O kocúrovi

Mám to aj v profile – vlastním (?) kocúra, úplne obyčajnú „mačku domácu“ (Felis silvestris f. catus) pruhovaného vydania. Nezadovážili sme si ho, on si jednoducho vybral nás. Pred cca 4 rokmi sme robili v lete nejaké práce na dome (zatepľovali, menili strechu) a v to leto prikvitol aj on. Jedného pekné dňa sa objavil v našej záhrade, nikto netušil odkiaľ prišiel a samozrejme bol hrooozne zlatučký , ako všetky malé mačiatka. Robotníci občas nechali povaľovať zvyšky desiatej a jemu to zrejme prišlo vhod a zapáčilo sa mu u nás. Rozhodol sa, že si nás privlastní – a to so všetkou naliehavosťou. Dom obkľúčený lešením mu bol vhodným nástrojom, aby nás mohol neustále upozorňovať na svoju prítomnosť práve pod tým oknom, v ktorej izbe sme sa nachádzali – samozrejme jeho cieľom bolo dosiahnuť vpustenie do „kráľovstva“.
Môj muž je veľký milovník zvierat – ale len pokiaľ sú v prírode – a tak síce hneď len čo sa mača zjavilo, bol celý hŕŕ do kŕmenia (doneste mu mliečko , doneste mu niečo pod zub ), ale samozrejme dnu mača nesmelo. Tak len obiehalo po lešení barák a mňaukalo pod oknami – v každú dennú aj nočnú hodinu. Jeho snaha dostať sa dnu bola taká veľká, že dokonca vyliezol po brizolite až na vrch okna, ktoré bolo otvorené na vyklápačku – dostal sa tak síce na vrch okna, ale odtiaľ už nevedel ako ďalej a mraučal ešte hlasnejšie. Museli sme ho dať dole a vyšupnúť späť kam patrí – na dvor!
Inokedy zase mraučal pod dverami – ja že je asi hladný, vezmem misku so žrádlom a idem mu ju vyložiť von – otvorím dvere – kocúr nikde, len miau a miau ! Obzerám sa, obzerám a keď som to už vzdala a išla vojsť späť do dverí, tak ho vidím visieť na stene na tom brizolite zarovno s horným okrajom dverí . Vtedy získal prezývku Spíďo (od Spidermana) – inak sa volá Lara – to meno vybral synátor hneď ako sa k nám nasťahoval a my sme ešte nemali čas zisťovať, či je mačka alebo kocúr. Aby nemal poruchy identity hovorím mu – odkedy viem, že je to on – Lariš.
Larišovi sa u nás páčilo aj tak, že dokonca keď sme na pár dní odišli a jeho nechali bez opatery (na ten čas sa vždy prikmotril niekde k susedom), len čo sme sa vrátili, už bol doma aj on . Dodnes, keď sa vraciam z práce a cúvam na svoje miesto pred domom, on už dobehne a sedí na rohožke mňaukajúc: “Gazdiná, už ma pustíš?“.
Áno, pochopili ste správne – náš Lariš už smie i dnu! Platiť to začalo hneď prvú zimu čo bol u nás – boli vtedy dosť veľké mrazy a hoci som muža prinútila urobiť Larišovi „búdičku“, nejak si ju neobľúbil a len tak vysedával vonku pod veľkým francúzskym oknom, čo máme v obývke. Tak mu bolo dovolené vstúpiť a zohriať sa . Ďalšou príčinou bolo samozrejme tiež to, že kým som mu dával žrádlo von, kŕmila som samozrejme aj všetky ostatné mačky z okolia. Takže dostal čiastočnú milosť – chodí sa domov nažrať a keď sme doma my, môže zostať aj on. Časom sa naučil aj vypýtať sa von a tak je naše spolunažívanie viac-menej kľudné a mierumilovné (kým ho nepristihneme, ako zňucháva po kuchynskej linke ). Počas tých rokov, čo sme spolu sme si vypestovali svoje rituály – okrem toho už spomínaného vyčkávania na rohožke pred dverami je to aj ranné kŕmenie. Každé ráno len čo vstanem a vojdem do kúpeľne, zjaví sa na okne môj umňaukanec , ja mu otvorím okienko, on skočí dnu a potom ideme spolu dole do kuchyne, kde dostane raňajky. Po raňajkách sa mi snaží niekde schovať , lebo vie, že keď budem odchádzať, stihne ho rovnaký osud ako toho šabľozubého tigra vo Flinstonovcoch (ešte že mne sa nemôže stať to čo Fredovi !) – ale keďže ja ich už medzičasom všetky poznám, tak to je pomerne jednoduché vypátrať ho. Kým som ja v práci, chodí po návštevách a večer príde vyhladovaný s veľkým krikom na druhé kŕmenie (je to predsa chlap ).
Zažili sme si s ním veľa zábavy, aj keď už to nie je to malé kaskadérske mačiatko (brizolit aj tak zakrylo zateplenie). Včera ale bol zase raz hviezdou dňa, aj keď vlastne tak trochu nepriamo. Zachytili sme včera v správach reportáž o najnovšej móde – vianočných piesňach „vymňaukaných“ mačkami, alebo „vyštekaných“ psíkmi – a moja staršia dcéra sa hneď pribrala cvičiť Lariša . Keďže na JEJ mňaukanie vôbec nereagoval (bodaj by – vyvalený na vankúši pred krbom so slastne zatvorenými očami), rozhodla sa, že by to asi chcelo hudobný doprovod a vytiahla klávesy (podotýkam – nielen že nemá žiadne „hudobné vzdelanie“, ona je priam hudobný antitalent) a druhá dcéra jej okamžite vygooglovala návod ako sa do 5 minút naučiť hrať Jingle Bells. Moja milá nelenivá sa do toho pustila a začala kocúrovi vyhrávať, potom prikvitol manžel, ten ju začal „buzerovať“ kvôli rytmu,.... neskôr sa pridal ešte jej priateľ (ktorý je muzikant) – no mám dojem že ju viac plietli ako jej pomáhali – výsledok bol totiž taký, že kocúr to vzdal, odcupital k dverám a vypýtal sa von . Nuž čo, rolničky si budeme musieť na Štedrý deň pustiť z CD-čka, ale ja aspoň mám ďalšiu spoľahlivú metódu, ako ho zahnať na ústup, keď ho budem chcieť „vypšikať von“ (tá prvá je „ponúknuť“ mu niečo kyslé – len čo zavonia napr. citrón tak fujazdí ako čert pred svätenou vodou).
A kto chce vidieť, či skôr počuť ako vyzerajú koledy v podaní mačacieho zboru, nech si pozrie:
http://www.youtube.com/watch?v=A4Vv3GPlm94&feature=related
http://www.youtube.com/watch?feature=related&v=Ot4wIPmZSwg