Román na leto - 23. časť

V Tomášovi to vrelo – tak, že si ani poriadne nevšímal, kade ide. Zabočil za roh tak prudko, že už nestihol zabrániť kolízii. Prebral ho až cinkot skla.
„Si normálny?“ – oboril sa na neho tmavovlasý macho s fľaškou a dvoma pohármi v ruke. Tomáš si ho premeral od hlavy k pätám a vzdychol si. Pichlo ho pri srdci – kde je tu spravodlivosť, ja sa cítim ako zbitý pes a tento si ide užiť romantický večer vo dvojici. Presne taký, aký som si na dnes vysníval aj ja.
„Sorry“, zmätene zamumlal, ale ten druhý sa nezdržoval čakaním na ospravedlnenie, len letmo skontroloval poháriky, či to prežili a pokračoval vo svojej ceste, zľahka si pohmkávajúc.
Tomášovi to nedalo, len čo kroky trochu utíchli, opatrne nakukol za roh. „Nieeeee! To nemôže byť pravda, to sa mi iba zdá!“, zaúpel v duchu. Ale vtom sa dvere, na ktoré ten mladý muž zaklopal rázne otvorili, vyletela z nich do žerava rozpálená Ema a vychrlila: “Som si myslela, že sme sa jasne dohod....“ a tu sa zasekla. „A nedohodli sme sa?“ – potmehúdsky zakontroval Martin – „Viem, že to síce nebol žiaden fixný termín, ale povedala si, že uvidíš...“
„Bože, čo som komu spravila?“ stihlo Eme ešte preletieť hlavou, než sa späť k dverám jej izby prirútil aj Tomáš. „Takže predsa je v tom iný chlap! Ja som to vedel! Si ....“ – osopil sa na Emu. „Pŕŕ, takto sa gentleman s dámou nerozpráva“, postavil sa medzi nich Martin. „A ty si kto, že sa starieš medzi nás dvoch? Toto je moja snúbenica a ja mám právo ....“ – nedal sa Tomáš. „Tomáš!“, skríkla Ema „Nie som tvoja snúbenica a nemáš žiadne právo!“
Hlasy začali naberať na intenzite, všetci traja sa prekrikovali ako kofy na trhu, hlavne tí dvaja kohúti sa správali, ako keby naozaj bojovali o nadvládu nad smetiskom. Márne ich Ema tíšila, celá nervózna. Keď niekto príde, môže to mať pre ňu veľmi nepríjemné následky. Cestovka pre ktorú pracuje si ozaj potrpí na svoju dobré meno. Ak vyrobí škandál, má po chlebe.
Lenže bolo to ako liať olej do ohňa – čím viac ich tíšila, tým boli „divokejší“, už-už hrozilo, že slovná potýčka nezostane iba pri slovách, keď sa otvorili dvere na konci chodby.
„Neuvedomujete si, že tu môžu byť malé deti, ktoré o tomto čase už spia?“ ozval sa pokojný, ale dôrazný hlas a Eme zamrelo srdce v hrudi. Peter! Vykročila smerom k nemu, že mu to všetko vysvetlí, že ona je v tom nevinne, že to len ... Keď vystúpila z tieňa dvier do osvetlenej chodby, stihla si len všimnúť, ako so smútkom v očiach pokrútil hlavou a prv než stihla urobiť ďalší krok, zavrel za sebou dvere.