Román na leto - 22. časť

Ema konečne dorazila do svojej izby celá rozčarovaná. Toto fakt nepotrebovala. Hlava jej išla z toho prasknúť. Čo to len Tomáša napadlo docestovať sem bez akéhokoľvek dohovoru. Vôbec sa jej neopýtal, či by s tým súhlasila. V duchu ľutovala, že mu poslala tak jasne zamietavé odpovede cez sms-ky. To je asi príčina, ktorá ho sem takto bezhlavo dohnala. Prečo len nezvolila miernejšiu formu komunikácie? Radikálne rozhodnutie mu predsa mohla oznámiť až po prázdninách. No čo už? Teraz je neskoro dumať, čo by bolo, keby bolo. Tomáš je tu, to je jasné vec a treba to nejako riešiť. Pomyslela si na Petra. Čo ten si asi teraz myslí? Možno ju už dopredu odsúdil a nebude mať ani šancu mu to nejako vysvetliť a možno by jej aj tak neveril. Veď mu vravela, že je voľná, že nikoho nemá a zrazu toto. A do toho všetkého ešte aj ten Martin. Ak sa jej ešte aj ten bude pliesť do cesty...

Jej prvá cesta viedla pod sprchu. Chcela zo seba zmyť všetko, čo ju ťaží. Taký krásne prežitý deň v spoločnosti Petra a jeho malej Karolínky a takto katastrofálne sa skončil. Sama nevedela, či má plakať, alebo sa má vlastne smiať. Ema si v duchu povedala : "Dievča, zober si to z tej lepšej stránky! Máš tu troch chlapov, ktorí majú o Teba záujem. To sa hociktorej nepritrafí." Ema sa začala usmievať. To je teda gól! Nikdy sa nepokladala za prílišnú krásavicu a nikdy sa o ňu chalani nijak zvlášť netrhali. Pripadala si obyčajne. Bola obľúbená, to je pravda, vždy sa okolo nej motalo kopec priateľov, lebo mala dar zaujať, zabaviť i vypočuť a vyžarovala z nej zvláštne charizma, ktorou dokázala upútať. Nikdy nie však natoľko, aby sa do nej zahľadeli hneď traja muži naraz. Zabalila si svoje dlhé blond vlasy do uteráka, chvíľu na pozerala do zrkadla a potom na seba vyplazila jazyk. Začala sa smiať. Smiala sa stále viac a viac. Keby ju niekto videl, mal by pochybnosti o jej normálnosti. V tom ju napadla myšlienka: "Veď to aj tak musíš brať - s humorom! Inak by si tu celú sezónu preplakala." Tomáš predsa odíde, nebude tu dlho a porozpráva sa s ním. V tom ju napadlo: "Ale aj Peter mi onedlho odíde." Táto myšlienka už jej nepripadla taká odľahčujúca. No každopádne sa to musí celé nejako vyriešiť a plakať nad rozliatym mliekom jej nikdy moc pozitív neprinieslo. V tom ktosi zaklopal na dvere jej izby. Také tiché : " Klop, klop, klop!"

Ema opatrne otvorila dvere. Stál tam Tomáš. "Ahoj, prosím Ťa, pusti ma len na pár slov. Do zajtra nevydržím. Musím Ti niečo povedať."

Ema rezignovane povzdychla: "Tak teda poď!"

Tomáš si sadol na stoličku pri okne a spustil: "Ema, ja viem, že sme si povedali, že sa nebudeme viazať, ale len čo si mi odišla, uvedomil som si, že som Ťa v takejto situácii medzi nami nemal nechať iba tak odísť. Začal som sa o Teba báť. Cítil som, že ak sa za Tebou hneď nerozbehnem, že môže byť neskoro a ako vidím, ani som sa moc nemýlil, však? Kto bol ten muž v hale?"

"To je možno teraz už aj jedno Tomáš," povzdychla si.

