Román na leto - 25. časť

Zobudila sa nad ránom, slnko práve vychádzalo. V hlave jej trešťalo ako po riadnej opici, oči opuchnuté ako popolník, v hrdle sucho... A navyše, žalúdok nepríjemné stiahnutý, už len pri myšlienke na včerajšok.
Do čerta, veď všetko tak úžasne vyzeralo, prečo sa nemôže mať dlhšie dobre???
Rýchlo vbehla do sprchy, ved za dve hodiny sa nestihne dať do poriadku. Vyšla zo sprchy, na seba hodila len staré kraťasky a roztiahnuté tričko, vlasy uviazala do uteráka. Tak, teraz sa cítim sama sebou, pomyslela si. Zaškvkralo jej v bruchu. Ten zvuk ju upozornil, že včera málo jedla. Vytiahla peňaženku z kabelky a vybrala sa do bufetu na prízemí hotela. Hádam bude otvorený. Bol. Hurááá. Veselo vykročila k dverám a z posledných síl povedala: "Dve bagety si prosím."
Predavačka jej ich podala a potom si ju skúmavým okom prezrela.
- Slečna, a to kvôli vám tu včera robili ti najdúsi taký hluk?
- Prosím, nie, určite nie... alebo teda, zrejme áno ....
- NO, pekne dopadli chlapci, pekne. Takto to tu dávno nedopadlo.
Ema sa snažila tváriť, že ju nezaujíma, čo predavačka vraví, ale nedalo jej to.
- A prosím vás, ako to včera dopadlo.
- No ako, neslušní patria do basy! Polícia po nich prišla. A budú spokojní ked ráno vytriezvejú.
Áno, budú spokojní.. Lenže ako vytriezvejú, keĎ ani opití neboli?
No super, čo je teraz s Tomášom? Vie vlastne nejaký cudzí jazyk tak schopne, aby sa dorozumel? Nemalo to takto skončiť. Myšleinky prerušil plač, vychádzajúci s Petrovej izby:
-Ockoooooooo, mňa straaaaaaaašne bolí hlavičkaaaaaaaaaaa. Aj hrdielkoooo. Tatík pomôž mi...
Nemohla to počúvať, zavrela sa do izby a už už sa šla rozplakať tiež, keď niekto zaklopal na dvere. Kto je? Prekvapene otvorila dvere. Stál tam Peter. Avšak nie ten s milou tvárou, ale s kamennou, zlou.
-Prosím ťa, nemáš nejaký liek od bolesi... Pre Karolínku. Alebo kontakt na lekára.. Ja nášho delegáta nikde nemôžem nájsť...