pochopím, že jeho „tuc-tuc-tuc-tuc-tuc-tc-tuc“ mi bude dostatočne hlasno znieť až domov. A tak svoju MP-trojku odkladám a som v pokušení niečo sa tohto mládenca opýtať....len tak, zo špásu...napríklad „ tuc-tuc?“ Ale len na chvíľu sa zahľadím pred seba a už sa stávam pasívnou účastníčkou ľahko erotickej reality šou ...Párik sediaci predo mnou sa silno objíma, bozkáva a ich cmuky sú mokré, mľaskavé. Mladý muž je rozvášnený a zjavne nevie, akoby najlepšie uchopil svoju frajerku do náručia (...a keď žralok nájde vhodnú samicu, zahryzne sa jej do žiabrí, aby ju znehybnil, potom už môže prebehnúť párenie...). Dievčinka sa po chvíli snaží odtiahnuť, zjavne jej dochádza kyslík (....po ukončení aktu samica bezvládne leží hlavou proti prúdu , aby jej do papule mohla prúdiť voda a privádzať kyslík.....) Mladému mužovi však dýchanie nechýba a vášnivé bozkávanie pokračuje. Je nenásytný a ja začínam byť napätá, či to dievčinka prežije. Áno či nie?....udusí ju? Neudusí? ...nedozviem sa to, lebo som doma a musím vystupovať.
Pýtam sa tety, či jej pomôžem s taškami, ale „veť tí kapse sú neni tašké“. Tak nepomôžem.
40 minút prešlo, som doma...