"To už si si tak rýchlo našla za mňa náhradu? Tak tomu mám rozumieť?" opýtal sa s neistotou v hlase.

"Tomáš nepreháňaj! Len si spomeň, ako mne vadilo, keď si chodil s Tvojimi kamarátkami po kávach!? Ako som sa ja mala cítiť? A to sme spolu chodili, mali sme vzťah. Tak čo mi teraz ideš vyčítať, ak by som aj zrovna mala novú známosť? Veď sme sa predsa rozišli, nepamätáš?" podráždene odpovedala Ema.

"No, povedali sme si, že sa nebudeme viazať, to hej, ale dúfal som, že si aj Ty uvedomíš, že ma chceš a potrebuješ."

Ema zareagovala: "No! Možno by som si to aj uvedomila, keby si mi dal čas a priestor. Nik nevie, čo by bolo. Lenže takto na mňa iba zbytočne tlačíš! Nechápeš? Potrebovala som byť sama, vypnúť, zrovnať si myšlienky v hlave..."

"A čo potom ten chlapík, čo si za ním kričala?" spýtal sa.

"No snáď mám právo nájsť si tu priateľov a známych, či nie?" odpovedala.

Nechcela ho zaťažovať svojimi pocitmi, nechcela ho zbytočne zraňovať. Rozprávať mu o tom, čo k Petrovi cíti by bolo iba prilievaním oleja so ohňa. Bolo asi lepšie sa s Tomášom vkľude pozhovárať. Snáď potom ľahšie a rýchlejšie opustí túto destináciu a vráti sa nazad domov. Ak bude cítiť nebezpečenstvo, o to viac bude bojovať. Vedela to, lebo ho už dobre poznala. Čo si zoberie do hlavy, to len tak nepustí.

V tom Tomáš urobil niečo nečakané. Kľakol si pred Emu a z vrecka nohavíc vytiahol niečo malé. "Vezmeš si ma Ema?" opýtal sa otvárajúc škatuľku, v ktorej sa ligotal zlatý prsteň. Do Emy vstúpil hnev. Už toho mala dosť. "Tomáš!!!" skríkla. "Ľudia sa majú brať z lásky a nie zo zúfalstva. Nechápeš? Prečo to robíš? Prečo ma takto tlačíš do niečoho, čo sama nechcem?"

"Prepáč!" povedal ticho Tomáš a dodal: "Nechcel som Ťa nahnevať."

"Pre dnes už naozaj stačilo Tomáš," povedala Ema. "Choď sa vyspať a ja pôjdem tiež. Mám tu povinnosti. Snáď si nezabudol, že som tu pracovne."

"Dobre Ema, ok. Bol to naozaj hlúpy nápad celé toto. Prepáč! Zajtra odcestujem. Chcem len, aby si vedela, že Ťa doma budem čakať a dúfať," pohladkal ju smutne po vlasoch a vykročil k dverám.

Ema odprevádzajúc ho odpovedala: "Pre túto chvíľu to bude asi najlepšie Tomáš. Neviem, čo sa zmení, ani čo sa stane a nechcem Ti dávať plané nádeje, ale ak chceš čakať, tak teda počkaj! Keď sa vrátim domov, budem v tom mať jasno, či už sa rozhodnem tak, alebo tak."

"Aspoň mi sľúb, že budeš o nás rozmýšľať!" dodal stojac pred dverami.

"To Ti sľúbiť môžem, ale viac nie. Pochop ma prosím!" povedala už celkom unaveným hlasom.

Tomáš ticho kráčal preč hotelovou chodbou. Ema už chcela zatvoriť dvere, no oči jej padli na druhý koniec chodby, kde mal izbu Peter a Karolínka. Stál tam! Stál tam Peter! Videl Tomáša odchádzať z jej izby! Ticho povedal: "Dobrý večer Ema!" Potom už iba vkročil do svojej izby a zatvoril dvere...