Dvaja kamarati sa vydali cez pust. Predtym sa ale pohadali a jeden z nich dostal facku od toho druheho. Dotycny, nez by nieco povedal, zohol sa a napisal prstom do piesku:
\"Dnes mi môj najlepsi priatel dal facku.\"
Putovali dalej. Dosli ku krasnej oaze s jazierkom. Rozhodli sa, ze sa okupu. Ten, ktory dostal facku sa zacal topit, ale ten druhy ho zachranil, vytiahol z vody. Ked sa prebral, vytesal do kamena:
\"Dnes mi môj najlepsi priatel zachranil zivot.\"
Kamarat sa ho pyta:
\"Ked som Ta udrel, napisal si to len do piesku a tentokrat si to vytesal do kamena. Preco?\"
Odpovedal:
\"Vies, ked mi niekto ublizi, pisem to len do piesku, aby vietor tieto riadky odfukol na znak odpustenia. Ale ked mi niekto pomôze, vytesam to do kamena, aby to tam ostalo naveky.\"
Škoda, že je to len príbeh písaný knihou a nie príbeh,ktorý by písal sám život.Hneď by život bol bezstarstnejší a nenávistí či v rodine,alebo medzi kamarátmi a podobne.
krasny pribeh,
Ja myslim ze je to tak aj v zivote,clovek na tie zle veci zabudne a v srdci mu zostavaju len tie pekne spomienky
krásne a myslím si,že kto pochopí silu a podstatu tohto príbehu pochopí jedno z veľkých tajomstiev života.
ešte dodám, že nie pochopiť rozumom, ale srdcom, precítiť vo svojom vnútri a podľa toho konať...