Pošta - ako si spríjemniť deň :-)

Bežná situácia. Idete si niečo vybaviť na poštu. No bežná ako pre koho. Keď nemusím, nejdem. Radšej. Vchádzam do haly aj s mojim synom. Uf. Keď zbadám to množstvo ľudí, v tých jednotlivých radoch poviem si, snáď to dnes do tej 18,00 hod. stihneme, aj keď je iba 16,00 hod. Zaradím sa do jedného z radov. Myslím si, že som si vybrala ten najlepší. Smola. Vystihuje to jedno motto. Vždy totiž stojíš v tom nesprávnom rade! Predo mnou sú 4 ľudia. Tak optimisticky to vyzerá, veď v iných radoch ich je po 6. Stojím a čakám. Môj syn tiež. Ale nie dlho. Pochopil, že toto nie je inštitúcia, kde sa veci dejú. Tu nie len čas ale aj práca stojí. Teta pri okienku prišla asi po dlhodobej PN. Alebo možno má práve zlý deň. Alebo ďalšia možnosť, prvýkrát v živote vidí počítač. To bude asi tá správna odpoveď. Pozerá a šomre si. No nie je sama. My šomreme tiež, všetci v rade. Ale nie solidárne s ňou. Nie. Solidárne, ale proti nej. Ale veď je taká ľudská. Pomohla prvej tete pri okienku. Tá prišla s taškou plnou obálok. Cca 20 ks. A keďže v ich firme zrejme prebieha tiež finančná kríza, nemajú na lepiacu pásku. A tak sa všetky obálky rozliepajú. Teta poštárka za okienkom je milá žena a je veľmi veľmi empatická. K tej čo stojí pri skle. Voči nám ostatným v rade nie je empatická, ale vôbec. Pretože sa práve rozhodla, že ide všetky obálky osobne lepiť lepiacou páskou. Asi má najlepší spôsob ako to urobiť. Teta čo to doniesla by to zrejme nezvládla. To je jasné. No zrejme má aj veľmi hrubé sklo, ktoré ju oddeľuje od nás. Pretože ináč si to vysvetliť neviem. Ináč by neriskovala našu trpezlivosť. Cíti sa v bezpečí Medzitým už aj môj syn pochopil, že nákup rožku namiesto k olovrantu prebehne zrejme až ku večeri. Nudí sa. Tak sa ho snažím zabaviť. Vysielam ho obzerať všetko čo je aspoň trochu zaujímavé. Ale čo už môže byť zaujímavé v miestnosti pošty. Smetný kôš, umelé kvety, ventilátor čo hučí. Ale už nehučí len ten, už začína aj môj syn. Pridáva sa solidárne k nám. Je to proste úžasné prispôsobivé dieťa! Na otázku kedy už pôjdeme? mu nejasne odpoviem, že za chvíľu. O 5 minút. Potom to pre istotu ešte upresním, možno.
Nakoniec to teta za okienkom zvládla. Hurá, urobila prácu aj za iného a plat jej pôjde aj tak iba jeden. Je to proste stará škola, vie ako sa má pracovať. Jej heslo znie: Všetko pre zamestnávateľa, aj život obetovať! Skoro to motto bolo pre ňu osudné. Pohýname sa dopredu. Ďalší 3. pred nami boli vybavení dohromady skôr ako tá predchádzajúca teta sama. Prídeme ku okienku, teta za pultom hľadí do počítača. Asi nevie niečo prečítať. Pozerá na to veľmi zblízka. Teta založte si tie okuliare čo máte položené na hlave, načo Vám tam asi budú!!! Zrejme módny doplnok, ach aká som nechápavá. Ťuká do klávesnice, posúva myšou, mrmle si. No ja Ti teta nepomôžem, vidím ešte menej ako ty Nakoniec zvíťazil zdravý rozum a keď sa jej nedarí, papier odkladá pochopiac, že to asi môže robiť keď nebude na druhej strane 7 ľudí. Sme na rade. Medzitým sa môj syn dookola pýta či má teta nové losy. Ona berie môj šek, vyplatí mi ho. Potom prichádza rozuzlenie celej príhody. Podávam jej 2 výherné losy. Výherné zrejme len z môjho pohľadu. Sú tam 3 zhodné symboly. Pozerá, zase na to žmúri a povie: "toto nevidím". Asi jej dám číslo na môjho očného lekára. Tak jej vravím, skúste si to prečítať je to tam aj napísané, nie len nakreslené Možno vie aj čítať, tak tajne dúfam. A potom povie tú rozhodujúcu vetu. "Toto Vám ja neviem vyplatiť, musíte si prejsť k okienku č. 6". Pozriem sa tým smerom a keďže vidím ďalších asi 8 "usmievavých" ľudí v tom rade, rozmyslím si to. Hovorím, to nemyslíte vážne! A ona, veď je predsa veľmi príjemná a milá povie ÁNO. Prídite keď bude menej ľudí. Pýtam sa, to je kedy?
Tak som ešte kúpila mojej pokazenej platni - môjmu synovi jeden los, kvôli ktorému si vystál asi 15 minútovú radu a odchádzame do potravín. Pomaly bude aj večera. Som rada, že sú ešte aj príjemní ľudia na tých správnych miestach. To vždy poteší...