Román na leto - 29. časť

... a v slzách zaspala. Ale nebol to spánok, ktorý by jej priniesol zabudnutie a úľavu. Každú hodinu sa budila, úúúplne spotená a strhaná z tých hororových scenárov, čo sa jej snívali. Raz to bolo, že Karolínkina choroba sa ukázala byť akousi ukrutne nákazlivou tropickou chorobou a museli ju dať do karantény, inokedy nešťastie na pláži, zrážka s autom cestou na hotel .... sama neverila, že jej podvedomie dokáže vyprodukovať toľko rozličných katastrofických variant.
Po každom takomto prebudení bolo za oknom viac a viac svetla, ale na hodinky si trúfla pozrieť až keď sa jej zazdalo, že spoza okien už počuje aj nejaký ten ruch. Bolo pol 7 – priskoro na raňajky, aj keby si dala s obliekaním a úpravou skutočne načas. Nikto z delegátov tam dnes nebude tak skoro, včera mali ďalší zo svojich spoločných „žúrov“. Budú sa vláčiť do jedálne ako mátohy v poslednú možnú chvíľu a niektorí z nich iste raňajky oželejú, len aby získali pár minút spánku naviac.
O siedmej to ale aj tak nevydržala. Začala sa chystať a hoci sa snažila robiť všetko slimačím tempom, aj tak mala dojem, že jej to trvalo kratšie ako zvyčajne. Netrpezlivo zbehla do jedálne – okrem (tiež mierne ospalého) personálu tam nebol nikto. Posadila s k stolu a začala jesť. „Ako sa to hovorí? Koľkokrát treba požuť každé sústo prv než ho prehltneme? Dočerta – plná hlava kadejakých informácií a keď nejakú potrebujem, neviem si spomenúť!“ usilovala sa zamestnať myseľ aj telo niečím, čo by zmiernilo je nervozitu. Keď si bola nabrať už neviem koľkú šálku čaju, začali sa pomaly strúsiť jej kolegovia a keď už takmer nedúfala, zjavil sa vo dverách aj Petrov delegát. Rozbehla sa smerom k nemu.
Len čo ju zaregistroval, zjavil sa mu na tvári široký úsmev. „Kde si bola včera? Všetkým si nám chýbala – dievča, čo tak roztočilo zábavu na prvom večierku – a na druhom sa ani neukáže?“ ozval sa prv, než stihla otvoriť ústa. Spomienka na ten večer jej vohnala do tváre farbu červenšiu ako lak na jej nechtoch. „Nemohla som, mala som niečo dôležité“ precedila Ema cez zuby „Ale chcela som sa na niečo spýtať – nemal si včera, ééé, nejakú „mimoriadnu“ udalosť?“ „Myslíš ako – niečo, čo by bolo pretromflo teba?“ neodpustil si malé podrýpnutie.
Keby nepotebovala vymámiť z neho informácie, už mu skočí do ksichtu. „Bože – to mám teraz chodiť kanálmi? Prečo sa zlé správy a klebety šíria tak rýchlo?“ pomyslela si, ale s pokusom o nevinný úsmev na perách odvetila: „Nie, pokojne to môže byť aj niečo menej dramatické – utopený turista, unesené dieťa ...“ „No, musím ťa sklamať, minimálne dnes budeš viesť rebríček TopTen ešte stále ty. Ja som mal včera len jedno sťahovanie – otec s dcérkou. Museli sme ich dať do iného hotela, lebo v tomto už nebola žiadna voľná izba. Ale vieš čo, niečo na tom predsa len bolo zvláštne. Zavolali ma podvečer po návrate z prechádzky, že majú na izbe nejaké tie „potvorky“. Keď som prišiel tam, nestíhal som sa diviť – vyzeralo to, že si u nich na izbe dala rande všetka háveď z celého šíreho okolia. Niečo také som ešte nevidel. Tá malá ale bola statočná, vôbec nepanikárila, to skôr otecko ....“
Ale Ema ho už nepočúvala, hlavou sa jej rojili otázky – prečo jej nedal vedieť, veď jej mohol nechať odkaz ... Odkaz! No jasné! Včera sa tak ponáhľala na izbu, vychystať sa na stretnutie s Petrom, že sa vôbec nezastavila na recepcii skontrolovať odkazy. Mierne ju zamrazilo – čo ak tam bol aj nejaký dôležitý odkaz od jej rekreantov. Ďalšiu chybu si už nemôže dovoliť, ak nechce ísť domov predčasne a s hanbou. Rozbehla sa na recepciu, ako keby jej za pätami horelo.
Len čo ju zbadala recepčná, už jej podávala – uff, ako sa jej uľavilo – iba jeden lístok. Dúfala, verila, bola presvedčená, že je od Petra. Celá nedočkavá ho otvorila a kameň jej spadol zo srdca – až sa pre istotu poobzerala, či to okolostojaci nepočuli. Prvý si prečítala podpis: „Peter“ a až potom začala čítať.
Ema, nemám inú cestu, ako ti dať vedieť čo sa stalo, keďže si mi doteraz nedala svoje telefónne číslo. Ospravedlňujem sa, ale museli nás presťahovať do iného hotela, mali sme izbu plnú hávede a tu už nebolo miesta. Karolínka ešte stále nie je na tom tak dobre, aby som si trúfol nechať ju samú a tak nemôžem prísť na dohodnutú večeru. Ale budem ťa čakať na recepcii nášho nového hotela, prídi. Peter
Zatočila sa jej hlava, až sa musela chytiť recepčného pultu. Tak on tam na mňa čakal a ja som neprišla. Čo si teraz pomyslí? Že som zbabelá, že sa mu nedokážem pozrieť do očí a povedať mu pravdu? Že to čo videl bolo presne to, čo si myslel, že videl?
Horko-ťažko sa pozbierala a pozrela na hodinky – ako dobre, že vstala tak skoro. Stihne ešte zabehnúť do vedľajšieho hotela a vrátiť sa späť, skôr než si prvý z jej zverencov zmyslí, že by ju mohol potrebovať. Rozbehla sa, ako by jej horelo za pätami. Keď dorazila k susednému hotelu, začala rozmýšľať. „Čo tu vlastne chcem? Veď určite na mňa nečakal na tej recepcii celú noc. Neviem číslo jeho izby a neviem dokonca ani jeho priezvisko. Keď ho nájdem, čo mu poviem? Dostanem druhú šancu – počkať, nie, veď druhú som už mala, toto by bola tretia?“
„Ema, spamätaj sa!“ – zavelila sama sebe – „Nie si žiadna pubertiačka, ktorá nevie kam z konopí!“ Chvíľu postála pred vchodom, kým sa vydýchala a potom vošla dnu a s profesionálnym úsmevom na tvári zamierila rovno k recepcii. „Dobrý deň, som delegátka“ oslovila recepčného a pod nos mu strčila svoju menovku s logom cestovky „kolega ma poprosil, aby som odovzdala odkaz jednému z jeho rekreantov, ktorého sem včera presťahovali, otec s malou dcérkou ...“ Bola rada, že nemusela pokračovať a povedať jeho meno. „Izba č. 235, ale práve sú na raňajkách, poznáte ich osobne, alebo ...“ odpovedal s rovnakým profesionálnym úsmevom recepčný. „Ďakujem, poznám, nájdem si ich“ zašvitorila a už utekala smerom k jedálni. Keď zastala v jej dverách, aby sa rozhliadla po Petrovi a Karolínke, neistota ju znova ochromila ....