Puto, ktoré sa opäť spojilo

Začalo sa to pred 21r. Moja zlatá teta Danka sa vydala za dobrého muža, ktorý by jej zniesol aj modré z neba. Žili si krásne mali všetko na čo si pomysleli až na jedno. Deti im neboli dopriate. Po niekoľkoročnom manželstve a trápení , po Dankinom mimomaternicovom potrate sa rozhodli , že si detičky adoptujú. Podarilo sa im to a adoptovali si 2 krásnych rómskych chlapčekov, najskôr jedného a po roku druhé batoľa . Celá rodina sme ich prijali medzi seba , tešili sme sa ako rastú aké robia pokroky. Boli to moji milovaný bratranci. Žili si pekne v malom mestečku v 4i. byte. Zrazu im bol byt pritesný tak si postavali dom. Danka nemusela pracovať , jej muž ani nechcel aby chodila do práce, mala sa starať iba o rodinu. Danka sa strala, chlapcom sa venovala najlepšie ako vedela. Lenže chlapci vyrástli do škôlkárskeho veku a ona ostala doma sama. Dom bol rozostavaný, manžel na stavbe, deti v škôlke a ona v malom meste sama. Chcela ísť do práce ,ale muž jej to nedovolil, plakala , hádala sa ale on nepopustil. On dostaval dom , nasťahovali sa do krásneho veľkého domu,ale pokoj a šťastie nenašli. On jej nadával , že je zlá neschopná, hlúpa nič nevie a že ju dostane do Plešivca. Deti nešťastné smutné, odvravajúce bez autority. On si našiel o rok strašiu ženu a s ňou sa rozviedol. Ona neštastná, ponížená vyhodená z domu,to psichycky nezvládla. Deti prisúdili jemu a jej ich nedovolil ani navštevovať. Zvyšok rodiny z jej strany boli zrazu odpad , odtrhol nás od milovaných deti.Kým Danka bývala blízko kde deti navštevovali základnú školu on stál pod oknami školy a strážil aby sa ona k nim nepriblížila. Tak všetko vzdala a prišla k svojej mame v hroznom psychickom stave. Chodila ako bez duše, nezáležalo jej naničom, predávala všetko čo bolo v byte, začala biť svojú dobrú mamu a po uliciach chodila ako bezdomovec. Jej mamke sa podarilo dostať ju na psychiatriu . Diagnóza hrozná zaznela schyzofrénia. Danka funguje s liekmi , injekciami. Ale v očiach má smútok , už to nieje tá veselá a milá žena. Dá sa s ňou porozprávať ale iba o nepodstatných veciach a iba vtedy ak má chuť. Deti medzi tým rástli ,ale Danka ich nemohla navštíviť, lebo on jej to nedovoli. Tak im napísala pár listov,ale odozva žiadna.Tak plynul čas Danke raz veselo raz smutne so spomienkou v srdci na jej milovaných chlapcov.
Včera sa stala nečakaná vec. Starší chlapec už dospel a našiel si cestu späť k svojej mame. Pracuje ako zdravotný brat na psychiatrii.Chorobu svojej mamy chápe, veď sa s ňou stretáva deň čo deň v práci. Držal ju po celý čas za ruku, nespustil z nej oči, láskali sa navzájom pohľadmi. Povedal jej , že listy ktoré napísala vyberal zo schránky práve on, takže si ich schovával 2 roky, neukázal ich ani otcovi. Danke žiarili oči konečne stretla svojho syna, myslím že našla dôvod žiť. Bolo to krásne dojímave slzy sa tisli do očí. Celá rodina sa zišla aby sme ho vystiskali a sľúbili si , že sa budeme stretávať. Puto ktoré bolo nasilu pretrhnuté sa opäť spojilo.