Pre lindu999

Myslím že každý chyti paniku, ktorá by ale mala opadnúť a zamýšľať sa nad tým čo robiť. .

eniXelka,
co odo mna teraz ocakavas? Na co sa pytas? Mam pocit, ze si sa vypisala zo svojich pocitov, co chapem, vyrovnavas sa s niecim, mozno sa ta pod tarchou emocii dotkol moj prispevok, ale co ja s tym teraz mozem urobit?

Dievčatá či sa Vám to páči alebo nie, ta téma je veľmi dôležitá a potrebné je o nej hovoriť, určite nepoviem hovadinu že určite každý deň pribudne v nejakom rodinnom kruhu táto téma - myslím celkovo svet. Mňa mrzí jediné - to slovičko prekliata - teda v pôvodnom blogu, prečo by sme si ju nakoniec vybrali ak je prekliata?
Môže byť pre nás zákerná, môžme sa na ňu hnevať, ale určite je tu to ele, na to by sme mali prihliadať.
Viem o čom hovorím prešli sme si tým a otcovi sme zatajovali do konvca jeho žalostný stav, lebo tak sa to vtedy hovorilo a ja som sa cítila strašne vinovato a na posledy ako som s ním bola mi povedal prečo hovoríš že sa ešte uvidíme v sobotu, vieš že to tak nebude, neklam samu seba, ja končím, viem ako ma to rozožiera a ja som prikyvla a objala ho a bolo to naposledy, aspoň vtedy som bola úprimná.
Pri mamke môjho Mira to už bolo iné vedela o tom, rozprávali sme sa o tom, ale ona už chcela ísť za manželom a ja som ju chapala a dodržala som to čo som sľúbila, že budem pri nej ked bude odchádzať a bola som tam, aj ked som si akurát ľahla na pohovku ked odišla, mali byť pri nej dcéry, ale tie si išli pofajčiť a zapiť žiaľ.
Jednoducho je to fakt a ľudia by sa mali zmieriť aj so smrťou, nikoho nemôžme prinútiť aby žil, môže iba živoriť - je to to isté ak by sme chceli partnera napriek všetkému prinútiť ostať s nami, aj ked nás ma plné zuby a nenávidí nás.
Je to odchod a určite nie do horšieho, je to iba odhodenie starého v tomto prípade chorého tela.
Ja som chcela pracovať na téme umieranie, v tom čase som bola aktívna v takýchto činnostiach, ale u nás hospic mala iba charita a ta to rieši inak. Viete koľkokrát som bola v nemocnici svedkom odchodu, možno preto som tam stravila pár rokov môjho života, potrebovala som posilniť toho človeka, že ak sa rozhodol je už ten čas a nie je sám.
Skúsme brať smrť ako súčasť našho bytia, aký je v tom rozdiel či niekto zomrie pod kolesami auta alebo ma rakovinu?
Nuž áno najkrajšia smrť je v požehnanom veku a tíško v spánku, ale nie každý môže takto ísť, nie každý. je to ťažká doba pre všetkých chorých aj tých čo po nich zostanú, lenže majme svojim radi, lebo nič iné im tam nemôžme dať, dajme im tu lásku, úctu a možno niečo na čo sme počas života zabudli, nehrajme sa na niečo čo nepotrebujú. Objatie, milé slová, úsmevy a spomínanie sú veľmi krásne v každej etape života a nie iba v tejto. Nezabudnime im povedať, že sa o nás nemusia báť, nech myslia iba na seba, lebo my sa vieme o seba postarať. veľakrát je to dôvod prečo nemôžu odísť a trpia v strašných bolestiach, že majú pocit, že niekto od nich ešte niečo požaduje.
Prosím nechcem sa biť / skoro som to nechala s ypsilonom/ nevadí mi obraniť svoje slová, takto by som to chcela aj ja ak by som raz odchádzala.

dlhsie som uvazovala nad niekedy konstatovaniami a niekedy az vycitkami, voci tym, co su okolo choreho (alebo inak umierajuceho cloveka) - ze preco k nemu nemohli byt taki ustretovi a oddane milujuci uz predtym... a cely cas...

dalo by sa to, ibaze my sme vecne deti. co dostavame stale, berieme ako samozrejmost po case, ako normu. deje sa nam to, aj keby sme si kazdy den opakovali, ze sa mame toho vyvarovat. asi to bude jeden z hnacich motorov nasho pokroku - ta potreba noveho, lepsieho, viac.
chapem, preco napr. choremu cloveku dovolujeme (takmer) vsetko, co chce, sme ustupcivi, ochotni, zmierlivi - hoci inokedy by niektore poziadavky narazili na nas odpor. jednak je to naozaj ten posledny krat, co to mozeme pre neho urobit v tomto zivote. jednak sa tym uz nic nepokazi (myslim vo vztahu). jednak (aj ked to znie vypocitavo) vieme, ze to nebude trvat takto nadlho (aj ked si urcite zelame opak). preto zmobilizujeme vsetko a zrazu vieme obetovat cas, peniaze, vsetko, co by sme predtym neurobili.
ibaze zivot predtym je o planovani, o vyvoji, ktori si do istej miery urcujeme aj sami a prisposobujeme sa tomu. takze napr. aj keby sme moc chceli, neda sa kazdy den davat maximum. predcasne by to vycerpalo. musime (z niecoho) zit a to znamena rozvrhnut si cas aj na pracu, aj na seba, aj na druhych. stane sa, ze sa aj pohadame, nahnevame a nechame tie pocity trvat. proste to tak citime. da sa s tym nieco urobit, odburat ich prv, nenechat ich tak dlho robit medzi nami zlo. ale niekedy, ak to ma byt nasilu, bez vnutornej vyrovnanosti, len s umelo nadobudnutym zmierenim - ma to zmysel? ano, potom si mozeme hlavu buchat, ze sme preto stratili vzacne spolocne chvile. ale keby sa nekonal ten zaverecny akt v zivote nasho blizkeho, ale zil by nerusene dalej - ten umely pokoj a zmierenie by niekde aj tak vybuchli.
kazdy mame ine tempo, iny zivot. vieme ho sklbit so zivotom druheho, ale nie doladit do dokonalosti. to by sa obaja museli vzdat seba. a tak sa stane, ze nam nieco trva dlhsie a potom to lutujeme ako strateny cas. ale zbytocne. zili sme spolu a vsetko, co sme si odovzdali malo zmysel. aj laska, aj radost, aj hnev, aj plac.
takze hoci v case, ked tusime/vieme, ze to dlho uz nepotrva, zmobilizujeme vsetko. ale keby sa splnilo nase zelanie a z posledneho sa stane dalsie a dalsie, proste ten clovek prezije - casom padneme do starych kolaji. mozno uz nie uplne starych, lebo su dost poznacene tou blizkostou definitivnosti. nieco sa zmeni, viac si dame pozor na vnasanie toho negativneho medzi nas. ale predsa, uz to nebude az take ustretove. lebo to uz bude zivot so vsetkymi potrebami budovat si vztahy, budovat si vlastny zivotny priestor, ... a tam sa objavia veci, kde neustupime, kde sa vzoprieme, nahnevame, odmlcime a zase "stracame" vzacny cas.
preto si to nema zmysel vycitat a uz vobec to nema zmysel vycitat to druhym. proste to tak v case jeho zdravia muselo byt.