Rozprávka o najlepšom učiteľovi

Tento príspevok som pôvodne plánovala vložiť do súťaže, ale nejak som nestihla. Hold, nemala som byť lemra . Aj napriek tomu ho som vkladám už mimo-súťaž, ked som to nestihla skôr.

Kde bolo, tam bolo, v dobách nedávno minulých, ked sa voda už dávno liala a piesok sypal, žila raz jedna Mama. Táto Mama chodila do práce, ako to už mamy zvyknú, a veru nevedela, že v obchode treba cenovky čítať, že rifle či botasky za 200,- Sk sú rovnako nositeľné ako tie za 1000 Sk,-. Vlastne nikdy nad tým Mama nepremýšľala, ved na čo by aj, ked účet neplakal nad výdavkami.

Jedného dňa však Mame zazvonil Telefón, ktorý všetko zmenil. Áno, až odteraz by sa mala Mama volať mamou, dovtedy vlastne bola len také obyčajné žieňa. Telefón hlasom pani úradníčky oznámil Mame, že na ňu čaká jej Dievčatko . To bolo radosti, Mama rýchlo utekala za Dievčatkom do Domčeka a za pár dní išli spolu aj s Dievčatkom domov. A žili spolu šťastne, a možno žijú dodnes, ak nepomreli...

Nuž to by bol rýchly koniec rozprávky. Ešte predtým ako všetko šťastne skončilo, sa zaplietol do deja Učiteľ. Učiteľ mal mnoho tvári, raz vystupoval ako pani sociálne, inokedy ako sudca,či jeho asistent. Vráťme sa k bodu, kedy Mama prišla s Dievčatkom domov. Učiteľ sa rozhodol, že Mame toľko šťastia stačí a že na ďalšiu dávku si bude musieť chvíľu počkať. Zo začiatku to mama ani nejak nepociťovala, ved mala nejakú tú korunku odloženú, ale ako išiel čas, začalo byť Mame ťažko. A začla sa mama kamarátiť s Telefónom. Telefón nemenil tváre, ale menil hlasy. Raz ako asistentka sudcu Mame povedal, že musí byť Mama trpezlivá, lebo spis ešte není na rade, inokedy ako pani sociálna mamu ubezpečil, že teraz jej nemôže dať žiadne korunky, ale nech sa Mama nebojí, Učiteľ jej to doplatí až rok spätne. Mama sa teda obrátila k Dievčatku a vraví mu :" Vieš, Dievčatko moje, Mama teraz nemá korunky na mliečko, či novú hračku, ale vydrž, Učiteľ nám to všetko vráti aj rok spätne" Ale Dievčatko ako keby bolo hluché, stále si len svoje opakovalo, ono chce papať, ono chce nové nohavičky, ono chce hračku. Najhoršie bolo, že dievčatko okrem papania potrebovalo aj lieky. Nuž čo mala Mama robiť, musela sa učiť šetriť, ako si to prial Učiteľ. A tak malo dievčatko čo papať, malo svoje lieky, vďaka dobrým ľuďom si malo čo obliecť, ked podrástlo z pôvodnej veľkosti oblečenia. Učiteľ bol s Mamou veľmi spokojný, páčilo sa mu, ako si Mama poradila. Presne do roka a do dňa splnil svoj sľub a Mame vyplatil, na čo mala nárok. Až rok spätne. Lenže Mama mala už toľko dlhov, že všetky korunky, ktoré jej Učiteľ poslal, poslala kam bolo treba a Mame s Dievčatkom neostalo dokopy nič, ale aspoň sa už učiteľ nad mamou zľutoval a posielal aspoň každomesačnú almužnu.

A Mama? Nuž, Mama je nepoučiteľná. Aj ked pozná krédo "nestúpiš 2x do tej istej rieky", nedala si povedať a stúpila a pláva a chvíľami sa topí. Zas vysvetľuje :" Dievčatká moje, je mi ľúto, papať budeme, ked Učiteľ nám pošle korunky " A dievčatá sú ako hluché a mame neostáva nič iné, len šetriť na sebe a deťom dopriať, čo môže. Ale ved čo, Učiteľ to vráti. AŽ rok spätne...